Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

17. november 2018 | Klaudia

Horúce kreslo

Štefan Zelník: Verím, že už čoskoro budú o odborných veciach rozhodovať odborníci

Do Horúceho kresla sme si minulý týždeň pozvali riaditeľa polikliniky ŽILPO, známeho chirurga a v súčasnosti aj viceprimátora mesta Žilina, 59-ročného MUDr. Štefana Zelníka, PhD.

27.10.2014 | 14:11

Do Horúceho kresla sme si minulý týždeň pozvali riaditeľa polikliniky ŽILPO, známeho chirurga a v súčasnosti aj viceprimátora mesta Žilina, 59-ročného MUDr. Štefana Zelníka, PhD.
 

Kedy ste sa rozhodli, že budete lekárom?

Môj vzťah k medicíne sa postupne formoval na strednej škole. Chodil som na Gymnázium Horný val v Žiline. Až vo štvrtom ročníku som dospel k tomu, že by som sa chcel venovať medicíne. Prihlásil som sa na prijímacie pohovory na lekársku fakultu do Martina, kde som obstál. Vtedy situácia bola troška iná. Hlásilo sa 350 a prijali 150 uchádzačov. Sito potom bol neskutočné. Bolo to štúdium náročné, ale veľmi rád naň spomínam. Dali nám veľmi dobré základy, je to najlepšia lekárska fakulta na Slovensku.
 

Popri štúdiu ste toho veľa stihli.

Peňazí nebolo nikdy dosť. Chcel som lyžovať, kúpiť si bicykel, takže som si musel privyrábať. Posypávali sme v zime cesty, v lete som vynášal na multikáre smeti. Chodil som na zdravotné kurzy a privyrábal som si aj ako zdravotník. Bolo to veľmi dobré. Siahol som si na manuálnu prácu, naučil som sa vážiť si peniaze. V tom období som aj absolvoval stáž v Düsseldorfe. Bola to pre mňa neskutočná šanca. V roku 1978 sa dostať do Nemecka bolo niečo veľké. Zažil som tam obrovský šok, nielen z hľadiska ekonomiky, ale aj čistoty, poriadku a medziľudských vzťahov. Veľa vecí som si odtiaľ odniesol do praxe a ďalšieho života. Páčil sa mi systém, ktorý bol v Nemecku – poriadok, disciplína.
 

Dostať sa von bolo snom mnohých ľudí. Mnohí sa nevrátili, vy však áno. Prečo?

Priznávam sa, keď sme tam prišli, dostali sme 100 mariek vreckového, čo bolo veľmi slušné a vedeli sme, že sa bude dať ešte si privyrobiť. Zamestnali sme sa v univerzitnej nemocnici, kde som nastúpil ako ošetrovateľ. Moja jazyková výbava nebola dokonalá. Kompenzoval som to pracovitosťou. Dostal som potom ponuku zostať. Ale ja som išiel  do šiesteho ročníka a nevedel som, čo by som tam bez dokončenej školy robil. Navrhli mi, že sa budem rok učiť nemčinu a potom budem pokračovať v štúdiu tam. Priznám sa, že som nad tým začal rozmýšľať, ale bol som si vedomý, že by som znepríjemnil život celej rodine na Slovensku. Vrátil som sa domov, ale nebanujem to. Koľkokrát som sa nad tým zamýšľal. Vtedy som zarábal ako ošetrovateľ 1400 mariek a marka bola 20 korún. To bol taký plat, aký nemal u nás nikto. Uvedomil som si, že budem mať auto, byt, hi-fi vežu, ale čo ďalej? Rodina, vlasť, to všetko by zostalo za ostnatým drôtom. Preto som rád, že som sa vrátil.
 

Po skončení školy ste si vybrali chirurgiu. Prečo?

Som človek, ktorý potrebuje za sebou vidieť výsledok a  chirurgické disciplíny sú také, že keď odoperujete pacienta, o krátku dobu výsledok vidíte. Nebolo to však vôbec jednoduché. V tých časoch, v roku 1980, boli chirurgia, gynekológia a interná veľmi prestížne odbory. Dá sa povedať, že chirurgov bol nadbytok. Všade nám odpísali, že majú takýchto lekárov dosť. Ja som robil štátnu skúšku z chirurgie a po nej mi prednosta kliniky povedal, že ak chcem, môžem zostať pracovať na klinike v Martine. Bolo to fantastické, nezaváhal som ani minútu. Nastúpil som však na vojnu, po ktorej mi riaditeľ oznámil, že pôjdem do Turčianskych Teplíc na obvod. Tak som tri mesiace robil obvodného lekára, kým som sa vrátil na kliniku. Absolvoval som atestácie prvého a druhého stupňa.
 

Vrátili ste sa však domov, do Žiliny.

Mali sme v Martine veľmi malý byt a už sme mali aj dcéru a syna. Podarilo sa mi trojvýmenou dostať sa k veľkému, štvorizbovému bytu v Žiline. Tak som povedal, že kvôli rodine opustím veľmi dobrý kolektív v Martine a v roku 1992 som sa vrátil naspäť do Žiliny. Práve vtedy sa oddeľovala úrazová chirurgia od chirurgie a potrebovali atestovaných lekárov, pretože nebolo možné zabezpečiť služby. Začal som robiť vedúceho lekára jedného oddelenia.
 

Po určitom čase ste si však zriadili vlastnú polikliniku ŽILPO.

Bolo to o desať rokov neskôr, v roku 2002. Bol som štátnym tajomníkom na ministerstve zdravotníctva a mal som predstavu, ako by malo fungovať slovenské zdravotníctvo. Počas tých štyroch rokov sme sa snažili urobiť transformáciu zdravotníctva tak, aby vyhovovala občanom, ale, samozrejme, aby bola v súlade s tým, čo chcú zdravotnícki pracovníci. Vtedy sme naštartovali odštátnenie odborných ambulancií a obvodných lekárov. Ale s tým, že toto bude začiatok a odskúšame si, ako to funguje v praxi. Moja predstava bola, že lôžkové zariadenia by mali zostať všetky v gescii štátu, pretože štát si musí plniť zdravotnú politiku. Úmysel mal byť taký, že súkromní ambulantní lekári, ako je to všade vo svete, budú odštátnení a bude prirodzené ich prepojenie s lôžkovým oddelením. Zdravotníctvo by malo byť budované na princípe spolupráce a odovzdávania si skúseností. A to bol teda model, ktorý sme chceli uplatňovať. Aby ambulantná sféra robila všetko, čo sa dá. Aby lôžková starostlivosť zostala len pre tých ľudí, kde sa nedá urobiť liečba ambulantne a aby pacienti mali istí pokoj. Chceli sme, aby pod jednou strechou pacient dostal kompletnú ambulantnú zdravotnú starostlivosť, a ak ju nevieme zvládnuť v ambulantných podmienkach, nastupuje pacient do nemocnice, ale predpripravený, s vyšetreniami, ktoré sa nemusia opakovať.
 

Kde to stroskotalo?

Bohužiaľ, prišlo obdobie, kedy sa hlásalo, že konkurencia všetko vyrieši. Nebolo to úplne správne. Regulácia štátu, čo sa týka zdravotníctva a školstva, jednoducho musí byť. Voľakedy tu boli nemocnice 1., 2., 3. typu a špecializované pracoviská. Pacient jasne vedel, že keď mu tu nevedia pomôcť, ide na vyššie pracovisko. Ale dnes chceme robiť všetci všetko a je to zlé. Lekár potrebuje mať veľký spád, obrovské množstvo pacientov, každý pacient je preňho nová skúsenosť a poučenie. Vtedy vzniká dobrý odborník, keď mu prejde cez ruky veľa pacientov. Preto bolo dôležité zachovať spádovosť, centralizovať špecializované pracoviská. Dnes sa stretávame s tým, že lekár povie pacientovi, aby si zohnal lekára. Vrátim sa ale k tomu, prečo sme vytvorili ŽILPO. Keďže sme teda takýto model nevedeli urobiť politicky, chceli sme dokázať v praxi, že sa to dá a môže to fungovať. Ja som hrdý na to, že sme sa dali dohromady partia lekárov a každý zo svojich skúseností sme začali budovať zdravotnícke zariadenie. Prebrali sme polikliniku na sídlisku Vlčince, ktorá bola značne schátralá. Postupne sme začali s rekonštrukciami, rozširovaním špecializácií a dnes sa dajú podobné zariadenia spočítať na prstoch jednej ruky, pretože poskytujeme nielen konzervatívnu liečbu, diagnostiku, ale robíme aj operatívu vo všetkých chirurgických odboroch.
 

Venujete sa najmä jednodňovej chirurgii.

Áno. V rámci ambulancie ani iné neprichádza do úvahy. Našou ambíciou nebolo konkurovať nemocnici. My sme doplnok zdravotnej starostlivosti a odbremeňujeme nemocnicu od tých jednoduchých prípadov tak, aby lôžkové zdravotnícke zariadenie získalo čas a kapacity venovať sa tým náročným pacientom, ktorých nie je možné liečiť ambulantne.
 

Prečo je u nás jednodňová chirurgia stále nedoceňovaná?

V zahraničí je jednodňová chirurgia úplne bežná a používa sa niekoľko desaťročí. U nás pacienti nedôverovali tomu, že majú ísť na operáciu a na druhý deň domov. Bola nedôvera aj zo strany kolegov, ktorí dokonca pacientov odhovárali. Ale môžem povedať, že po jedenástich rokoch skúseností sa jednodňová chirurgia etablovala a pacienti túto službu vítajú a využívajú. Niekedy nám kolegovia vyčítajú, že si vyberáme len tie hrozienka. Ale treba povedať, že jednodňová chirurgia má svoje limitácie. Každá operácia je rizikom a my musíme urobiť to, aby sme to riziko zmenšili na čo najmenšiu možnú mieru. Samozrejme, že ľudia, ktorí majú ďalšie ochorenia a sú rizikoví, a potrebujú dlhšie dosledovanie, nie sú vhodní pre jednodňovú chirurgiu.
 

Zo začiatku vládla nedôvera aj medzi kolegami. Dnes sa to už zlepšilo?

Presvedčili sme celú spoločnosť, že výkony, na ktoré si trúfame, robíme absolútne zodpovedne. Dokonca sa k nám chodia dať operovať aj kolegovia lekári. Svedčí to o tom, že sme presvedčili nielen laickú, ale aj odbornú verejnosť. Čo nás veľmi teší. Je to vizitka, že to, čo robíme, robíme naozaj dobre.
 

Jedna vec je, že po odbornej stránke ste špičkové pracovisko. Druhá stránka je, že sa vám to podarilo aj ekonomicky nastaviť tak, aby ste boli úspešní. To je v podmienkach dnešného slovenského zdravotníctva nie celkom bežné. Ako sa vám to podarilo?

Každý vie, že môže minúť len toľko, koľko zarobí. To isté platí aj v zdravotníctve. I keď zdravotníctvo krváca práve na tom, že tu nie je cenotvorba. Sú tu nejaké úhrady, ktoré nezohľadňujú náklady. Sú robené len odhadom a veľakrát sa stretávame s tým, že samotná liečba pacienta nezohľadňuje to, čo dostávame zo zdravotných poisťovní. Napríklad dlahy na zlomeniny záprstných kostí stoja 600 eur a nám zaplatí poisťovňa 300 eur. My si musíme vždy rozmyslieť, či kúpime taký alebo onaký prístroj a či prístroj, ktorý kupujeme, musí byť taký drahý. Robíme výberové konania a bojujeme o každé euro. Samozrejme, šetríme aj na administratíve. Je nás len 5 administratívnych pracovníkov vrátane mňa. Nemám sekretariát ani šoféra, kávu si uvarím sám, aj hosťom, ktorí prídu. Nie je to však také jednoduché, máme veľké splátky úverov. Treba povedať, že nám pomohli aj eurofondy, ktoré sme získali. Všetci sme na tom pracovali, podarilo sa nám kompetentných presvedčiť, že projekt má zmysel. Samotná rekonštrukcia budovy stála obrovské peniaze a každý mesiac musíme mať pripravené peniaze na to, aby sme zaplatili splátku do banky. Nie je to jednoduché. Zatiaľ bojujeme, žijeme, robíme.

 

Okrem toho, že ste riaditeľ, stále aj operujete. Chirurgie sa asi neviete vzdať.

Viete, chirurgia to je ako droga. Keď idem na operačnú sálu, oddýchnem si tam. Je to to, čo som sa naučil a robil celý život. Aj keď treba povedať, že operujem podstatne menej ako predtým. Skôr len takých, ktorí si ma vyžiadajú. Odbornosť sa nedá ničím vyvážiť a preto som rád, keď mi vyjde čas a môžem ísť na operačnú sálu.
 

V Nemecku ste veľa videli. Ako štátny tajomník ste začali s odštátňovaním lekárov. Ste spokojný s tým, ako dnes slovenské zdravotníctvo vyzerá?

Musím povedať, že mnohokrát sa hanbím, keď prídu pacienti, ktorým povedali, že si majú nájsť lekára. Je mi z toho smutno. Takto nikdy nemalo dopadnúť slovenské zdravotníctvo. Ambíciou bolo, aby zdravotné poisťovne boli verejno-právne inštitúcie a mali jasne určené, že môžu na svoju správu minúť 3,5 % a všetky peniaze sa musia vrátiť naspäť. Vtedy sme do zákona dali, že poisťovne nesmú vlastniť žiadne zdravotnícke zariadenia, nesmú podnikať na kapitálovom trhu. Boli správcami peňazí. Považujem za absolútnu amorálnosť, aby mali poisťovne zisk. Lebo treba si uvedomiť, že zákonom štát určil, že všetci budeme platiť povinné zdravotné poistenie, ktoré vychádza z modelu, kde zdravý a pracujúci dopláca na chorého a nezamestnaného. Pretože ten, ktorý je chorý, má práceneschopnosť. Lebo všetci vieme, že raz aj ja môžem byť chorý a nebudem môcť pracovať. Všetci s tým súhlasia, že peniaze, ktoré do toho dávajú, budú použité na moju liečbu. Tu sa mi zdá absolútne amorálne, aby poisťovňa povedala, že určuje limit a nesúhlasí s liečbou niektorého pacienta. Potom im vznikne zisk a ten si oni rozdelia. Toto nikdy nebolo naším zámerom. Treba sa vrátiť naspäť. Ak chce niekto v tomto systéme podnikať, nech si vytvorí produkty a poisťuje občanov na riziká a tam nech vytvára zisk. Ale pokiaľ je to na princípe solidarity a povinného poistenia, tam absolútne so ziskami nesúhlasím.
 

Nechýbajú nám aj kvalitní lekári?

Musíme sa vrátiť k spolupráci. Mladí ľudia, ktorí končia medicínu, nám odchádzajú do zahraničia. My sa nemôžeme tešiť z toho, že naši mladí lekári sa uplatnia v zahraničí. Veď to sú najdrahšie zaplatení ľudia. Šesť rokov majú náročné štúdium. Neodchádzajú preto, že tam dostanú viac peňazí, ale preto, že na Slovensku ich nikto nechce. Preto odídu do zahraničia a už sa nevrátia. Je to škoda. V zahraničí je bežné, že mladý človek po škole dostáva 5 rokov mzdu, kým neurobí atestáciu a potom zostáva v nemocnici alebo ide do privátnej sféry. My na poliklinike si nevieme vychovať mladého človeka z fakulty. Sám robiť nemôže, musí prejsť celým procesom lôžkového zdravotníckeho zariadenia. My si ho vychovať nevieme a nemocnica ho nezoberie, lebo nemá na to mzdové prostriedky. To, aby sme vychovali lekára špecialistu, trvá minimálne 5 rokov. Preto nám stále viac absentujú odborníci. To nemôže byť starosť ŽILPO, ale zlyháva štátna zdravotná politika.
 

Ľudia z praxe hovoria, že v zdravotníctve je peňazí dosť, len sú zle presmerované. Je to tak?

Tí, ktorí tvrdia, že peňazí je dosť, majú pravdu. Rovnako aj tí, ktorí hovoria, že ich je málo. Základná otázka by mala byť, aké zdravotníctvo chceme mať. Chceme ho mať na úrovni Rumunska? Potom všetci tí, ktorí hovoria, že peňazí je dosť, majú pravdu. Alebo ho chceme mať na úrovni Rakúska? Tak potom je rozhodne peňazí málo. Musíme si zadefinovať, aký rozsah poskytovania zdravotnej starostlivosti chceme mať a na ten zabezpečiť dostatok financií. Nemôžeme si v reštaurácii objednať obedy pre sto ľudí a potom zaplatiť jedno euro a ešte povedať, že malo byť aj predjedlo a na záver káva. My sme povedali, že občania majú na všetko nárok, len peniaze na to nie sú vyčlenené. A to je ten dôvod, pre ktorý sa zdravotnícke zariadenia dostávajú do dlhov. Preto treba nastoliť cenotvorbu, zreálniť ceny a povedať si, na aký rozsah máme a ktoré veci budú so spoluúčasťou. Možno sa to zle počúva. Samozrejme, otázka onkológie, srdcovo-cievnych ochorení, starostlivosť o matky s deťmi, tam nemáme o čom rozprávať. Tam musí byť o týchto ľudí postarané. Ale sú niektoré ochorenia, za ktoré si pacienti môžu sami. Príde pacient, ktorý má 150 kg a potrebuje vymeniť kĺby. Ľudia musia byť viac zodpovední sami za seba a musíme sa v rámci solidarity snažiť, aby peniaze boli čo najlepšie využité. Celá reforma stroskotáva na tom, že nebola dokončená cenotvorba, neboli zreálnené výkony a platba za liečbu pacienta. Dnes sa to nejako spriemerovalo. Treba zosúladiť rozsah poskytovania zdravotnej starostlivosti s objemom financií, ktoré máme. Som v tomto trošku pesimistický, lebo napríklad v rozpočte na budúci rok budú obrovské výpadky.
 

Prečo sa to za tie roky nepodarilo?

Je to preto, že keď nastúpi nová vláda, vždy sa všetko zmetie zo stola a začína sa od začiatku. Už keď som bol štátnym tajomníkom, dohodol som v Nemecku, že nám dajú zadarmo DRG systém. Zmenila sa vláda a nový minister povedal, že to nechce. Po dvanástich rokoch sme to kúpili za 35 miliónov eur a do dnešného dňa to nie je zavedené do praxe.
 

Zmení sa to niekedy?

Som optimista. Spolieham sa na to, že tá doba múdrosti príde. Že o týchto zložitých veciach budú rozhodovať ľudia, ktorí o nich majú vedomosti. Budú dávať odporúčania, ktoré budú brané so všetkou vážnosťou. Verím, že nastane to, čo sme kedysi chceli.

 

Publikum.

 

Blížia sa komunálne voľby. Pracujete aj ako zástupca primátora. Čo vám to dalo?

V každom podniku, aj na meste, je nejaký štatutár. A bude to fungovať, len ak ostatní budú všetko robiť pre to, aby ten, ktorý je šéf, mal vytvorené všetky podmienky. Pokiaľ by chceli veliť viacerí, nie je to dobré. Som rád, že som bol súčasťou vynikajúceho kolektívu. Vynikajúci bol poslanecký zbor, vedenie mesta malo záujem o to, aby peniaze zmysluplne použilo. Žiline hrozila nútená správa, dokázala však splatiť svoje záväzky a pripravili sme takú pôdu, že tí, čo nastúpia v novom volebnom období, budú mať podstatne ľahšiu situáciu. Ľudia sa rozhodnú a zvolia si. Verím, že si zvolia tých správnych.
 

Opäť kandidujete aj vy. Pred vami budú ďalšie štyri roky, ak vám ľudia dajú dôveru. S akým cieľmi do toho idete?

Ja by som sa chcel venovať v prvom rade zdravotníctvu. Treba povedať, že aj na tomto poli sme dosiahli veľké úspechy. Spolupráca medzi zdravotníckymi zariadeniami v Žiline je veľmi dobrá. Treba ju zlepšovať a to by bol môj hlavný cieľ, aby sme urobili vzorovú spoluprácu pre celé Slovensko. Na to sme odkázaní. Všetko tomu nasvedčuje, že by sme mali byť úspešní. Budem sa o to snažiť aj v mestskom zastupiteľstve.
 

 

Deti išli vo vašich šľapajách. Ste lekárska rodina.

Teším sa z toho. Som hrdý, že dcéra aj syn sa dali na medicínu. Mirka už je tretí rok po skončení a bude sa chystať na atestáciu. Vybrala si po manželke očné lekárstvo. Syn je v šiestom ročníku, prvú štátnicu má úspešne za sebou. Baví ho chirurgia, rád by som mu odovzdal všetky skúsenosti, ktoré mám. Som šťastný otec. Nič nemôže byť krajšie, ako keď sa vydaria deti. Som na nich hrdý.
 

Mali ste čas aj na nejakú dovolenku?

Dcéra bola na stáži v prestížnom očnom centre v USA. Ale s manželkou a synom sme boli v Chorvátsku. Sme tam prakticky každé leto. Človek si tam môže zobrať nafukovací čln, robíme vodné lyžovanie, surfujeme, šnorchlujeme.
 

Aké máte plány do budúcnosti?

Keďže sme už nadstavili všetko, so stavebnými prácami sme skončili. Nemôžeme ale zostať stáť, prichádzajú stále nové prístroje, máme čo obnovovať. Je to nekonečný príbeh, práca nikdy neskončí. Každý deň sú problémy, ktoré treba riešiť. Kedysi sme dali Žilinčanom sľub, že vytvoríme podmienky na poskytovanie dobrej starostlivosti. Držíme sa toho a robíme všetko pre to, aby dostali dobrú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť, spolu s celým kolektívom a spoločníkmi, ktorým chcem veľmi pekne poďakovať. Sú za tým hodiny a mesiace strávené diskusiami o smerovaní. Kolektív je fantastický. Keď vidíte, že máte okolo seba ľudí, ktorí sú nielen odborne zdatní, ale aj ľudskí, tak sa vám v medicíne dobre pracuje. A je to potom vidieť aj na pacientoch. Ľudia sú spokojní a vracajú sa k nám. Vyhľadávajú nás nielen Žilinčania, ale aj ľudia z Bratislavy, Trenčína, východu Slovenska.
 

Michal Filek
Snímky Peter Hlačik

P-0683

 

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PONDELOK
3 °C
-1 °C
-3 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod