Hudbe sa venujete už viac ako dve desaťročia. Čo vás na nej stále baví a motivuje pokračovať?
V podstate som v hudobnej branži od prvej slovenskej SuperStar, čo je už 21 rokov. Chvalabohu si môžem povedať, že sa stále živím muzikou a mám to rád. Muzika je krásna v tom, že neustále podnecuje tvorbu. Mňa stále poháňa tá kreativita a osobne ma motivuje aj atmosféra na koncertoch. Zakaždým je iná a aj každá jedna pieseň má tým pádom zakaždým iné odtienky. Nie je to skrátka monotónne, aj keď hráme v podstate rovnaké pesničky. Máme nejaký ustálený playlist, ale vždy sa tam dá niečo pridať, ubrať, tá improvizácia je na tom krásna.
Zároveň musím povedať, že mám dobrú kapelu a to je tiež veľká motivácia. Sme veľmi dobrí kamaráti a na každom koncerte zažijeme obrovskú srandu, či už po ceste tam alebo späť. Tá súhra je veľmi dôležitá, nielen po hudobnej stránke, ale aj osobnej. S Borisom Lettrichom z kapely AYA hrám už 21 rokov. V začiatkoch hral so mnou na basgitare, pomáhal mi, je to taký môj hudobný otec. Ostal so mnou doteraz, hrá na basu, spieva vokály a aj spolu tvoríme. A ďalej máme dvoch skvelých chalanov z Oravy - Peťo Mihál hrá na bicie a Juraj Gašinec na sólovú gitaru. Peter je ohromný srandista, s ním sa vždy veľa nasmejeme. Celkovo sme fakt dobrá partia.
V čom sa líši Tomáš Bezdeda dnes od Tomáša Bezdedu, ktorý v roku 2004 dosiahol bronz v SuperStar?
Keď si premietnem tie roky naspäť, niekedy sa zamýšľam nad tým, ako som reagoval na rôzne situácie, ako som hrával, spieval, vyzeral. Pýtam sa sám seba: ako som si mohol toto obliecť? (smiech) Ale bola taká doba a toľko vecí sa odvtedy zmenilo... Výzor je to najmenej. Myslím, že hlavne som sa naučil hovoriť „nie“ na situácie, ktoré sú mi nekomfortné. Vtedy som to nevedel. Teraz si už viem obhájiť seba a svoje záujmy, a pritom nikomu neublížiť. Nerobiť veci za každú cenu, len aby človek bol niekde na obraze alebo v novinách, ale robiť veci naozaj z presvedčenia.
Bolo to iste ťažké aj v tom, že ako mladých vás postavili pred médiá, publikum, obrazovky. Z pohľadu divákov však už žiadna nebude ako prvá SuperStar, bol to veľmi úspešný formát pre všetky generácie. Ako si na to spomínate?
Je to už doba, ale moja starká má napríklad ešte stále vylepené moje plagáty zo SuperStar (smiech) V roku 2004 som bol na prvých kastingoch a v roku 2005 to celé začalo. Pamätám si to presne, lebo zomrel pápež Ján Pavol II a jedno kolo sme u úcty k nemu vtedy vynechali. Prišiel projekt, ktorý bol úplne iný ako ostatné. Bol to zároveň prvý veľký formát tohto typu, ktorý stál veľa peňazí aj slovenskú televíziu. Stavili na jednu kartu a vypálilo to, myslím si, veľmi dobre. Pozerali to deti, študenti, dôchodcovia, tá veková kategória nemala hranice, ľudia tým naozaj žili. Bolo to ako keby ste pozerali futbal. Z pohľadu nás, účinkujúcich, išlo o súťaž a mali sme neustálu mediálnu pozornosť, no napriek tomu tam vznikli veľké priateľstvá. Aj cez tú televíziu to bolo cítiť. Neboli medzi nami hádky, každý mal svoje zastúpenie z radu publika a fanúšikov.
Ja som si vtedy vyberal slovenské pesničky a ľudia k tomu asi viac inklinovali z toho hľadiska, že si ich vedeli spievať. A musím povedať, že moja angličtina bola vtedy katastrofálna, tak som radšej stavil na tú slovenčinu (smiech). Keď som spieval Tublatanku alebo Haberu, spievali si so mnou, videl som tú silu, čo to vyvolalo v publiku. Pri hudbe vznikajú rôzne emócie. Aj ja keď počujem nejaké pesničku, vždy si ju spájam s nejakou príhodou, situáciou alebo pocitom, keď som ju počul prvýkrát. V tom je tá muzika pekná, že sa vám na ňu viažu spomienky.
Neskôr po SuperStar už prišli ďalšie formáty, ako Hlas a Česko Slovensko má talent, a už toho asi bolo priveľa. Divák začal strácať prehľad nielen o programoch, ale aj o účinkujúcich. Neboli takí zapamätateľní, už si k nim nevytvoril to pomyselné puto.
Ktorá skladba, ktorú ste vytvorili alebo naspievali, je vaša srdcovka a prečo?
Mne sa veľmi páči vianočná pesnička Krásne a veselé, ktorú som nahral pred pár rokmi s Detským speváckym zborom Brioso pod vedením Moniky Bažíkovej. Ja milujem Vianoce, teším sa na ne každý rok a najmä na to, že sme spolu celá rodina. Starí rodičia, rodičia, moja i bratova rodina. Vážim si ten výnimočný čas, veď zas veľa Vianoc za ten život nezažijeme (ani sto). Aj táto pieseň mi preto príde špeciálna. Mám rád aj pesničku Let Me Know – tá sa mi spája so spomienkami na Ameriku. A aj pieseň Krásne krásna, ktorú napísal Boris. Ja si skladby vyberám aj podľa nálady a veľa si napríklad spievam v aute. Nečudujte sa, keď ma uvidíte stáť na červenej a otvárať ústa (smiech). Cvičím si hlas a šetrím rodinu, lebo chápem, že doma sa už niekedy nedá počúvať, keď opakujem to isté miliónkrát dookola.
Ako reagujú synovia na vašu tvorbu?
Pozitívne. Kúpil som Jakubovi takú malú gitaru, lebo veľmi chcel hrať ako tatino. Teraz chodí po byte a hovorí: „Som ako tatino“ alebo „Som ako Tošo“. Keď hrám ja, vezme si tú svoju gitarku, ktorá neladí, a chodí stále so mnou. Púšťam mu aj moju vianočnú pesničku, on sa okamžite naučil celý refrén naspamäť. Neuveriteľné, aké sú tie deti špongie!
Púšťate im vášho „kolegu“ zo SuperStar Mira Jaroša? On je známy práve tvorbou pre deti.
Skúsili sme, ale myslím si, že jeho tvorba je pre trošku staršie deti. Zatiaľ sa im páči Spievankovo, Miro príde na rad neskôr.
Ak by ste mali možnosť spolupracovať s ktorýmkoľvek svetovým interpretom, aj historickým, kto by to bol?
Určite by som chcel spolupracovať s kapelou QUEEN, Freddie Mercury je moja srdcovka. Ten je už 35 rokov mŕtvy, ale gitarista Brian May ešte stále žije. Takisto Beatles - oni naozaj ovplyvnili v tvorbe množstvo svetových muzikantov, napríklad Stinga. Chcel by som sa ocitnúť v tom nahrávacom štúdiu a zažiť atmosféru, ako tie nápady prichádzali. Napríklad Paul McCartney nepozná noty, ale na to, aby človek zložil pesničku, ich vlastne ani nepotrebuje. Pokiaľ má v sebe tú živočíšnosť a prirodzený dar, môže to mať správnu dynamiku.
Takže skôr u mňa bodujú také staršie, ikonické mená. Ja si myslím, že dnes sa už netvoria také tie skladby, ako kedysi. Aj v súčasnosti sú výborní interpreti, ale neviem, či budú také legendy, na ktoré sa nezabudne ani po 50 rokoch - ako Freddie Mercury, Michael Jackson, Whitney Houston, George Michael alebo Elton John. To sú fenomenálne mená, ich éra sa zapíše do dejín.
Máte ešte nejaký nesplnený sen, či už moderátorský, hudobný alebo účinkovanie v televíznom programe?
Po tejto stránke asi nie. Účinkoval som naposledy v Uhorčíkovi s Reném Štúrom, to bola taká celkom dobrá recesia. Moja rodina je ten najväčší sen, čo sa mi splnil. Som naozaj rodinný typ, mal som celý život dobrý príklad v mojich rodičoch. Dobre vychádzam aj so svokrovcami. Snažím sa rodinu držať pokope, aby sme boli súdržní, a hlavne si želám, aby sme boli zdraví. Lebo keď máte zdravie, máte motiváciu robiť čokoľvek. Ten život je tak niečo krásne a neprebádané, že to je lepšie ako hocijaký hit.
Väčšina mediálne známych ľudí sa kvôli kariére sťahuje do Bratislavy alebo do Prahy, vy žijete v rodnej Žiline. Prečo? Skúšali ste niekedy odísť? Čo vás vždy držalo doma?
Ja som si tu našiel manželku, ktorá je tiež Žilinčanka. V Bratislave som istý čas býval, aj som tam študoval, ale mňa to stále ťahalo do Žiliny. Najazdil som stovky kilometrov, stále som sa vracal počas víkendov domov. Milujem prírodu a hory, a to máme tu v okolí. Mám tu rodičov, kamarátov, brata a som veľmi rád, že sa všetci navštevujeme. Žilina mi vyhovuje, je to menšie mesto, máme všade blízko. Nielen v rámci mesta, ale aj strategicky - do Poľska či do Čiech. Ale napríklad aj do Tatier. Zažil som Moskvu, Los Angeles, Buenos Aires, obrovské metropoly a veľké mestá. Na chvíľu je to fajn, ale tu som doma.
Určite sú starí rodičia aj veľká pomoc pri malých deťoch...
To áno. Mám kamarátov, ktorí sú odsťahovaní a je to veľmi náročné, keď sú tam ako rodina sami. Keď starí rodičia postrážia, je to veľká pomoc. Ja neraz zo srandy zavolám mame: „No čo, babka, kedy prídeš? Ja ti tie vnúčatá nebudem vychovávať (smiech).“
Spomeniete si na najvtipnejší alebo najneočakávanejší moment, ktorý si zažil ako otec?
Bol som pri tom pôrode, to bol taký silný moment, na ktorý sa asi nedá pripraviť... Ani keď to absolvujete už druhýkrát. Aj keď som sa občas cítil, akoby som tam zavadzal (smiech). Manželka si želala, aby som jej bol oporou, a ja som bol ochotne pri oboch pôrodoch. A bolo to niečo tak krásne, že sa to nedá opísať. Musím tiež povedať, že obdivujem všetky ženy, čo sa odhodlali to zvládnuť. Povedal som Ivke, že si ju za to ešte viac vážim.
Ako otec človek zažíva veľa vtipných momentov, hlavne ide o rôzne hlášky a každým dňom ako dieťa sa vyvíja, neviete, s čím novým zas príde. Asi najvtipnejšie momenty sú, keď sa dieťa učí rozprávať a zo začiatku používa svoj vlastný slovník. Mne sa páčili slová ako napríklad: lentilky - ačinčin, čiapka - tapči, hrebeň - empem, jogurt - adu..... bolo ich naozaj veľa a bol to do istej miery taký náš jazyk, ktorému rozumejú len rodičia a starý rodičia. Mohol by slúžiť do istej miery ako kód alebo šifra pre dorozumievanie sa (smiech).
Je o vás známe, že ste aktívny turista. Ako vznikla táto záľuba? Ktoré sú Vaše obľúbené miesta na Slovensku?
Ja mám síce od vždy rád prírodu, ale k turistike ma ešte viac nakoplo obdobie covidu. V tom období som bol prakticky stále na horách, pochodil som hádam všetky kopce v okolí. Bola to veľmi dobrá psychohygiena. Na Slovensku mám rád Malú Fatru, Martinské hole, Tatry. Nemám prebádaný Slovenský kras a Slovenský raj, tie plánujem takisto navštíviť. Veď to už čo by bolo, aby Tomáš nenavštívil Tomášovský výhľad? Len teraz je toho času na turistiku oveľa menej, deti sú ešte malé. Ale už tento rok v lete skúsime kratšie trasy, Jakub už čo-to prejde a pre menšieho Eliáša mám nachystané krosná. Chcem synov viesť k láske k prírode, nech vnímajú jej čaro a rozmanitosť. Možno taká banalita, ktorú si neuvedomujeme, ale napríklad máme úžasné štyri ročné obdobia, čo je obrovský dar.
Aj manželka má rada turistiku?
Áno, Ivka je turistka, veľa túr pochodila so mnou, ale aj sama bola iniciatívna a ťahala ma. René Štúr mi kedysi povedal: „Keď budeš mať frajerku, zober ju na hory. A keď ti bude nadávať, utekaj, lebo to budeš mať celý život.“ (smiech) Takže s „nadsázkou“ hovorím, že som si ju preveril.
Ste ešte členom MUFUZA (Mužstvo futbalových zázrakov, ktoré tvoria známi herci, moderátori a športovci so športovým srdcom a veselou dušou, pozn. redakcie) alebo popri rodine na to už neostáva čas?
Áno, som, ale vlastne sme už dlho nehrali. Futbalu sa tiež teraz trochu vyhýbam, lebo som mal operáciu krížneho väzu. Chodím však hrať hokej dva-trikrát do týždňa. Hokej milujem, máme tam takisto dobrú partiu kamošov a niekedy si robíme srandu, či nás nezoberú do Talianska na olympijské hry.
Kde vás tento rok budú môcť vidieť fanúšikovia a na čom aktuálne pracujete?
Bude toho viac - najlepší prehľad majú ľudia na mojich sociálnych sieťach, tam sú vždy aktuálne informácie. Pokojne môžu sledovať náš hudobný program.
KTO JE?
Tomáš Bezdeda (40)
• slovenský spevák
• finalista prvej série Slovensko hľadá Superstar, v ktorej skončil na 3. mieste
• manželka Ivana, synovia Jakub (2) a Eliáš (1)
Štúdium: Ekonomická Univerzita v Bratislave
Pri čom najlepšie „vypnete“ hlavu: hudba, šport, príroda
Obľúbená kniha: životopisy QUEEN, Pink Floyd, ale aj krimi Arthur Hailey - Letisko
Obľúbené jedlo: cestoviny, steak, ovsené vločky na raňajky
Vysnívaná dovolenková destinácia: ešte by som asi chcel trochu pobehať národné parky v Amerike
