Jiří Růžička priznáva, že vízia toho, že sa bude zaoberať živými ľuďmi, prišla v čase, keď sa dostal ku knihám Sigmunda Freuda a Carla Gustava Junga. V súčasnosti sa podľa jeho slov zaoberá snami veľmi intenzívne. „Môj prvý sen, ktorý si pamätám, pochádza z detstva, keď som mal asi 4,5 roka. Bol som vtedy prvýkrát v nemocnici a videl som okolo seba množstvo chorých ľudí. Vtedy som v podstate pochopil psychosomatiku. V predvečer operácie sa mi sníval sen. V tom sne som sa prebudil v izbe, kde boli samí starí ľudia. Vedel som, ako vyzerajú. Pamätám si, že som musel ísť na toaletu, ktorá bola na druhej strane chodby a bál som sa. Prekonal som strach, no chodba bola len jemne osvetlená, nebolo vidieť ani na druhý koniec,“ rozpráva svoj prvý silný zážitok Jiří Růžička. „Počul som a cítil som, že z toho druhého konca sa ku mne niečo blíži, vydávalo to zvuky, no ja som zostal stáť. Odrazu som spozoroval postavu, ktorú som videl aj do tváre. Veľmi som sa zľakol, pretože to bola nejaká stará dáma, ktorá mala drevenú hlavu,“ pokračuje psychoterapeut, ktorý si sen pamätá dodnes. Hľadať jeho význam sa pokúšal vďaka psychoanalytickým výcvikom, rovnako si ho nechával i vyložiť. Nikdy však nebol spokojný s tým, čo sa dozvedel. „Nechal som to síce tak, no po dlhých rokoch som to pochopil po tom, čo nám zomrelo domáce zvieratko a jedna z mojich dcér bola nešťastná. Povedal som jej, že so smrťou sa musí zmieriť. Ona mi oponovala, že sa to nedá, pretože smrť nie je živá. Bola to úplne výstižná odpoveď a mne sa zrazu vynoril ten sen. Tá osoba v ňom nebola živá. Došlo mi, že môj sen v nemocnici bol o stretnutí so smrťou.“
SNY NÁM OTVÁRAJÚ PRIRODZENÝ SVET
Psychiater tvrdí, že ide o jednu z osobných skúseností, ktoré ukazujú, ako sa dá so snami pracovať. Práve táto skúsenosť ho priviedla k tomu, aby sa začal snami zaoberať spôsobom, ktorý nebol úplne bežný. „Na vysokej škole robíme o snoch i výskumy. Prišli sme na to, že nejde o sny ako také, ale o to, že my vedieme takzvaný dvojživot. Vedieme život bdelý a snový (paradoxný). Ten snový je veľmi bohatý a experimentálne bolo zistené, že prechádza celým naším spánkom. Zdá sa, že aj v našom hlbokom spánku máme sny,“ približuje Jiří Růžička. Ako ďalej dopĺňa, snom sa dá celkom dobre rozumieť, pretože snový život je fascinujúci a veľmi špecifický. Každý človek má vlastné sny a rovnako v nich vie byť často intenzívne zaujatý. „Pochopil som, že snový svet je prirodzený. Stretávame sa v ňom s tým, ako bezprostredne vnímame skutočnosť, ktorá môže byť v sne na základe toho, že niečomu veríme, veľmi silná,“ hovorí psychiater.
SKUTOČNÉ SKUTOČNOSTI
V prirodzenom svete bezprostrednej skúsenosti sa podľa Jiřího Růžičku často ukazujú veci, ktoré neradi vidíme a počujeme, pretože nám vedia nabúrať istoty. „Mám jeden sen, ktorý mi utkvel v pamäti. Keď si spomeniem, ako som v ňom postupoval a ako sa odvíja môj život, tak žasnem nad tým, ako postupom času tomu snu rozumiem. Vždy, keď niekde prídem, sa objaví kúsok toho sna – teda práve tá etapa, ktorá s tým korešponduje. Zdá sa, že niekedy sme v snoch múdrejší ako za bdela. Sny vám niekedy poukážu na veci, ktoré si nevšimneme, ale ktoré sú z vášho života a dosvedčujú, ako rozumieme svetu,“ vysvetľuje psychoterapeut. Snový život nás privádza do skutočností, ktoré síce máme v snoch, no nejde o nezmysly. Vykladať si svoje vlastné sny je však nadmieru náročné, množstvo ľudí však s nimi dokáže pracovať a úspešne im aj porozumieť. Je veľa ľudí, ktorí sú na to nadaní, ale každý potrebuje, aby prešiel porozumeniu snov s niekým, kto to vie naozaj robiť. Hoci to možno vyzerá, že je to jednoduché, nie je to tak.
VIAC AKO ŠTYRI ŠTÁDIÁ
Ako ďalej upozorňuje odborník, naše sny si dokážeme zapamätať tak, že si to nacvičíme. Najlepšie je hneď po prebudení zostať k snu obrátený a zapísať si ho. Ten sen sa vie pekne vybavovať aj po rokoch. „Mám skúsenosť, že keď v sne zostanem ešte aj po tom, čo vstanem, tak o ňom viem aj naďalej. Len čo na mňa doľahne množstvo ďalších faktorov, ktoré ma zamestnajú, prestane to fungovať. Bdelý život si nás natoľko „vezme“, že ten snový, naopak, stratíme,“ opisuje Jiří Růžička. Psychiater Jozef Hašto tvrdí, že aj keď si myslíme, že sa nám nič nesnívalo, nie je to pravda. „Náš spánok má určitú štruktúru, tretinu nášho života strávime spaním. Spánok však nie je jednoliaty celok – má určité štádiá. Zhruba po 90 minútach nastanú niekoľkominútové epizódy snového spánku, kedy sa nám rýchlejšie pohybujú oči do strán, akoby sme niečo sledovali. Keď sa človek v tejto fáze zobudí, obvykle si v 95 % experimentov ľudia pamätajú živý sen, ktorý má i nejaký emočný náboj. Pokiaľ zobudíme ľudí mimo tohto paradoxného spánku, väčšinou tam môže byť nejaký sen, no ide skôr o nejakú predstavu či myšlienku. Zdá sa, že ak po snovom spánku príde druhé štádium spánku, teda „útlm“, kde sa menej sníva, obvykle si nepamätáme to, čo sa nám snívalo v snovom štádiu. Vyzerá to tak, že všetci máme každú noc 4 až 5 štádií intenzívneho snového spánku,“ vysvetľuje Jozef Hašto. Značná časť našich snov vie byť ale i nepríjemná. Pokiaľ sa na negatívne sny, ktoré sa opakujú, podarí dobre zamerať, dokážu sa stratiť a prestanú sa nám snívať. Človek potom väčšinou stratí ďalšie ťažkosti. Predpovedať, či nám sny hovoria, čo sa stane, však podľa Jiřího Růžičku nejde. „Ja sa obzvlášť stretávam so snami, ktoré sa opakujú dlhú dobu. Keď daným snom človeka niekto prevedie a podarí sa ho vyložiť, príde obrovská úľava,“ uzatvára český odborník.
