Takmer 20 rokov ste pôsobili v komunálnej politike. Prečo ste sa minulý rok rozhodli uzavrieť túto kapitolu?
Áno, bolo to 19 rokov a dôvody sú v podstate jednoduché. Som ekonóm, a ak to prirovnám k Maslowovej pyramíde potrieb, na jej vrchole sa nachádza sebarealizácia. Všetky predchádzajúce stupne mám už pokryté, chýbal mi iba ten posledný. Na sebarealizáciu však človek potrebuje čas – a ten je, okrem zdravia, tou najcennejšou komoditou v živote. Preto som si položil otázku, čo mi prináša najmenej radosti v súvislosti so sebarealizáciou. Primátor zo mňa už nebude (smiech), a tak som sa rozhodol ubrať práve z komunálnej politiky.
V čom je pre vás práca v oblasti umenia a kultúry iná ako služba verejnosti na radnici? Je to pokojnejšia sféra?
Určite áno – je to pokojnejšie, pretože chodím tam, kam chcem. Ako poslanec máte množstvo povinností a často musíte ísť aj tam, kam sa vám to dnes zrovna nevychádza. Nejde len o účasť na zasadnutiach zastupiteľstva – zodpovedáte za rady škôl, výbory mestských častí, komunikujete s občanmi. A keďže som nechcel mať absencie, musel som sa rozhodnúť. Dospel som k záveru, že ak niečo nemôžem robiť na sto percent, nemal by som to robiť vôbec.
Chýba vám niečo z politiky? Alebo naopak?
Politika mi v zásade nechýba. Samozrejme, pôsobenie v nej mi poskytlo všeobecný rozhľad a lepšie porozumenie fungovania štátnej i verejnej správy. Tie skúsenosti využívam aj dnes, najmä v oblasti diplomacie, kde aktívne pôsobím. Navyše, keď sa objaví problém, viem, komu zavolať alebo koho osloviť, či už ide o pomoc iným alebo o riešenie vlastných záležitostí. No politika so sebou prináša aj témy, ktoré vyžadujú postaviť sa im čelom, no vnútorný pokoj neprinášajú. A niekedy zostanete na tej správnej strane úplne sám. Dnes sa chcem venovať projektom, ktoré ma napĺňajú, a z ktorých mám radosť.
Na radnici.
Vaším veľkým projektom je realizácia Groma Art Factory (pomenovaná po významnom slovenskom sochárovi Alfonzovi Gromovi) – umeleckého priestoru, ktorý zahŕňa výstavy a aukcie prestížnych výtvarných diel. Ako vznikla táto myšlienka? Bola to dlhodobá vízia?
Raz sme si s bratom Albertom povedali, že keď sa nám darí, mali by sme časť prostriedkov, ktoré nám po odpočítaní daní zostali, venovať spoločnosti. Mám blízky vzťah k umeniu a počas ciest som videl, ako môže fungovať umelecký svet. Nechali sme sa inšpirovať modelom, ktorý nie je závislý od dotácií, ale od výkonu a perspektívy. Tak vznikla myšlienka na art factory – umeleckú továreň, priestor, kde chceme prezentovať to najlepšie, čo možno v strednej Európe získať. Nedávno nás veľmi potešilo, keď nás v Prahe označili za jednu zo štyroch najperspektívnejších galérií v Európe.
Po tak krátkej dobe fungovania?
Áno. Je to pre nás isté zadosťučinenie, pretože sme sa vydali náročnejšou cestou. Investovali sme najmä do architektúry výstav, čo na Slovensku nie je bežné. Stavili sme na kvalitu. Finančne sa nám to pravdepodobne nikdy nevráti, ale veríme, že výstava nie je len o tom, zavesiť obraz na šnúrku. Tak by mohol visieť akurát tak v depozite. Dielo si zaslúži úctu.
Skúste priblížiť, čo konkrétne znamená „architektúra výstavy“.
Ide o komplexné riešenie priestorového a vizuálneho rámca pre každú výstavu zvlášť. Každá výstava má mať vlastnú atmosféru, ktorá vzniká nielen výberom diel, ale aj samotnou výstavnou architektúrou. Po skončení jednej výstavy sa celý priestor demontuje a následne sa pripravuje nový koncept pre ďalšiu. Spolupracujeme s najlepšími architektmi, predovšetkým z Českej republiky. Našou kľúčovou postavou je Lukáš Machalický – fenomén súčasnej scény. Jeho výhodou je, že je zároveň architektom aj výtvarníkom, vďaka čomu sa na priestor pozerá optikou umelca. Prináša originálne a nadčasové riešenia. Veľmi nás teší, že sa v jednom rozhovore vyjadril, ako rád chodí do Žiliny, pretože tu má absolútnu tvorivú slobodu.
Groma Art Factory je úžasný umelecký priestor.
Zameriavate sa najmä na česko-slovenskú umeleckú scénu. Prečo práve tento priestor?
V rámci Groma Art Factory aktívne pôsobíme aj v Českej republike, kde si budujeme reputáciu rešpektovanej spoločnosti v oblasti umenia. Slovensko je, žiaľ, problémové – nemáme tu reálne fungujúci trh s umením. Dôvodom je aj to, že po revolúcii neprebehla reštitúcia umeleckých diel, ako tomu bolo v Čechách. U nás všetko vlastní štát. V Česku sa diela dostali späť k súkromným vlastníkom, ktorí dnes disponujú výnimočnými zbierkami. A čo je najdôležitejšie – český trh s umením skutočne funguje.
Samozrejme, orientujeme sa aj na slovenské diela. No realita je taká, že kvalitných výstav a autorov je na Slovensku málo. Často dávame príležitosť aj tým, ktorí si ju ešte celkom nezaslúžia. Sme však empatickí a veríme, že týmto spôsobom im môžeme pomôcť rásť, aj keď výsledná kvalita ešte nie je ideálna.
Platí to pre celé Slovensko?
Áno, týka sa to aj Bratislavy. Navyše, často sa stáva, že na vernisáže chodia len takzvaní „vyjedači chlebíčkov“. V tomto smere je rozdiel medzi Slovenskom a Českom naozaj markantný. V Česku je trh rozvinutý, konkurencia silná a nekvalitu si jednoducho nemôžu dovoliť. Väčšina výstav sa tam vypredá už počas vernisáže – sám som bol svedkom, keď sa v Prahe predalo sto diel za 52 minút.
S bývalým majiteľom TV NOVA a špičkovým zberateľom umenia Vladimírom Železným.
Zväčša ide o predajné výstavy. Aké publikum ich navštevuje?
Chodia tam vzdelaní, úspešní ľudia. Je to prostredie plné zaujímavých stretnutí a príležitostí na spoluprácu. Ale čo je najdôležitejšie – umenie spája ľudí.
Kde zháňate diela, ktoré vystavujete?
Pôsobíme v rámci celej Európy, ale máme aj významné diela z miest ako Los Angeles. Príklady? Informácia o grafikách Františka Kupku prišla nečakane z Paríža. Kontaktoval ma antikvariát – vraj majú to, čo hľadám. Okamžite som si kúpil letenku a už o šiestej ráno som sedel v lietadle. Dnes je veľkou výhodou internet – vďaka nemu vieme rýchlo komunikovať a reagovať na ponuky. Ak sa objaví niečo, o čo máme záujem, informácia sa k nám skôr či neskôr dostane.
Často nakupujeme za takzvané budúce ceny – ceny, ktoré sú dnes síce prestrelené, no zajtra už môžu byť realitou. Pri nákupe diel českých majstrov sa to potvrdzuje – vysoký dopyt spôsobuje, že ich hodnota rýchlo rastie. Rozdiel medzi slovenským a českým zberateľom je výrazný: slovenský často špekuluje, zatiaľ čo český kupuje z dôvodu prestíže. A práve vtedy vzniká aj potenciál pre obchodný rast – pretože umenie sa vtedy stáva aj výnosnou investíciou.
Ak by chcel bežný človek investovať do umenia, čo by mal spraviť?
V prvom rade by si mal nájsť dobrého poradcu, pretože v opačnom prípade sa môže veľmi rýchlo popáliť. Ak si nechá správne poradiť, umenie sa mu môže stať aj pasívnym zdrojom príjmu – obraz totiž časom rastie na hodnote a generuje zisk.
Mali by podľa vás tento potenciál výtvarných diel využívať aj štátne kultúrne inštitúcie?
Podľa mňa je veľká škoda, že to nerobia. Štátne a krajské galérie dnes vykonávajú skôr osvetovú činnosť, no následne na tom profitujú iní. Na Slovensku je pritom celý rad problémov. Inštitúcie pracujú podľa plánov nastavených na rok či dva dopredu, no tempo umeleckého trhu je omnoho rýchlejšie. Ak sa naskytne možnosť vystaviť významné dielo, musí sa to urobiť okamžite – nie čakať rok.
Ďalší problém spočíva v nedostatku kvalitných kurátorov a znalcov. Neraz sa stalo, že aj médiá upozornili na to, že na Slovensku chýbajú odborníci schopní spoľahlivo rozpoznať originál od falzifikátu. A často boli hodnotené práve falzifikáty, čo výrazne deformuje trh. Neraz sa mi stalo, že keď som prišiel do Českej republiky alebo do Nemecka, povedali mi, že už ani neotvárajú e-maily zo Slovenska – vraj ide len o falzifikáty. Fungujú tu dokonca dielne, ktoré tieto napodobeniny vyrábajú a kazia našu povesť vo svete. Preto moja dobrá rada znie: kupujte iba publikované umenie alebo také, ktoré má zdokumentovanú históriu.
S Janom Kukalom - zberateľom umenia a bývalým daviscupovým reprezentantom.
Máte za sebou už viacero výstav. Ktorá vám najviac utkvela v pamäti?
Asi tá prvá. Pripravovali sme ju veľmi dlho a napokon skončila výborne. Ohlas bol nesmierne pozitívny – prišli galeristi z Nemecka, Švajčiarska, Českej republiky aj domáci odborníci. Dostal som spätnú väzbu aj z medzinárodného prostredia, čo nás nesmierne potešilo. Teším sa, že to, čo sme spoločne vytvorili, je v umeleckých kruhoch vnímané s rešpektom a uznaním.
Vystavujete najmä české a slovenské diela. Plánujete toto portfólio v budúcnosti rozšíriť?
Faktom je, že zo samotného slovenského výtvarného umenia by dnes žiadna galéria neprežila. Úroveň prezentácie je stále veľmi slabá. Okrem slovenských klasikov preto prezentujeme najmä české umenie, príležitostne aj európske a svetové diela. Deväťdesiat percent našich klientov tvoria Česi a rovnaké percento predaných diel sú opäť diela českých autorov. Bez tohto zázemia by sme ako galéria jednoducho neexistovali.
Zároveň však všetko, čo zarobíme, investujeme späť do umenia. Neberieme si z toho ani euro pre seba. Tento prístup nás baví – hlavné príjmy máme z iných oblastí podnikania, ako je personálna bezpečnosť, reality či facility management.
Ktorí autori vám osobne imponujú?
Zo slovenských autorov jednoznačne Ľudovít Fulla – nadčasový maliar a prvý kubizujúci umelec na Slovensku. Ide o nášho najvýznamnejšieho výtvarníka, za ktorého sú ochotní platiť aj zberatelia v zahraničí. Nemôžem nespomenúť Martina Benku, ktorý povzniesol obraz slovenského národa – hoci často zobrazoval ťažko pracujúcich ľudí, vždy im zachoval dôstojnosť a hrdosť. Veľmi si cením aj Miloša Alexandra Bazovského, ktorého považujem za nedoceneného majstra. Z ďalších slovenských autorov sa mi páči aj Július Jakoby a zo súčasných výtvarníkov je pre mňa absolútnou jednotkou Roman Ondák.
V rámci našej stratégie sa zameriavame na autorov, ktorí obohatili výtvarné umenie niečím výnimočným. V tomto smere je vo svetovom kontexte absolútnou špičkou František Kupka – jeho diela sa predávajú za desiatky miliónov eur, čo žiaden slovenský autor zatiaľ nedosiahol. Kupku radíme do tzv. „veľkej päťky“ spolu so Zdeňkom Sýkorom, Václavom Boštíkom, Karlom Malichom a Milanom Grygarom. Ten je mimochodom Slovák, ktorého sme počas II. svetovej vojny vyhnali s rodičmi do Čiech. Grygar je, mimochodom, prvým maliarom na svete, ktorý pri tvorbe výtvarného diela zachytil aj zvuk. Jeho obrazy sú mimoriadne cenené. Je to veľmi jemný človek, ktorého ideály sú krásne. Raz povedal: „Keby som tvoril pre publikum, maľoval by som len blbosti.“
Zdeněk Sýkora je ďalším svetovým velikánom – ako prvý na svete zapojil do tvorby obrazu počítač. A to ešte v 60. rokoch, keď boli prvé počítače v Československu. Prístroj mu určil, kde začnú línie, akú budú mať hrúbku, farbu a smer. Dnes sa jeho diela predávajú aj za dva milióny eur.
Vyzdvihli by ste aj niekoho zo žilinského prostredia?
Určite áno. V Žiline a jej okolí pôsobí množstvo výnimočných autorov. Spomínaný Roman Ondák, ktorý sa narodil v Stráňavách, je v súčasnosti považovaný za najväčšiu hviezdu súčasného slovenského umenia. Robert Brun patrí medzi špičku v oblasti grafiky. Veľmi dobre spolupracujeme aj s Pavlom Chomom – výtvarníkom, pedagógom a dizajnérom, ktorý má výrazný vplyv na formovanie mladých talentov.
Nezabudnuteľný je manželský pár Doricovcov – ona pôsobí ako kurátorka, on ako reštaurátor a zároveň výnimočný maliar. A samozrejme, legenda žilinskej výtvarnej scény – Ivan Köhler. Zo známych predstaviteľov Galandovcov tu tvorili aj výrazné osobnosti ako Andrej Barčík a Vladimír Kompánek.
Otvorenie art-factory.
Plánujete v Groma Art Factory dať priestor aj mladej krvi?
Áno, určite áno. No realisticky povedané, počet takýchto príležitostí bude zrejme spočítateľný na prstoch jednej ruky. Naučil som sa, že mať veľké srdce je síce pekné, ale pokiaľ ide na úkor kvality, nevypláca sa to. Mnohí z nich si však svoj priestor určite nájdu – možno nie u nás, ale v inštitúciách, ktoré sú primárne určené na podporu začínajúcich autorov.
Priznávam, možno som príliš kritický, ale dnes sú v móde predovšetkým abstrakcie. Podľa mňa by však dobrá abstrakcia mala vychádzať z pôvodného realistického základu, cez jeho premenu, „prevodník“ – do výtvarnej skratky. Dnešná doba abstrakciu, žiaľ, často dehonestuje a zbavuje ju obsahu i remeselného základu.
Objavil sa niekedy na Slovensku nejaký skutočne vzácny obraz?
Áno, mali sme tu jeden výnimočný prípad, skutočnú výtvarnú raritu. Zistila sa v liste uchovaného v archívoch Múzea krásnych umení v Budapešti. Slovenský autor Gyula Andorko v ňom píše priamo z Liptovského Mikuláša, že by múzeu predal dielo Vincenta van Gogha. Odpoveď však bola zamietavá – dielo bolo podľa nich pridrahé. A tak ho Andorko odviezol späť cez Žilinu do Paríža, kde ho následne predal.
Andorko figuruje v zozname majiteľov tohto obrazu ako jeden z prvých. Išlo o výnimočného človeka, talentovaného mladého autora, ktorého životný príbeh nemáme dodnes dostatočne prebádaný. V Paríži mal ateliér hneď vedľa Henriho Matissea a pohyboval sa medzi najvýznamnejšími osobnosťami výtvarného sveta tej doby. Bohužiaľ, jeho život sprevádzala séria osobných tragédií, neuniesol ťarchu života a sám si siahol v 25-tich rokoch na život.
O ktoré dielo Vincenta van Gogha išlo?
Išlo o zátišie s kyticou, ktoré Van Gogh namaľoval počas pobytu v Saint-Rémy. Dnes je toto dielo súčasťou zbierky Metropolitného múzea umenia v New Yorku.
Mali ste v sebe vždy lásku k umeniu? Mali ste aj nejaké vlastné zbierky?
V prvom rade som mal vždy silný vzťah k bádaniu, k odkrývaniu súvislostí a detailov. Táto vášeň sa ešte prehĺbila počas práce na publikáciách, ktoré som realizoval spolu s Petrom Štanským, Milanom Novákom, Jozefom Feilerom a Mirom Pflieglom. Bádali sme v archívoch, hľadali sme informácie, súvislosti, ktoré ešte nikto pred nami nespracoval.
Ak sa však vrátim do detstva, základy boli položené už tam. Starí rodičia nás vždy viedli k tomu, aby sme niečo zbierali. Mojou prvou zbierkou boli syrové nálepky – lepil som ich do zošitov a bola to naozaj pestrá a fantastická kolekcia. Neskôr som sa začal zaujímať o pohľadnice so Žilinou. Postupne sa ich zbierka rozrastala, a keď som na niektorej z nich spoznal výtvarný rukopis, prirodzene ma to viedlo k otázke, kto je autorom. Tým sa naštartoval proces samovzdelávania – hľadania, porovnávania a objavovania príbehov za obrazmi.
Gromovci.
Vaša knižná séria Stratená Žilina si získala veľký čitateľský ohlas. Čomu to pripisujete?
Myslím, že jedným z dôvodov je fakt, že Žilina má veľa pamätníkov. My sme v koncepte Stratenej Žiliny zachytili to, čo už neexistuje – staré budovy, ulice, prevádzky, ale aj udalosti, ktoré sú dnes už minulosťou. Všetko je to podložené autentickými fotografiami a archívnymi dokumentmi. A keď si človek na niečo spomenie a nájde to zachytené v knihe, rád sa k tomu vráti. V konečnom dôsledku platí, že na zlé človek rýchlo zabudne, no na to dobré si spomína o to radšej.
Vydávanie kníh je dnes finančne náročné. Ste nielen autor, ale aj mecenáš.
Áno, náklady na jednu kvalitnú publikáciu sú dnes skutočne vysoké. Ale vnímam to ako investíciu do hodnoty. Mal som to šťastie, že som sa v archíve stretol s Petrom Štanským, dlhoročným riaditeľom archívu, a Milanom Novákom, ktorý tam taktiež bádal. Spojili sme sily a vydali prvý bedeker o Žiline. Ten získal aj ocenenie v Čechách – najmä preto, že to nebol text skopírovaný z Wikipédie. Každý riadok bol poctivo vyhľadaný, overený a doložený. Navyše sme dokázali korigovať aj niektoré nepresnosti, ktoré sa roky preberali z Lombardiniho knihy.
Ako prebieha také archívne bádanie?
Najskôr si vopred dohodneme termín. Vyžiadame si škatule s materiálmi, a potom celý deň študujeme, zapisujeme, fotografujeme. Je to proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť. Niekedy strávite dni v archíve a nenájdete nič použiteľné – to vie byť demotivujúce. Ale inokedy sa objaví informácia, ktorá posunie celé poznanie dopredu. A to je na tom fascinujúce.
Napríklad Milan Novák raz objavil mapu plynového osvetlenia v Žiline. Keď sme si potom prezerali staré fotografie mesta, zistili sme, že lampy na tých snímkach presne zodpovedajú tým, ktoré boli zakreslené na spomínanej mape. Tie pohľadnice sme predtým videli stokrát, ale tento detail nám dovtedy unikal. Zistili sme dokonca, že aj neskoršie elektrické osvetlenie sa inštalovalo do pôvodných plynových lámp. A z takéhoto objavu vznikol článok, z článku kapitola a z kapitoly celá kniha – o histórii verejného osvetlenia v Žiline, od plynu až po dnešné technológie.
Rovnako prirodzene teraz vzniká kniha o čerpacích staniciach. Možno to znie banálne, ale práve tie majú neuveriteľne zaujímavý príbeh. A pre nás je dôležité, aby sme tento príbeh priblížili verejnosti – odborne, ale zároveň pútavo.
Séria Stratená Žilina má veľký čitateľský úspech.
Takže zatiaľ ste vydali sedem kníh a ďalšia je už v príprave?
Áno, aktuálne pripravujeme publikáciu venovanú čerpacím staniciam. K tejto téme ma priviedla úplná náhoda. Na mieste, kde dnes sídli Groma Art Factory, bola kedysi fabrika na výrobu vojenských cisterien. Ešte predtým tu však sídlila spoločnosť Benzinol. A tá vznikla znárodnením firmy bratov Zikmundovcov z Prahy. Zaujímavé je, že dnes ju symbolicky nahradili opäť bratia – tentoraz Gromovci. Tento príbeh sa mi zdal natoľko zaujímavý, že som ho chcem spracovať. Vnímam to ako určitú kontinuitu v priestore a čase.
Počas vášho bádania, čo bol pre vás zatiaľ najprekvapujúcejší objav?
Ten najväčší objav ma, dúfam, ešte len čaká (smiech). Momentálne mám k dispozícii viacero zaujímavých útržkov, ktoré si postupne spájam. Jednou z fascinujúcich indícií je zistenie, že na Slovensku mal výstavu sám Wassily Kandinsky. A nešlo o výstavu výlučne reprezentačnú – bola predajná. Ak sa to potvrdí, logicky z toho vyplýva, že niekde by mal existovať zoznam kupcov, ktorí si tieto obrazy vtedy zakúpili.
To znamená, že niektoré svetové umelecké diela sa možno dodnes nachádzajú v súkromných zbierkach na Slovensku, len o tom nikto nevie.
Takže tieto diela môžu byť súčasťou súkromných zbierok, ale nikdy sa neobjavili na verejnom trhu?
Presne tak. Nikdy som tieto konkrétne obrazy nevidel na žiadnej aukcii ani výstave. Ale ich existencia v súkromí je veľmi reálna. Najmä v medzivojnovom období panovala všeobecne priaznivá kultúrna atmosféra. Ľudia tvorili, nakupovali umenie, kultúra bola živou súčasťou spoločnosti. V Bratislave aj Košiciach sa konali fantastické výstavy. A preto pátrame – krok po kroku.
Na rodinnej farme.
Histórii Žiliny sa venujete pomerne intenzívne, no narodený ste na Liptove.
Áno, to je taký rodinný príbeh. Môj otec v tom čase pracoval v Martine, a keďže sa tam s mamou presťahovali, bolo logické, že budem narodený tam. Lenže mama poznala v Martine viacerých lekárov – jej brat bol lekár a väčšina jeho spolužiakov boli gynekológovia. Preto sa rozhodla rodiť u mamy v Lipovskom Mikuláši, takže som chlapec z Liptova (smiech).
Detstvo som však prežil u starých rodičov a na to obdobie spomínam s veľkou láskou. Do Žiliny sme sa presťahovali, keď som mal tri roky, pretože otec bol opäť preložený ako špičkovo uznávaný drevársky inžinier. Vyrastal som tu, chodil na základnú aj strednú školu. Žilina je pre mňa domov.
Pred vysokou školou ste vraj istý čas robili kuriča na základnej škole.
Je to tak. Hlásil som sa na vysokú školu, mohol som i využiť známosti, ktoré by mi uľahčili prijatie. Rozhodol som sa to však neurobiť. A keďže ma nezobrali, zamestnal som sa ako kurič na základnej škole v Rosine.
Každé ráno som vstával o štvrtej a pešo som chodil z Vlčiniec do práce. Tú prácu som vnímal ako službu – bral som ju vážne, s maximálnou zodpovednosťou, lebo som bol tak vychovaný.
Pani riaditeľka bývala v bytovke neďaleko školy. Keď ráno začula v radiátoroch zvuky, vedela, že som v práci. Neraz mi doniesla kávu a mali sme pekné ranné rozhovory o živote.
Dodnes si pamätám, ako som jej jedného dňa povedal: „Pani riaditeľka, ja vás raz zamestnám.“ A o päť rokov sa to naozaj stalo. Ten moment ma úprimne potešil.
Čo sa týka profesijného života, máte ho naozaj pestrý. Málokto však vie, že sa venujete aj farmárčeniu.
Áno, je to pre mňa forma psychohygieny. Od detstva som bol zvyknutý pohybovať sa pri hospodárskych prácach – starí rodičia nás k tomu prirodzene viedli. Aj dnes sa snažíme viesť naše deti k tomu, aby si vážili zvieratá a rozumeli prírode.
Je dojímavé pozorovať, keď dvojročná dcéra stojí pri metrovom baranovi, hladká ho špeciálnou rukavicou na česanie psov a on len pokojne zavrie oči, ani sa nepohne.
Máme stádo oviec, ktoré žijú slobodne po celý rok pod holým nebom. Hoci majú ovčín, ani tam nechodia – už sú to také „muflóny“. Ale keď prídeme, prídu aj ony. Dáme im chlebík a rady sa nechajú pohladkať.
Pestujeme si i vlastnú zeleninu. Jablká nám vydržia až do mája, všetko, čo konzumujeme, sa snažíme pestovať bez chémie. Deti vedieme k tomu, aby ovládali základné činnosti – ako si dopestovať jedlo, ako ho uskladniť.
Dnes je síce potravín dostatok, ale nikdy nevieme, kedy sa to môže zmeniť. Spájam si to s mojou starou mamou – tá mala vždy presný systém: sud masti, sud kapusty, sud bryndze, v komore muselo visieť údené stehno, zásoba múky a dokonca aj čokoláda.
Vždy sa varilo z toho, čo bolo najstaršie. Nebolo to o tom, čo sa práve žiada, ale čo treba spotrebovať. Bol v tom poriadok, zodpovednosť a múdrosť.
Keď sa ohliadnete späť – čo bolo vaším najťažším rozhodnutím a čo, naopak, najväčším víťazstvom?
Niekedy sa pýtam sám seba, či som toho nemohol stihnúť viac. Či som čas využil dostatočne aktívne. Inšpiruje ma výrok Komenského: „Iba život činný je naozaj životom.“
Snažím sa žiť naplno, aktívne, zmysluplne. Vážim si každý úspech, no aj neúspechy, pretože každá skúsenosť nás posúva ďalej a obohacuje.
Naše podnikateľské začiatky boli skromné – začínali sme úplne z ničoho. Na prvé podnikanie sme si museli požičať základné imanie. Dnes, po tridsiatich rokoch, môžem povedať, že sme niečo vybudovali.
Najväčšiu radosť mám z toho, že naše deti budú mať štartovaciu čiaru posunutú o niečo ďalej. Je len na nich, ako s tým naložia.
S manželkou Lenkou a dcérami Klárkou a Tamarkou.
Kto je Patrik Groma?
- diplomat, podnikateľ, ekonóm, milovník umenia a histórie, dlhoročný komunálny politik v Žiline a Žilinskom kraji
- šťastne ženatý s manželkou Lenkou, s ktorou sa zoznámil v Korzári na Vlčinciach a dnes vychovávajú spolu dve dcéry
Záľuby:
výtvarné umenie, história, archívne bádanie, farmárčenie
Obľúbené miesto:
Praha
Obľúbená dovolenková destinácia:
Grécko – pre jeho kultúru, mentalitu a výbornú kuchyňu
Obľúbená hudba:
„90-te roky, to bola hudba, ktorá nás formovala.“ (Tublatanka, Metalinda, Depeche Mode, Black Sabbath, Nazareth...)
„Vážna hudba – človek k nej musí dozrieť. Mám rád Dvořáka a Rachmaninova, ale keď ich púšťam, všetci mi odídu z izby.“
Publikácie:
Stratená Žilina I.–III. (s Petrom Štanským, Milanom Novákom, Miroslavom Pflieglom, Jozefom Feilerom)
Žilina vo svetle lámp (s Petrom Štanským, Milanom Novákom, Miroslavom Pflieglom)
Vlčince (s Petrom Štanským, Jozefom Feilerom)
Žilina – Genius Loci (s Petrom Štanským, Milanom Novákom)
Jozef Krakovský (monografia)
Záverečná glosa
Patrik Groma nie je len zberateľom umenia či spoluautorom úspešných kníh o Žiline. Je zástancom myšlienky, že každý človek by mal svoj talent premieňať na pridanú hodnotu pre spoločnosť. Či už ide o galériu, ktorá mení tvár mesta, alebo o objav zabudnutého autora v archíve, za každým krokom cítiť rešpekt k hodnotám a cit pre detail. Jeho príbeh je dôkazom, že aj z bývalého úspešného poslanca môže vyrásť zdatný kultúrny vizionár, ktorý sa dokázal presadiť aj za hranicami Slovenska.
