Pamäť v predmetoch a svetle
Pri vstupe do výstavných priestorov víta návštevníkov séria novoročných pohľadníc, PF-iek, ktoré autor roky posielal priateľom. Drobný, no dojemný rituál pripomína, že v maličkostiach sa skrýva trvalosť vzťahov a spomienok.
"Horečný sa pozerá na svet s rešpektom a pokorou. Povahou aj fotografiou je citlivý, no vie byť aj emotívny a kritický. Jeho diela nestavajú na veľkých gestách; sú o každodennosti, o poriadku a spomienkach, o svetle domova, ktoré v človeku zostáva aj vtedy, keď ľudia odídu," povedal pri otvorení výstavy o autorovej tvorbe kurátor Milan Mazúr.
Najvýraznejšie to cítiť v sériách Dedičstvo – mama a Dedičstvo – otec, kde sa autor vracia do prázdneho rodičovského domu a prostredníctvom detailov rekonštruuje atmosféru blízkosti, poriadku. Vo fotografiách je prítomný "dotyk rodičov, ich poriadok, trpezlivosť a tichú vďačnosť. Dedičstvo tu neznamená majetok; znamená pamäť, zvyky a svetlo miesta, kde človek žil," konštatuje kurátor.
Od fotogramu po skenogram
Horečný patrí k autorom, ktorí sa nikdy nebáli experimentu. Už v 70. rokoch vytváral fotogramy – obrazy vznikajúce bez fotoaparátu, priamym pôsobením svetla na papier. Neskôr v tvorbe pokračoval digitálnymi skenogramami,
"Nevedomky nadviazal na fotogramy Mana Raya známe ako rayogramy. Inšpiroval sa aj Lászlóm Moholy-Nagym, ktorí tvrdil, že fotogram je „najpriamejšia forma fotografie“. Nevracia sa k starším postupom z nostalgie, ale preto, aby skúmal, čo všetko fotografia ešte dokáže," uvádza Milan Mazúr.
Čičmany i pop-art
Vo výtvarnom svete Jaroslava Horečného majú aj tie najmenšie veci svoj príbeh. Na výstave Záznamy z osobného zápisníka autor predstavuje viacero cyklov. Jedným z nich sú fotograficky montované objekty Čičmany – pocta slovenskému ornamentu a dedičstvu. Horečný v nich spája príbehy obyvateľov s prirodzenou potrebou chrániť tradície a identitu. Tradičné vzory sa menia na moderné symboly pamäti, ktoré ukazujú, že kultúrna kontinuita nie je uzavretá v minulosti, ale žije ďalej v novej podobe.
V kontraste k nim stojí cyklus Geopolitika, v ktorom autor pracuje s lesklými časticami a materiálmi. Premieňa ich na obrazy s jasným posolstvom: „Nie všetko, čo sa blyští, je zlato.“ Horečný tu kriticky reflektuje pozlátko reklamy a povrchnosť, ktoré zakrývajú prázdno konzumu.
Ďalším, zjavne intímnejším je cyklus Skenogramy z osobného zápisníka – okuliare, lieky, raňajky. Tieto bežné predmety vyvolávajú spomienky. Sú akousi sondou do ľudskej duše.
V sérii Mestské ilúzie autor zachytáva odrazy vo výkladoch – reklamy, ženské tváre a svetlá ulíc sa prelínajú do snových kompozícií na pomedzí reality a vízie. Podľa kurátora výstavy je "autorova hravosť prítomná aj v diptychu Pepsi chutí najlepšie?, ktorý prináša farebne upravené, takmer „röntgenové“ zábery fliaš. Odkaz na pop-art je zrejmý, no nejde o napodobňovanie – skôr o osobitú reakciu človeka, ktorý v danom čase žil a tvoril."
Jaroslav Horečný ystavoval okrem Slovenska v Česku aj v iných miestach Európy i severnej Ameriky. Žije tvorí v Žiline.
