Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

14. november 2018 | Irma

Z regiónu

Život bez koní si kedysi gazdovia nevedeli predstaviť

Spolu 165 fotografií zachytáva život ušľachtilého tvora – koňa. Život tohto majestátneho zvieraťa v jednom roku zvečnil cez hľadáčik fotoaparátu žilinský fotograf Pavol Ďurčo. K 50. výročiu konského vozového sprievodu v Terchovej vyšla aj publikácia s názvom Rok koňa. Kniha sa začína práve spomínaným vozovým sprievodom, ktorý predstavuje vrchol jeho sezóny.

31.08.2018 | 09:45

Ešte pred tri­dsiatimi rokmi to v našich obciach žilo čulým živo­tom. Žili v nich ľudia so starosťami aj radosťami a tradičná robota bola ich neoddeliteľnou súčasťou, ktorá im bola prirodzene blízka. Stihli gazdovať aj chodiť do roboty. Nebolo to inak ani v Terchovej a jej osadách. „V každej osade boli kone. Orali s nimi, sa­dili, zbierali úrodu a žili. Už vtedy som ich úprim­ne obdivoval, ako to všet­ko dokázali, stihli,“ povedal Pavol Ďurčo, fotograf, kto­rému skrsla v hlave krásna myšlienka, zachytiť koňa počas jeho celoročnej prá­ce hľadáčikom fotoaparátu.

ČULÝ ŽIVOT

Človek by si myslel, že úlo­ha to bude ťažká, pretože dnes už iba málokto cho­vá koňa. Aj gazdov, ktorých bolo v celej dedine viac ako sto, dnes nájdeme možno len dvadsať. Avšak Pavla to neodradilo, pretože on kone (či vedome, alebo ne­vedome) fotografoval už od roku 1980. Práve k tomuto roku totiž siaha jeho prvá fotografická spomienka. „V tom roku som začal cho­diť do Terchovej za spolu­žiakom Janom Huličiarom a s ním som potom chodil fotografovať do osád. Po­stupne sme ich prešli oko­lo dvadsať. Vtedy v nich bol ešte čulý život.“ V Terchovej bolo koní oveľa viac ako dnes. A gaz­dovia vedeli o nich nie­len dlho, ale aj prirodze­ne a zápalisto rozprávať. No vedeli si navzájom aj pomôcť. Vedeli, že kôň nie je len cenným majetkom, ale že je to živý tvor, ktorý cíti.

HISTÓRIA VS SÚČASNOSŤ

Hospodárenie vyžadovalo vedieť množstvo remesiel. V dávnej dobe boli samo­zrejmosťou. „Presviedčal ma o tom aj Ľudovít Han­zel, ktorý vyrábal kolesá na drevené vozy. V dielnič­ke plnej pilín i pavučín mal množstvo jednoduchých pomôcok, stačili mu na vý­robu kolesa. Po Hanzelo­vi aj ostatných majstroch mi ostali spomienky, no blednú. Ako tých niekoľko čiernobielych, dnes už his­torických fotografií koní v závere knihy.“ Odvtedy už koňa zachy­til niekoľkokrát. Až mu na­padlo, že by z toho mohla byť kniha. „Mal som pre­myslený názov a desať ka­pitol, ktoré by približova­li rok koňa. Prvá kapitola sa začínala vozovým sprievodom, pretože vte­dy mu vrcholí rok – slá­va – je populárny. Po zvy­šok roka totiž musí ťažko pracovať.“ Čakali ho roboty ako zvážanie sena z lúk, dreva z hory, úrody z role, oranie, brázdenie, vozenie hnoja a ďalšie gazdovské práce.

DO ROKA A DO DŇA

Na knihu mal Pavol Ďur­čo pripravených okolo 400 fotografií. „Nevedel som si z nich vybrať. Až mi Jaro Horečný pomohol a vybral 165, ktoré sú aj v knihe.“ Pri dobrej konštelácii hviezd sa v Terchovej stretli tí správni ľudia, ktorým sa nápad vydať knihu zdal vý­borný. Pavol Ďurčo tu našiel pochopenie u Mariána Za­jaca, ktorému ako prvému predstavil svoju ideu. Ten neváhal a zaviedol ho za sta­rostom Jozefom Dávidíkom. Jemu sa nápad vydať knihu o koňoch tiež pozdával. Na­koniec sa k nim pridal Igor Válek, ktorý sa ponúkol, že k fotografiám pripraví text. „Stretli sme sa na Jánošíko­vých dňoch a do roka sa nám to podarilo zrealizovať,“ po­vedal Pavol Ďurčo. „Som rád, že po toľkých rokoch za­čínajú v Terchovej chápať význam pre históriu aj pre budúcnosť písaného slova fotografie, pretože jediné, čo po nás ostane je toto,“ doplnil.

ROK KOŇA

Publikácia je plná fotogra­fií a jej neodmysliteľnou súčasťou sú texty, ktoré na­písal Igor Válek. Zhotovil ich na základe rozhovorov s viacerými, hlavne starší­mi obyvateľmi Terchovej, s gazdami. V textoch strie­da život gazdu a ušľachti­lého zvieraťa. Kone hovoriť nevedia, napriek tomu sa mu podarilo vo fiktívnych monológoch ukázať ich po­hľad na život s človekom. Kniha má sedem kapi­tol. Začínajú sa vozovým sprievodom. Potom na­sleduje kapitola Narode­nie, detstvo a dospievanie, U kováča postroj a voz, Vo­zenie hnoja a sena, Ťahanie dreva a zima v lese, Zaorá­vanie zemiakov a nakoniec Spomienky a myšlienky. Do života ju uviedli na Já­nošíkových dňoch toto leto, kedy sa konalo aj 50. vý­ročie vozového sprievodu. Majestátne zvieratá tak zís­kali darček v podobe publi­kácie, v ktorej sú zvečnené. Veď aj v dnešnej dobe by si mali ľudia uvedomiť, čo znamenalo a stále znamená spolužitie koňa s človekom či človeka s koňom.

Autor: Katarína Kvašňovská

Foto: Archív Pavla Ďurča

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PIATOK
7 °C
4 °C
2 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod