Ešte pred tridsiatimi rokmi to v našich obciach žilo čulým životom. Žili v nich ľudia so starosťami aj radosťami a tradičná robota bola ich neoddeliteľnou súčasťou, ktorá im bola prirodzene blízka. Stihli gazdovať aj chodiť do roboty. Nebolo to inak ani v Terchovej a jej osadách. „V každej osade boli kone. Orali s nimi, sadili, zbierali úrodu a žili. Už vtedy som ich úprimne obdivoval, ako to všetko dokázali, stihli,“ povedal Pavol Ďurčo, fotograf, ktorému skrsla v hlave krásna myšlienka, zachytiť koňa počas jeho celoročnej práce hľadáčikom fotoaparátu.
ČULÝ ŽIVOT
Človek by si myslel, že úloha to bude ťažká, pretože dnes už iba málokto chová koňa. Aj gazdov, ktorých bolo v celej dedine viac ako sto, dnes nájdeme možno len dvadsať. Avšak Pavla to neodradilo, pretože on kone (či vedome, alebo nevedome) fotografoval už od roku 1980. Práve k tomuto roku totiž siaha jeho prvá fotografická spomienka. „V tom roku som začal chodiť do Terchovej za spolužiakom Janom Huličiarom a s ním som potom chodil fotografovať do osád. Postupne sme ich prešli okolo dvadsať. Vtedy v nich bol ešte čulý život.“ V Terchovej bolo koní oveľa viac ako dnes. A gazdovia vedeli o nich nielen dlho, ale aj prirodzene a zápalisto rozprávať. No vedeli si navzájom aj pomôcť. Vedeli, že kôň nie je len cenným majetkom, ale že je to živý tvor, ktorý cíti.
HISTÓRIA VS SÚČASNOSŤ
Hospodárenie vyžadovalo vedieť množstvo remesiel. V dávnej dobe boli samozrejmosťou. „Presviedčal ma o tom aj Ľudovít Hanzel, ktorý vyrábal kolesá na drevené vozy. V dielničke plnej pilín i pavučín mal množstvo jednoduchých pomôcok, stačili mu na výrobu kolesa. Po Hanzelovi aj ostatných majstroch mi ostali spomienky, no blednú. Ako tých niekoľko čiernobielych, dnes už historických fotografií koní v závere knihy.“ Odvtedy už koňa zachytil niekoľkokrát. Až mu napadlo, že by z toho mohla byť kniha. „Mal som premyslený názov a desať kapitol, ktoré by približovali rok koňa. Prvá kapitola sa začínala vozovým sprievodom, pretože vtedy mu vrcholí rok – sláva – je populárny. Po zvyšok roka totiž musí ťažko pracovať.“ Čakali ho roboty ako zvážanie sena z lúk, dreva z hory, úrody z role, oranie, brázdenie, vozenie hnoja a ďalšie gazdovské práce.
DO ROKA A DO DŇA
Na knihu mal Pavol Ďurčo pripravených okolo 400 fotografií. „Nevedel som si z nich vybrať. Až mi Jaro Horečný pomohol a vybral 165, ktoré sú aj v knihe.“ Pri dobrej konštelácii hviezd sa v Terchovej stretli tí správni ľudia, ktorým sa nápad vydať knihu zdal výborný. Pavol Ďurčo tu našiel pochopenie u Mariána Zajaca, ktorému ako prvému predstavil svoju ideu. Ten neváhal a zaviedol ho za starostom Jozefom Dávidíkom. Jemu sa nápad vydať knihu o koňoch tiež pozdával. Nakoniec sa k nim pridal Igor Válek, ktorý sa ponúkol, že k fotografiám pripraví text. „Stretli sme sa na Jánošíkových dňoch a do roka sa nám to podarilo zrealizovať,“ povedal Pavol Ďurčo. „Som rád, že po toľkých rokoch začínajú v Terchovej chápať význam pre históriu aj pre budúcnosť písaného slova fotografie, pretože jediné, čo po nás ostane je toto,“ doplnil.
ROK KOŇA
Publikácia je plná fotografií a jej neodmysliteľnou súčasťou sú texty, ktoré napísal Igor Válek. Zhotovil ich na základe rozhovorov s viacerými, hlavne staršími obyvateľmi Terchovej, s gazdami. V textoch strieda život gazdu a ušľachtilého zvieraťa. Kone hovoriť nevedia, napriek tomu sa mu podarilo vo fiktívnych monológoch ukázať ich pohľad na život s človekom. Kniha má sedem kapitol. Začínajú sa vozovým sprievodom. Potom nasleduje kapitola Narodenie, detstvo a dospievanie, U kováča postroj a voz, Vozenie hnoja a sena, Ťahanie dreva a zima v lese, Zaorávanie zemiakov a nakoniec Spomienky a myšlienky. Do života ju uviedli na Jánošíkových dňoch toto leto, kedy sa konalo aj 50. výročie vozového sprievodu. Majestátne zvieratá tak získali darček v podobe publikácie, v ktorej sú zvečnené. Veď aj v dnešnej dobe by si mali ľudia uvedomiť, čo znamenalo a stále znamená spolužitie koňa s človekom či človeka s koňom.
