S manželom počas Slovenky roka na Bratislavskom hrade.
Spomínate si na moment, keď ste si prvýkrát uvedomili, že práca so študentmi bude vašou životnou cestou?
Ja som v tom mala vždy jasno - od detských rokov som chcela byť učiteľkou. Jediné, čo sa rokmi menilo, boli predmety. Mám skončenú prírodovednú triedu na strednej škole, maturitu z matematiky, mala som veľmi rada chémiu, ale aj dejepis a slovenský jazyk. No vždy som rada a veľa čítala, u nás doma sa nerátali Vianoce bez knihy. A tak som sa nakoniec nerozhodla pre technický smer, ale pre štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde som vyštudovala slovenský a poľský jazyk. Hneď po nástupe do práce som si podávala prihlášku na 5-ročné štúdium histórie na Univerzite Komenského. Urobila som si aj doktorát a vlastne sa celý život vzdelávam.
Kde bolo vaše prvé zamestnanie?
Nájsť si prácu po škole nebolo vtedy jednoduché, umiestňovalo sa na základe žiadosti a podľa príslušného kraja. Mám aj taký zážitok - našlo sa miesto vychovávateľa na stredoškolských internátoch na Hlinách. Pánovi riaditeľovi bolo hneď jasné, že len čo sa zaučím, odídem. To som mu aj potvrdila, predsa som chcela učiť v škole. Dal mi 3 dni na to, aby som si skúsila nájsť iné miesto. Nepredpokladala som, že sa to stane, veď som mala podanú žiadosť už niekoľko mesiacov. No náhoda zaúradovala a v Gymnáziu v Rajci potrebovali slovenčinára a dejepisára. Išla som sa tam spýtať, hoci som nemala vyštudovaný dejepis. A dostala som hneď učiť maturantov! Dejepis ma vždy bavil a našťastie som mala rozhľad, no predsa som sa samovzdelávala – bola som s učivom prakticky tak dve hodiny pred študentmi. Hodili ma do vody a ja som sa musela naučiť plávať. Denne som dochádzala zo Žiliny do Rajca a späť, takmer 50 km, a do noci som robila prípravy. Teraz sa na tom smejem, ale bolo to časovo náročné. Okrem toho som robila akcie pre študentov a pán riaditeľ ma vtedy delegoval aj do kultúrnej komisie osvetového strediska, kde sme organizovali rôzne akcie a súťaže pre mesto Rajec. Ale spomínam na to s úsmevom, dobre sa mi tam učilo a mali sme dobrý kolektív.
V roku 2000 som zmenila miesto. Prišla som do Gymnázia Varšavská. Odvtedy tu „pijem študentom krv“ (smiech). Bolo to už pretransformované 8-ročné gymnázium, najstarší študenti boli v sexte a ja som učila slovenčinu a dejepis a venovala sa mimoškolským aktivitám. Za roky pôsobenia v tejto škole som zorganizovala veľa akcií pre žiakov, úspešne odkonzultovala desiatky prác do dejepisných súťaží, napr. SOČ, konferencia stredoškolákov v Prahe, Eustory, Odkiaľ som? a i.
Vyhodnotenie Eustory 2025.
Akú budúcnosť si najčastejšie volia študenti vašej školy?
Od septimy, čiže 3. ročníka, majú študenti voliteľné semináre a tam je profilácia pomerne jasná. Máme veľmi veľa tých, ktorí chcú ísť študovať medicínu, fyzioterapiu, informatiku, ekonomiku. Nájdu sa vždy aj takí, ktorí chcú ísť na právo alebo iné humanitné štúdiá, ale je ich menej. Ten najväčší „boom“ bol v 90-tych rokoch, po páde totality. Sme však všeobecno-vzdelávacia škola, a či sú to prírodovedné alebo humanitné predmety, študenti by mali dostať základ všetkého.
Dejepis patrí medzi predmety, ktoré mladí často považujú za náročné a vzdialené. Ako sa vám darí vzbudiť v študentoch záujem o minulosť?
História je veľmi široká, siaha veľmi ďaleko pred náš letopočet. Nedá sa naštudovať všetko a ja osobne si myslím, že by sa mala väčšia pozornosť venovať súčasnosti, respektíve 19. a 20. storočiu. Je to potrebné pre hľadanie súvislostí, na veľa udalostí a faktov nadväzuje súčasné dianie. Je to obdobie, keď sa zapustili korene ovplyvňujúce našu dnešnú spoločnosť, život a názory. Viem, že dejepis je ťažký a mnohí študenti ho nemajú radi. Musíte však mať záber istých vedomostí, ak chcete rozvíjať kritické myslenie a vytvárať si vlastné názory. Najhoršia otázka, ktorú kladiem študentom, je podľa nich: prečo? Keď sa pýtam na príčiny a dôsledky. Tam už musia rozmýšľať, porozumieť udalostiam, vedieť si pospájať súvislosti. A to nie všetci vedia. No dejepis, bohužiaľ, je o súvislostiach. Nie nadarmo sa hovorí, že národ, ktorý nepozná vlastnú históriu, je odsúdený na jej opakovanie.
Dá sa povedať, ktoré oblasti alebo témy ich najviac zaujímajú?
Vnímam, že je to 20. storočie, kde sú aj moje dve srdcové témy: Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom a holokaust.
Projekt Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom stojí na osobných príbehoch pamätníkov a svedectvách. Predstavíte nám ho?
Projekt existuje už 16 rokov a jeho zakladateľom je František Neupauer z Ústavu pamäti národa. Jeho cieľom je zachytiť osudy tých, ktorí boli prenasledovaní totalitným režimom. Zapájajú sa doň študenti so svojimi prácami, na ktorých pracujú aj niekoľko mesiacov. My sme začínali 2. ročníkom projektu, hoci vtedy sme prácu nedokončili z dôvodu nespolupráce respondentov. Ale od 3. ročníka ideme naplno, čiže sa zapájame plných 14 rokov. Do dnešného dňa máme na konte 98 prác. Spoločne so študentmi robíme rozhovory s pamätníkmi. Pomáham im verifikovať niektoré údaje a usmerňujem ich pri písaní. Práce robíme na základe osobných rozhovorov, ale keďže je veľa z odsúdených vedených v archívnych spisoch, spolupracujeme aj s Archívom bezpečnostných zložiek v Prahe, s Archívom zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove a hlavne s Ústavom pamäti národa.
Nový ročník sa vždy otvára v predvečer výročia Sviečkovej manifestácie (25. marca) a k 17. novembru sa koná slávnostná konferencia Nenápadných hrdinov, na ktorej sa prezentujú najlepšie ohodnotené študentské práce. Konfederácia politických väzňov Slovenska, ktorá sa tiež spolupodieľa na projekte, ich uverejňuje vo svojom časopise Naše svedectvo.
Sú pamätníci ochotní vypovedať o udalostiach, ktoré tak radikálne ovplyvnili ich život? A aké reakcie u študentov vyvolávajú tieto stretnutia?
Za tie roky, čo to robíme, sa v prvom rade snažíme nikomu neublížiť. Uvedomujeme si, že ide o citlivé veci. Mnohým ešte dnes veľmi záleží na reakcii okolia. Niektorí pamätníci už nie sú schopní vypovedať, napríklad pre zlý zdravotný stav. A občas nechcú ich deti, aby sa o tom hovorilo. V súčasnosti sú našimi pamätníkmi už aj potomkovia prenasledovaných. Viete, väčšinou všetci vidia v úlohe obete len politického väzňa, no tieto udalosti mali dopad na celú rodinu. Ženy veľakrát nútili k rozvodu, prišli o prácu, alebo sa ich deti nedostali na školy. Pritom oni za nič nemohli. To je ten druhý uhol pohľadu. Niektorí na to veľmi ťažko spomínajú, vytesnili tieto spomienky.
Musím priznať, že sa veľakrát musím naladiť na to, že idem týmto ľuďom zavolať. Koľkokrát ma odmietnu! Alebo mávnu rukou, že o to nemá nikto záujem. Ale to nie je pravda. Keby mladí nemali záujem, nerobili by sme toľké práce. Osobne sa zoznamujú s osudmi ľudí, ktorí na vlastnej koži zažili tvrdé praktiky vtedajšieho režimu. Na Slovensku bolo vyše 70-tisíc odsúdených, ale keď si študent pamätá konkrétny príbeh človeka, s ktorým sa zoznámil, už sa na to nedíva ako na štatistiku alebo abstraktné učivo. Díva sa na to úplne ináč a formuje si pritom morálku a vnútorné svedomie.
Na pôde Európskeho parlamentu v Bruseli, spolu so študentmi a europoslankyňou Miriam Lexmann.
Zarezonoval vo vás nejaký konkrétny príbeh?
Určite viaceré. Za naozaj mnohé spomeniem napríklad pána Jána Zemana, ktorý bol odsúdený na trest smrti. Napokon si fyzicky odsedel 14,5 roka za protištátnu činnosť a vlastizradu, čo boli vtedy veľmi obľúbené paragrafy. Stretnúť sa s ním bolo naozaj silné. Navštívili sme ho na Myjave a boli sme prví študenti, ktorým bol ochotný vyrozprávať svoj príbeh. Až potom sa otvoril. Napokon jeho príbeh spracovala aj Soňa Gyarfašová v rámci známej publicistickej série. To sa nám stalo viackrát. Napríklad som sa tri mesiace pokúšala skontaktovať s jednou pamätníčkou a keď sme sa s ňou konečne stretli a porozprávali, po dlhých rokoch sa vyrovnala s tým, čo mala schované hlboko v duši. Ako sa povie, otvorila tú trinástu komnatu. Dodnes sme s ňou ja aj študentka, ktorá na jej príbehu pracovala, v kontakte. Dnes môžem priateľmi nazvať aj týchto ľudí a ja si ich hlboko vážim za to, čo prežili a že ich to nezlomilo. Nezabudli, ale odpustili. Nedá sa žiť len v nenávisti.
Dlhodobo sa so študentmi venujete téme holokaustu a záchrane židovského kultúrneho dedičstva. Čo vás osobne priviedlo k tomuto hlbokému a náročnému záujmu?
Ešte ako študentka polonistiky som v rámci letného kurzu vo Varšave prvýkrát navštívila Osvienčim. Sprevádzala nás pani, ktorá koncentračný tábor osobne zažila a prežila. To si ani nevieme predstaviť, čo je schopný urobiť človek človeku... Zanechalo to vo mne silný dojem, až taký, že som sa s tým roky ťažko vyrovnávala. Odložila som to na dlho do úzadia. Až keď som prišla do Gymnázia Varšavská, v podstate ma študenti dotlačili k tomu, aby sme išli na exkurziu do Osvienčimu, ktorú odvtedy organizujem každý rok. Je to svojím spôsobom desivé a hororové miesto... ale veď také to v skutočnosti bolo. Dodnes je jednou z prvých otázok na začiatku školského roka, že kedy tam pôjdeme. Študenti majú záujem, hoci to nie je ľúbivá exkurzia. Ale myslím si, že je potrebná. Mnohí majú slzy v očiach, aj tí najtvrdší sú ticho a minimálne sa zamyslia. Viete, je veľa spochybňovačov holokaustu... Ľudia, ktorí to zažili, zomierajú, a o to ľahšie sa prevracajú fakty a udalosti. V konečnom dôsledku je však jedno, či vo vyhladzovacích táboroch zabili nacisti 6 miliónov ľudí alebo sto. Ale akým právom im siahli na život?
Dodnes sa zapájate do najrôznejších aktivít súvisiacich s touto tematikou. Či už publikačne alebo organizáciou pietnych spomienok, venovaným obetiam holokaustu.
Nie je to jednoduché, ale hovorím si, že tieto udalosti nemôžu upadnúť do zabudnutia. Ja som sa v rámci vzdelávania v Dokumentačnom stredisku holokaustu dostala k rôznym príležitostiam, napríklad som spracovala pre výuku spomienky preživších, ktoré zozbierala Spielbergova nadácia Šoa. Dostala som niekoľko CD-čiek, dokopy takmer 20 hodín na počúvanie. A poviem vám, bolo to to najhoršie, čo som kedy počula.
Cez Dokumentačné stredisko holokaustu som sa dostala aj do vzdelávacieho programu pre slovenských učiteľov do Terezína. Tí najaktívnejší sme absolvovali aj Berlín, a vyvrcholilo to tým, že v roku 2012 som bola medzi 22 Slovákmi, ktorí mali možnosť absolvovať Medzinárodnú školu holokaustu Jad Vašem v Izraeli. Bol to veľmi silný zážitok.
Zapájam sa do rôznych aktivít aj v Žiline. Roky sa snažím so študentmi chodiť na smútočnú tryznu, ktorú organizuje Židovská náboženská obec s predsedom Pavlom Franklom a toto spomienkové podujatie sa koná na Židovskom cintoríne. A ku Dňu obetí holokaustu a rasového násilia (9. septembra) chodievame na pietnu spomienku k pamätníku Cesta bez návratu. Zabezpečuje ju mesto v spolupráci so Židovskou náboženskou obcou. Za prítomnosti hostí sa kladú vence k pamätníku, čítajú sa mená deportovaných, a pokiaľ je to možné, zúčastňujú sa preživší a ich rodiny.
V našej škole sme tri roky organizovali spomienkovú akciu Nezabudnutí susedia. Hosťami na akcii sú vždy členovia rodiny Kleinovcov. Dobre si pamätám pána Ariho Kleina, ktorý zomrel pred 10 rokmi. Chodieval k nám do školy na besedy, mal rád študentov, smial sa, že tu vždy omladne. Bol neskutočný rozprávač a vedel ich zaujať. Podujatia sa zúčastňuje okolo 100-120 žiakov. Pozývame predstaviteľov mesta a župy, predsedu ŽNO Pavla Frankla, bývalého riaditeľa štátneho archívu a historika Petra Štanského. Číta sa 70 mien obetí, ktoré prednesú hostia židovského pôvodu, najmä Kleinovci. Vždy sa pritom zapáli jedna svieca na sedemramennom svietniku. Nečítajú sa len mená obetí, ale aj mená záchrancov. Mnohí z nich boli odmenení ocenením Spravodliví medzi národmi. Tie mená zas čítajú nežidia a tiež študenti.
Je pekné ukázať aj protipól toho zla.
Áno, ja vždy pripomínam študentom, že Slovensko vzhľadom na počet obyvateľov má takmer najviac ocenení Spravodliví medzi národmi. So študentmi robíme aj mnohé práce s touto tematikou. Za zmienku stojí napríklad práca o Arim Kleinovi, jeho manželke Hetty či Rudovi Kleinovi, ktorý žije v Izraeli a chodieva na tryznu. Je zachránené židovské dieťa v žilinskom Sirotári. Predstavená sestra Agáta zachránila viacerých, uvádza sa 9 detí, no pravdepodobne ich bolo ešte viac. Rudo Klein je jedno z tých detí, ktoré vďaka tomu prežilo. Jeho rodičia skončili v Auschwitzi.
Ako veľmi je pre mladých ľudí dôležitý osobný vzor učiteľa, nielen po odbornej, ale aj po ľudskej stránke?
Je taká doba, keď mladí obdivujú skôr youtuberov, ale ja to neodsudzujem. Len mi záleží na tom, aby vedeli posúdiť, čo je dobré a čo je zlé. Obdivovať niekoho, kto šíri antisemitizmus? Kto kradne? Kto zabil? To je neakceptovateľné. Čo sa týka učiteľov, dúfam, že si mladí časom uvedomia, akí boli pre nich ich učitelia v živote dôležití a budú vďační za to, čo ich naučili a že ich viedli k niečomu zmysluplnému.
Trošku odbočím, ale súvisí to s témou - pred Vianocami kolegyne prvýkrát zorganizovali absolventský punč. Za 30 rokov máme vyše 1200 absolventov školy, a prišlo ich až 322. To značí, že si na školu a učiteľov spomínajú v dobrom. Nech mi to niektorí nemajú za zlé, že som ich hneď nespoznala. Veď predtým nemali bradu či fúzy! (smiech) Prišla aj jedna naša absolventka, dnes už právnička, ktorá študovala v Londýne, kde si robí doktorát. Vraj keď povedala na vysokej škole, že ako 16-ročná hľadala informácie pre stredoškolskú prácu v archíve, s obdivom na ňu pozerali. To sú kompetencie študentov končiacich univerzitu! Mnohí až po rokoch oceňujú, čo získali v strednej škole.
Sledujete dnešnú mladú generáciu zblízka. V čom vidíte jej silné stránky a v čom naopak najväčšie výzvy?
Moja prvá trieda v GVARZE bola vynikajúca. To boli deti, ktoré sa chceli učiť a v ich triede mám skončených 8 právnikov. Končili v roku 2004, to boli tí mileniáli. Tie deti boli ďaleko viac chtivé po poznatkoch. Nebolo toľko mobilov, internetu, mnohí študovali, nemrhali časom. Chceli sa uplatniť. Vždy je to práve otázka toho, či niekto chce. Aj dnešné deti sú šikovné, majú veľa záujmov a okrem toho majú možnosti, ktoré predošlé generácie nemali. Ale nie každý ich dokáže využiť a pracovať na sebe. V našej škole nie sú deti, ktoré by sa sem nehodili intelektuálne. No mnohí žiaci sú pohodlní, sebavedomí, ale niekedy zaostáva súdnosť a sebareflexia.
Dnešná doba je technologická. Vidím to aj na sebe. Kedysi som po príchode do práce najprv zapínala kanvicu na kávu. Teraz to je počítač. Tieto deti sa do toho už narodili a sú naozaj veľmi zdatné v oblasti IKT. Čo však mne prekáža na tejto generácii, je to, že často nepoznajú slovo „termín“, pretože napr. nestíhajú načas odovzdať práce do súťaží, do ktorých sa sami prihlásili.
S manželom obľubujú turistiku. Čarovné zell am See.
Kedy chodíte do práce, aby ste to všetko stíhali?
Chodím na 6:00. A ako to všetko stíham? To by vám vedela povedať moja rodina. Chodíme za dcérou do Brna pomerne často a keď zať vidí, ako nesiem notebook, už len podotkne: „Čo zas robíš? Však máš dovolenku.“ A ja vravím: „To, že mám dovolenku, znamená, že neučím, nie, že nerobím.“ To je taká moja klasika. Slovo nuda v slovníku rozhodne nemám.
Ako vnímate pozíciu učiteľov v dnešnej spoločnosti?
Vytráca sa rešpekt a atraktívnosť tohto povolania. Jedna naša šikovná študentka si vybrala štúdium pedagogiky a to by ste mali počuť tie komentáre spolužiakov: máš viac, nech ide na pedagogiku, ak by ju inde nezoberú a podobne. Berú to tak, že na pedagogický smer idú tí najslabší. To podceňovanie ma mrzí, lebo práve na týchto pozíciách treba šikovných ľudí, nadšených pre toto povolanie.
Kedysi bol problém dostať sa na učiteľské štúdium na filozofickú či prírodovedeckú fakultu. Dnes sme podceňovaní nielen čo sa týka spoločenského statusu, ale aj platového ohodnotenia. Myslím si, že keby to bolo lukratívnejšie povolanie, ináč by sa pristupovalo k profesii učiteľa. Rozumiem aj mladým učiteľom, že sú z toho frustrovaní. Niekedy si naozaj poviete, že iba z ideálov nevyžijete.
Získali ste ocenenie v ankete Slovenka roka 2024 v kategórii Podpora mladých talentov. Ako si na to spomínate a čo pre vás osobne znamenalo toto víťazstvo?
Spomínam si, že keď mi volali zo Slovenky a blahoželali k nominácii, myslela som, že žartujú. No potom mi naozaj prišla oficiálna nominácia. V ankete je 9 kategórií a v každej sú tri nominované ženy. Ja som sa ocitla v kategórii Podpora mladých talentov, za mimoškolskú činnosť. Kto ma navrhol, to som sa dodnes nedozvedela.
Pre mňa bola najväčšia výzva asi fotenie, kvôli tomu som cestovala do Brusna vlakom, autobusom, cez tri prestupy. Bolo to celkom krkolomné. Potom prišli na rad kaderníci, vizáž, šperky, bola to celkom nová skúsenosť. Prvýkrát v živote som bola profesionálne nalíčená! (smiech) Absolvovali sme dokrútky, ktoré potom vysielali v televízii a začalo sa hlasovanie.
Vyhlasovanie výsledkov sa odohrávalo na galavečere v Bratislave, no nič sme nevedeli dopredu. Myslím, že o tom svedčila aj moja reakcia! Ja som vôbec neverila tomu, že by som vyhrala. Keď som počula svoje meno, presne zachytili môj prekvapený výraz. Nemala som ani premyslenú reč. Bol to šok a ešte pár hodín som sa z toho spamätávala. Viete, kamery, významní hostia, ceremónia, stres. Až v noci som si čítala správy a gratulácie, pani riaditeľka to uverejnila aj na Edupage. Potešilo ma to. S odstupom času to vnímam ako morálne ocenenie. Hlavne som vďačná za hlasy všetkým kolegom, priateľom, študentom, či už vtedajším alebo bývalým. Nejde ani o ten samotný hlas, beriem to ako osobné hodnotenie mojej práce.
Víťazstvo v prestížnej ankete Slovenska roka 2024.
Tam vidíte to, čo pre nich znamenal učiteľ...
Áno, to poteší, že si niekto váži vašu robotu. Nemám už malé deti, mohla by som sa venovať svojim záujmom. Ale ja v tomto vidím zmysel. Som už dôchodkyňa, ale táto práca ma baví, hlavne mimoškolská činnosť, súťaže a projekty so žiakmi. Môj muž, ktorý tiež učí, hovorí: „Ak sa nájde aspoň jeden, ktorý chce niečo robiť, tak to za to stojí.“ Som rada, že ich je napokon viac ako len jeden.
Spomínali ste záujmy, tak pri čom si najspoľahlivejšie „vyčistíte hlavu“?
Dobre si oddýchnem pri knihe. Tým, že sa venujem ťažkým témam, dávam často prednosť historickej a spoločenskej literatúre. S tým súvisí aj to, že mám rada hrady a zámky. Vlani sme navštívili 18 zámkov v Stredných Čechách, rok predtým zas v Južných Čechách. Takisto sme turisti a naše rodinné dovolenky sme trávili vždy na horách. Ja som od mala chodievala s rodičmi do prírody, ale nejakú veľkú turistiku som nerobila. Až keď som sa zaľúbila. Ako sa hovorí, láska hory prenáša. (smiech)
Takisto mám rada romantické filmy, už v novembri si púšťam vianočné oddychovky. Ale musím povedať, že pri tom zase opravujem písomky alebo upratujem. Som typ, čo veľmi neobsedí. A oddychujem aj v záhradke. Bývam v rodinnom dome a mám veľmi rada kvety, najmä letničky.
Ak by ste mali jednou vetou odkázať mladým ľuďom, ktorí dnes hľadajú svoje smerovanie, čo by ste im povedali?
Dôležité je chcieť, nevzdávať sa, vytrvať a dotiahnuť veci do konca. Využiť každú príležitosť, ktorá sa naskytne, aby ste niekedy neľutovali premárnené šance. Nie však na úkor niekoho iného!
KTO JE?
Alica Virdzeková
Žije v: Žiline
Povolanie: učiteľka
Obľúbená kniha: romány E. M. Remarqua
Učitelia, ktorí ma inšpirovali: moji triedni, na ZŠ Júlia Pagáčová a na SŠ Jozef Hricek
Životné motto: „Nie je umenie veci začať, ale umenie je ich dokončiť.“
„Všetko sa dá, keď sa chce.“
Významné profesijné úspechy: spoluautorka kníh Krok za krokom k maturite-Dejepis I,II,
autorka metodických listov najmä s problematikou holokaustu,
Veľká medaila sv. Gorazda (najvyššie rezortné vyznamenanie),
Plaketa Eugena Barkánya,
Slovenka roka, kategória Podpora mladých talentov
