Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

20. november 2019 | Félix
| 4°C

Tipy na výlety

Dobrodružná cesta po Jordánsku (1. časť)

Na Blízkom východe žijem už takmer tri roky, takže cestovať v rámci tohto regiónu je relatívne jednoduché a hlavne bezpečné. Cestujem väčšinou sama, niekedy plánovane, inokedy spontánne, do krajín, ktoré sú známe, no aj do tých, ktoré by ste si asi nedali na vrch svojho cestovateľského zoznamu. No vždy bezpečne a s kopou zábavy a nezabudnuteľných zážitkov.

09.12.2018 | 12:47

Najčastejšia otáz­ka, ktorú sa ma ľudia pýta­jú takmer každý deň, je, či sa nebojím ces­tovať sama ako žena. Už len to, že sa svet vôbec musí zapodievať takouto otáz­kou, je veľmi smutné, ale chápem, že médiá vytvára­jú strach z niektorých kra­jín a odpudzujú tak ľudí od cestovania. Ja sa sna­žím vytvoriť si svoj vlastný názor o konkrétnej kraji­ne, až keď ju sama navští­vim, precestujem, spoznám miestnych ľudí, ich zvyky, kultúru, kuchyňu. Veľakrát som bola takmer v nemom úžase, ako sa daná krajina v skutočnosti líši od toho, čo o nej bolo povedané v médiách. A tak som sa už dávnejšie rozhodla, že mo­jím poslaním a viac-menej aj povinnosťou je vytvárať akúsi osvetu o krajinách, ktoré som sama navští­vila. Jednou z nich je aj Jordánsko.

Doteraz si pamätám, ako som na strednej ško­le sedela v nemom úžase na hodine dejepisu a počú­vala našu učiteľku s nad­šením rozprávať o Petre. Starobylom meste Jordán­ska, ktoré bolo postavené asi v piatom storočí pred Kristom. Instagram vtedy ešte neexistoval, Google už bol trošku trendy, ale ak sa človek chcel dozve­dieť viac o histórii krajiny alebo mesta, mestská kniž­nica bolo to pravé miesto. Čím viac som si prečítala o Jordánsku, tým viac som chcela túto krajinu navští­viť. Možno ste si teraz pomysleli: výborne, stre­doškoláčka sa vybrala na výlet do Jordánska... No nie tak úplne... Trvalo mi takmer ďalších pätnásť ro­kov, kým som sa rozhodla cestovať tam.

V máji tohto roku som si začala robiť väčší prieskum tejto krajiny a miest, kto­ré som chcela navštíviť a v júni som už letela. Na letisku v Ammane, hlav­nom meste Jordánska, som si vyzdvihla prenajaté auto a vyrazila smerom na juh. Plán bol nasledovný – od­šoférovať až do Aqaby, ob­ľúbeného mesta na potá­panie, ostať tam jeden deň a ísť sa potápať, odtiaľ ísť trošku severnejšie do Wadi Rum, prespať v beduínskom kempe, pokračovať do Petry, odtiaľ do hôr, kde sú horú­ce pramene a posledný deň stráviť pri Mŕtvom mori.

Už keď som vyrazila z le­tiska, prvý miestny vodič mi dal jasne najavo, že to bude celkom vtipný motoristic­ký zážitok – vyrútil sa na mňa v protismere, lebo to bola ideálna skratka. Trú­benie sa používa namiesto smeroviek a čím intenzív­nejšie je, tým rýchlejšie vás chce niekto obehnúť (úsmev). Cesta do Aqaby bola pomerne jednoduchá – diaľnica viedla až na juh, pumpa bola takmer na kaž­dom rohu (čo je paradox­ne zázrakom v Spojených arabských emirátoch) a po asi dvoch hodinkách cesty som sa ocitla v púšti. V pr­vom momente som si však myslela, že som prišla na Mars. Všetko bolo oran­žové, všade samý piesok, sem-tam obrovské hory kameňov a nikde ani duše. Vyše polovice Jordán­ska vyzerá práve takto a je zriedka obývané. Priemer­ná hustota zaľudnenia je asi 68 ob./km2 v porovnaní so Slovenskom, kde máme cca 111 ob./km2, a tým, že je to relatívne veľká kra­jina, väčšina územia je neobývaná.

Po asi piatich hodinách cesty som sa konečne do­stala do Aqaby, prímorské­ho mestečka na juhu Jor­dánska. Toto mesto sídli na brehu Červeného mora a je známe najmä vďaka obrovským možnostiam na potápanie. Jordánska časť Červeného mora nie je až taká bohatá na pod­morský život ako sused­ný Egypt, ale stále má čo ponúknuť. Ubytovala som sa v jednom z miestnych hotelov, ktorý bol odpo­rúčaný potápačskou ko­munitou a dohodla si dva ponory v nasledujúci deň. Teoreticky by som jeden ponor ešte stihla v ten istý deň, ako som dorazi­la, ale z bezpečnostných príčin sa môže potápať až s minimálne 18-hodino­vým časovým odstupom od pristátia lietadla. Ob­rovský tlakový rozdiel by mohol mať fatálne násled­ky, a ako som už spomína­la, snažím sa cestovať bez­pečne (úsmev).

Potápanie je jednou z mojich obrovských záľub, a preto som nemohla vy­nechať ponory v Červenom mori. Najala som si miest­neho inštruktora potápania, Ahmeda, ktorý pozná tunaj­šie vody, je skúsený a po­tápanie s ním je bezpečné. Ahmed sa narodil, vyrastal a celý život žil v Aqabe, má 23 rokov a za sebou niekoľ­ko stoviek ponorov. Svo­ju prácu nadovšetko miluje (niet sa čo čudovať) a jeho jediným snom je potápať sa v Egypte.

Aqaba bola veľmi známa tunajšou podmorskou fau­nou a flórou, nádhernými farebnými koralmi a množ­stvom rozmanitých rýb. Avšak po prvom ponore som bola veľmi sklamaná tým, čo som videla. Išli sme len do hĺbky cca 16 metrov, avšak po farebnosti ani sto­py. Väčšina koralu bola sivá alebo biela a takmer bez ži­vota. Takýto stav, bohužiaľ, nastáva čoraz častejšie vša­de po svete, nielen pre glo­bálne otepľovanie, ale aj pre znečistenie morí, ľud­skú neopatrnosť a ignoran­ciu pri potápaní. Preto je veľmi dôležité uvedomiť si, ako naše činy a skutky ovplyvňujú život okolo nás a že môžu mať fatálne ná­sledky na podmorský svet. Napriek tomu, že tamoj­ší koral nebol veľmi farebný, podarilo sa mi vidieť Clown fish, rybku, ktorá je u nás známa ako Nemo z animo­vanej rozprávky, dve raje, ktoré vyzerali, akoby lietali vo vode a aj obrovskú mor­skú korytnačku, ktorá si po­chutnávala na koraloch. Podmorský svet je neuveri­teľne fascinujúci a verím, že v nasledujúcich rokoch sa mi ho podarí hlbšie preskúmať.

Po dvoch ponoroch som sa rozlúčila s Ahmedom, naskočila do auta a vyrazi­la smerom na Wadi Rum, tiež známe ako Údolie Me­siaca. Je to obrovská púštna rezervácia, v ktorej sa natá­čalo niekoľko slávnych fil­mov, ako napr. Marťan.

Autor: Danka Holzerová

Foto: Danka Holzerová

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod