Keďže je to chránená oblasť, dnu sa človek dostane iba so skúseným sprievodom a ubytovacou rezerváciou vo Wadi Rum. Auto som nechala pri hlavnej bráne, kde ma prišiel vyzdvihnúť šofér z beduínskeho kempu, v ktorom som si zabezpečila jednu noc. Tiež sa volal Ahmed. Bol veľmi zhovorčivý, rozprával mi, ako sa mu v kempe žije, že rád jazdí autom po piesočných dunách a veľmi nápadne mi naznačil, že ženatý nie je, ale veľmi by chcel. Nenápadne som mu povedala, že záujem veru nemám (úsmev). Ponúkol mi teda, či nechcem aspoň skúsiť šoférovať po púšti. Bez váhania som súhlasila, sadla za volant a už sme brázdili dunami. Na moje prekvapenie je to omnoho ťažšie, ako to vyzerá, lebo piesok je nestabilný a pod kolesami sa stále hýbe. Po niekoľkých minútach sme zapadli a Ahmed sa smial, že už nás musí zachraňovať.
V kempe nás privítal majiteľ Jordánec a Mohammed z Egypta, ktorý tam žije už niekoľko desaťročí a o kemp sa stará. To znamená, že tam upratuje, varí, prijíma hostí, účtuje, organizuje výlety. Väčšina kempov je veľmi jednoduchá a pozostáva z malých beduínskych stanov, ktoré sú zdieľané viacerými ľuďmi. V stane sú len postele, malé vyrezané okno v látke a jedno svetlo. Žiadna klíma, žiadne kúrenie. Záchody sú vonku spoločné. V rohu kempu pod skalou sú vybudované lavičky okolo ohniska, kde Mohammed varil svoje arabské pochúťky. Musím povedať, že jedlo tu bolo jedno z najlepších, aké som v Jordánsku jedla. Na ohni stále varil arabský čaj, ktorý je známy svojou neuveriteľnou sladkou chuťou. Podávajú ho horúci počas celého dňa, aby sa telo ochladilo, keď je vonku teplo. Vo väčšine západných krajín sa v teplom počasí pije niečo studené alebo sa je zmrzlina a nanuky, ale v arabských krajinách a na severe Afriky majú zaužívané pitie horúcich nápojov, ktoré vraj schladia organizmus a zároveň ho nešokujú obrovskou zmenou teploty.
V kempe som spoznala Kaia, ktorý prišiel do Jordánska cestovať po stopách svojich predkov. Jeho otec je Jordánec, matka z Izraelu a on sa narodil v Spojených štátoch. Aj toto je jedna z vecí, ktorú na cestovaní milujem. Spoznávanie ľudí z celého sveta, ktorí majú neuveriteľné životné príbehy.
Na večer sme si „objednali“ západ slnka na ťavách a na druhý deň výlet autom po Wadi Rum. Západ slnka v púšti patrí k mojim obľúbeným, pretože svetlo mení farbu piesku každú minútu. Po západe slnka a výdatnej večeri nás Mohammed zobral prejsť sa do nočnej púšte. Nepotrebovali sme ani žiadne svetlo alebo baterky, pretože bol spln a mesiac osvecoval celú púšť tak silno, že by sa pritom dala čítať aj kniha. Po chvíľke kráčania sme si ľahli na piesok a pozorovali hviezdy. Mohammed nám začal rozprávať príbehy z jeho vojenskej služby, ako ich armáda v noci zobudila, zaviezla ich do stredu púšte a oni museli nájsť cestu späť len na základe mesiaca a súhvezdí. Neuveriteľný zážitok.
Skoro ráno sme si privstali ešte pred východom slnka a vybrali sa na ďalší výlet. Prvá zastávka boli ťavie dostihy. Každý víkend sa miestni zídu na dostihovej dráhe, veľmi podobnej tej konskej, kde postavia do radu najlepšie ťavy a prijímajú stávky. Hneď po štarte všetci nasadnú do áut a nasledujú ťavy pozdĺž dostihovej dráhy, nielen aby mali dobrý výhľad a povzbudzovali tú svoju cez vysielačku, ale aby to mohli aj naživo vysielať v miestnom rádiu. Na moje prekvapenie ťavy bežali neuveriteľnou rýchlosťou, v priemere 65 km/h, čo je rýchlejšie ako kôň. Zvyšok výletu sme brázdili púšťou po miestach známych z beduínskych dejín a náš sprievodca nám dokonca ukázal aj stenu, ktorá bola popísaná nápismi ešte z čias, keď v púšti žili pôvodní beduíni.
Okolo obeda sme sa vrátili naspäť do kempu, kde som sa pobalila, rozlúčila s Mohammedom a nechala sa odviezť k hlavnej bráne. Odtiaľ som vyrazila autom severnejšie smerom do Petry, kde som prišla asi o dve hodiny neskôr. Ešte pred príletom do Jordánska som si na internete zakúpila „Jordan Pass“, čo zahŕňa nielen turistické víza do krajiny, ale aj vstupenky do hlavných turistických miest a rezervácií a hlavne ušetrí veľmi veľa peňazí. Do Petry som si zakúpila dvojdňový vstup, ktorý síce nie je úplne dostačujúci (ak chcete vidieť kompletne celé mesto odporúča sa ostať v Petre aspoň päť dní), ale na miesta, ktoré som mala v pláne navštíviť, to stačilo. Väčšina turistov sa sťažuje, že Petra je vždy preplnená ľuďmi a nedá sa tam takmer ani pohnúť. Moja rada je ísť tam neskôr popoludní okolo štvrtej alebo veľmi skoro ráno okolo šiestej. Prvý deň som sa vybrala popoludní, keď už slnko nebolo také horúce. Hneď, ako som vstúpila do mesta, bola som uchvátená úžasnými stavbami, ktoré človek pozná len z hodín dejepisu alebo filmov. Petra bola založená asi v 3. storočí pred Kristom a slúžila ako hlavné mesto nabatejského kráľovstva. Všetky stavby v meste boli vytesané do pieskovcových stien a miestni beduíni ho obsadili až po ničivom zemetrasení v 6. st. po Kristovi.
Do hlavnej časti mesta vedie veľmi dlhé úzke údolie, ktoré pridáva na tajomnosti. Hneď na jeho konci sa nachádza Al-Khazneh, budova, ktorá mesto chránila pred prírodnými živlami a neskôr slúžila ako hrobka. Je to jedna z najkrajších častí Petry, pri ktorej robia každý druhý večer aj nočnú šou, kedy zapália niekoľko stoviek sviečok, hrajú hudbu a rozprávajú príbehy z dávnej histórie.
Po celom území mesta sa nachádzajú miestni beduíni, niektorí tu ešte stále žijú v jaskyniach a patria do pôvodných rodín mesta, iní žijú v okolí Petry, avšak všetci sa snažia zarobiť nejaké peniaze na turistoch. Ponúkajú sa ako sprievodcovia na miesta, na ktoré sa bežný turista nedostane alebo vás za menší poplatok vezmú na najvyššiu časť hradieb, odkiaľ sú krásne výhľady. Všade na okolí sa pasú ovce, kozy, ťavy a voľne pobehujú túlavé mačky a psy, ktoré Petre pridávajú akési čaro.
Po dvoch dňoch v Petre ma čakala posledná zastávka – Mŕtve more, ktoré je na severe len necelú hodinku od letiska. Cesta autom mi tam trvala zhruba päť hodín. Ubytovala som sa v hoteli neďaleko mora, odpadla unavená do postele a ráno som vyrazila preskúmať ho. Mŕtve more vlastne ani nie je morom, je to bezodtokové slané jazero a je najnižším položeným miestom na zemi. Jeho slanosť ho radí medzi najslanšie jazerá na svete. Je taká silná, že ľudské telo dokáže voľne plávať na povrchu bez akéhokoľvek pohybu a nepotopí sa. Bahno z tohto jazera je veľmi známe svojimi liečivými účinkami, avšak neodporúčam si ho natrieť na tvár priamo pri jazere, pretože zmývať si to slanou vodou je dosť bolestivé – vlastná skúsenosť (úsmev).
Som vďačná, že som mala to šťastie navštíviť túto krajinu. Jordánsko je nádherné, plné krásnych miest, milých a nápomocných ľudí a chutnej kuchyne. Dúfam, že sa mi raz podarí vrátiť sa späť a preskúmať ho viac.
