Koľkí fungujete v rámci Mobilného hospicu Matky Rózy?
Mobilný hospic Matky Rózy vznikol v decembri 2022. Počiatočný impulz dala sestra Laura z Kongregácie sestier Tešiteliek Božského srdca, ktorú založila matka Róza Vůjtěchová, spolu s manželmi Weberovými z Bytče. Založenie hospicu bolo možné vďaka odhodlaniu a odvahe ľudí, ktorí vnímajú potrebu komplexnej starostlivosti a zachovania dôstojnosti človeka na konci života a neskôr i vďaka podpore z grantu MZ na stabilizáciu hospicovej a paliatívnej starostlivosti na Slovensku. Začínalo nás 15 „na zelenej lúke“. Aktuálne aktívne pracujú pre hospic dve sestry, dvaja lekári a z pomáhajúcich profesií sociálna sestra, duchovný a personalistka.
Čo vás osobne priviedlo k práci v mobilnom hospici a čo pre vás znamená byť oporou v poslednej fáze života človeka?
Väčšinu z nás určitá osobná skúsenosť – či už negatívna – spojená často s nedôstojnými podmienkami neosobného zomierania v izolácii v zdravotníckych zariadeniach, kde na akútnych lôžkach nie je možné vytvoriť potrebné podmienky, alebo pozitívna, keď sme zažili odchádzanie v prostredí blízkych a milujúcich ľudí.
Slovo hospic je odvodené od latinského „hospitium“ – čo znamená útulok, pohostinstvo. V histórii tak bolo označované miesto, kde môže nájsť pomoc a prístrešie pútnik v prípade vyčerpania, choroby, alebo i blížiacej sa smrti.
O hospicovej starostlivosti sa často hovorí ako o paliatívnej. „Pallium“ bol vrchný odev starých Rimanov, ktorý nosili na pleciach – bol voľný a široký – aby mohol úplne prikryť všetky vrstvy odevu človeka.
Obsah týchto dvoch pojmov sa snažíme konkrétne naplniť pri starostlivosti o ľudí na konci života. Naším poslaním je zmierniť – zahaliť ochranným plášťom – utrpenie fyzické (medicínska zložka hospicovej starostlivosti), psychické, sociálne, existenciálne.
Výnimočnosť tejto starostlivosti je v tom, že zahŕňa i starostlivosť o blízkych, ktorí sa o človeka so život ohrozujúcim alebo chronickým nevyliečiteľným ochorením starajú. Byť oporou znamená zmierňovať všetky formy utrpenia, zachovať dôstojnosť a čo najvyššiu kvalitu života.
Sestra Jarmila Mičicová a MUDr. Evka Kováčová.
Ako vyzerá proces prijatia pacienta do vašej starostlivosti? Čo všetko si vyžaduje príprava na domácu paliatívnu starostlivosť?
Aby sme mohli prijať človeka do mobilného hospicu, musí mať zo strany jeho blízkych zabezpečenú 24-hodinovú starostlivosť. Z toho vyplýva i príprava rodiny na prijatie. Kľúčové je zhodnotiť svoje sily a možnosti, vziať do úvahy riziko vyčerpania, kedy je potrebné, aby sa členovia rodiny v starostlivosti striedali.
V čom vidíte najväčšiu pridanú hodnotu mobilného hospicu oproti klasickej nemocničnej alebo lôžkovej starostlivosti?
Tím mobilného hospicu poskytuje v prvom rade odbornú zdravotnú starostlivosť. Často si pripadáme pri výjazdoch ako „poľná nemocnica“, niekedy sa spôsob našej starostlivosti podobá domácej hospitalizácii. Rozdiel spočíva v tom, že všetko prebieha v osobnom prostredí domova. Sme tu pre tých, ktorí si prajú dožiť posledné chvíle doma... ale i pre ich blízkych, ktorí sa o nich s láskou starajú. Veríme, že odchod je prirodzenou súčasťou života. Pomáhame tam, kde si mnohí myslia, že to už možné nie je.
Hovorí sa, že väčšina ľudí si praje zomrieť doma. Aké sú podľa vás najčastejšie dôvody tohto želania – a ako im vaša služba pomáha ho naplniť?
Skúste si túto otázku položiť sami sebe, svojim priateľom, blízkym. Je veľmi ťažké premýšľať o tom v čase, keď to reálne nehrozí. Štatistiky skutočne ukazujú, že 60 – 80 % ľudí si praje zomrieť doma. Napriek tomu približne 60 % úmrtí je v nemocnici. Ak mám hovoriť za seba, dôvodom je byť v neobmedzenom kontakte s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a v prostredí a atmosfére, ktorú mám rada. Toto často nebolo možné z objektívnych dôvodov – symptómy sprevádzajúce zomieranie vyžadovali odbornú zdravotnú pomoc. Práve mobilný hospic – tým, že poskytuje službu lekára a sestry vzdelanej v paliatívnej medicíne – pomáha prianie zomrieť doma naplniť i v takejto situácii.
Vaša práca si vyžaduje veľkú dávku empatie, profesionality aj emocionálnej odolnosti. Ako sa staráte o duševné zdravie členov vášho tímu?
Do tímov hospicovej starostlivosti sa hlásia takmer výlučne ľudia, ktorí majú prirodzenú schopnosť, charizmu empatie, čo môže byť výhoda, ale i úskalie. Často si spomínam na slová pani doktorky Kristíny Križanovej, priekopníčky paliatívnej medicíny na Slovensku: „Predísť vyhoreniu môžete tým, že nebudete horieť.“ Na Slovensku je starostlivosť o ľudí v pomáhajúcich profesiách veľmi zanedbaná. Nemáme inštitúciu, ktorá by sa systematicky venovala starostlivosti o ľudí pracujúcich v zdravotníctve. Našťastie máme dnes možnosť vycestovať do Česka – náš tím absolvoval kurzy ELNEC, kde nám poskytli nástroje, ako si udržať empatiu, rozpoznať a zvládať emócie, byť užitočnými sprievodcami v ťažkých situáciách. Dôležité je vzájomné zdieľanie, úprimné vzťahy – strážime sa navzájom.
Príprava a podávanie liekov na zvládnutie bolesti a iných symptómov v domácom prostredí.
Spolupracujete aj s rodinami pacientov. Ako ich pripravujete na to, čo ich čaká – a ako ich podporujete počas a po strate blízkeho?
Nie zriedka sa dostávame do situácií, keď našu pomoc potrebujú viac príbuzní ako samotný pacient. Ich úloha v starostlivosti je nezastupiteľná. V našej kultúre ešte nie je obvyklé, aby ošetrujúci lekár hovoril otvorene a včas o prognóze chronického ochorenia. Prijať informáciu o nezvratnej nepriaznivej prognóze u blízkeho človeka je potom v časovo krátkom a ohraničenom úseku nemožné. Ja tomu hovorím – „duša nestíha bežať za telom“. V každom prípade je súčasťou našej práce zrozumiteľným spôsobom, otvorene a citlivo komunikovať o tom, čo sa bude diať, čo možno očakávať, ako v ktorej situácii reagovať. Je neuveriteľné, že niekedy stačí málo – základné informácie – aby sa odbúral hrôzostrašný múr strachu a obáv zo zomierania. Niekedy stačí, že príbuzní vedia, že na to nebudú sami, že sa majú na koho obrátiť v prípade potreby.
Náš kontakt s rodinou pokračuje i po strate blízkeho človeka. Intímna situácia zomierania, ktorou s nimi prechádzame, prirodzene prechádza do určitej formy vzťahu a starostlivosti o pozostalých – niekedy formou telefonátov s našou profesionálnou podporou v smútení, niekedy formou odbornej pomoci duchovného alebo psychológa. Každoročne organizujeme stretnutie pozostalých, kde spomíname, povzbudzujeme sa navzájom. Býva tam, samozrejme, atmosféra smútku, ale myslím, že nakoniec prevažuje dojatie z opätovného stretnutia a vďačnosť. Veľa by o tom vedeli povedať aj rodiny, s ktorými tieto chvíle trávime.
Vnímate vo svojom regióne dostatočnú informovanosť verejnosti o paliatívnej a hospicovej starostlivosti? Čo by sa mohlo zmeniť?
Myslím, že nedostatočná informovanosť verejnosti v tomto regióne kopíruje informovanosť na Slovensku všeobecne. Paradoxne narážame na nedostatočnú informovanosť vo vlastných radoch zdravotníkov. Tam by som si priala, aby nastala zmena.
Ste členmi AHAPS. Akú úlohu zohráva táto asociácia vo vašej práci a v presadzovaní lepších podmienok pre hospice na Slovensku? Aké sú najväčšie výzvy, ktorým momentálne čelíte – či už z hľadiska financovania, legislatívy alebo dostupnosti personálu?
Za posledné roky som sa, žiaľ, vyrovnala s tým, že tento typ starostlivosti nebude pre zdravotné poisťovne oblasťou záujmu. Je to nepochopiteľné – pretože v mnohých okolitých krajinách sa potvrdilo, že domáca hospicová starostlivosť – okrem primárneho cieľa – stráviť posledné chvíle života s blízkymi – priniesla aj ekonomický benefit: mnoho pacientov, ktorí sú indikovaní do paliatívnej starostlivosti zomiera na akútnych lôžkach, ktoré potom nie je možné využiť pre pacientov, ktorí ich potrebujú.
Zo strany legislatívny sme sa vďaka aktivite MUDr. Škripekovej a jej tímu posunuli, avšak financovanie a s tým spojená i dostupnosť personálu – je stále nepostačujúce. Bez spoluúčasti rodín pacientov a podpory, ktorú si aktívne sami hľadáme, by sme hospic prevádzkovať nemohli. AHAPS je jednou z organizácií, ktorá „bojuje“ za udržateľnosť hospicovej starostlivosti na Slovensku. Sme za to vďační.
Je niečo, čo by ste chceli odkázať ľuďom, ktorí možno o paliatívnej starostlivosti veľa nevedia, no jedného dňa ju môžu potrebovať?
Nebojte sa.
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o hospici: [email protected], www.mohomatkyrozy.sk. V prípade podpory: SK6975000000004027497780.
