Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

17. november 2018 | Klaudia

Hobby

Horám sa nedá odolať

Aj preto často prebdie noc v kopcoch a ráno sa ponáhľa na siedmu do práce. Výsledok však stojí za to. Z fotografií Šimona Trnku vám nabehnú príjemné zimomriavky.

05.08.2016 | 10:46

Bohužiaľ, stále sú me­dzi nami ľudia, ktorí ani neve­dia, čo majú „za rohom“. Ak ste ani vy doteraz netušili, aké je Slovensko krásne, tieto fotogra­fie vás o tom presvedčia. Rov­nako ako nejedného cudzinca, ktorý sa na ich základe rozhodol navštíviť našu krajinu. „Teší ma, keď môžem inšpirovať ľudí a do­stať ich von z domu do prírody. Zároveň ma tešia aj reakcie zo zahraničia, že po tom, ako si po­zrú fotografie, plánujú návštevu našej krajiny a hôr,“ hovorí Ši­mon Trnka.


Jeho obľúbeným objektom sú hory a všetko, čo je s tým spoje­né, výhľady pod nimi i výhľady nad nimi. Čarovný horizont pri východe slnka či ľudským okom málokedy neviditeľná Mlieč­na dráha. „Mám rád hory a vy­soko položené kopce a vrcholy, odkiaľ sú výhľady najkrajšie a aj hviezdy vidno najlepšie. Svetel­ný smog je minimálny a človek sa cíti, že sa môže hviezd naozaj dotknúť,“ vysvetľuje.


Mliečna dráha je jeho najob­ľúbenejší objekt na fotografo­vanie. „Vždy to je veľká výzva, pretože to vôbec nie je jedno­duché. Na oblohe je vždy, občas ju ale osvetľuje mesiac a v pod­state nie je voľným okom vidi­teľná,“ podotýka fotograf. Naj­lepšie podmienky sú vraj v lete, kedy je viditeľná jej najjasnej­šia časť, a počas novu, pretože mesiac vtedy neosvetľuje oblo­hu. „Keď k tomu ešte prirátame počasie, ktoré musí byť dokona­lé, dostaneme z toho len pár dní počas mesiaca, kedy je možné ju pekne pozorovať a fotografovať. Samozrejme, človek musí ísť čo najďalej od veľkomiest, preto sú ideálne miesta na fotografova­nie práve kopce,“ dodáva. Naj­lepšie zábery Mliečnej dráhy sa mu podarili minulý rok z Kľaku v Malej Fatre.


Plazili sa po štvornožky
Žilinčan Šimon Trnka je uzná­vaným fotografom aj v zahra­ničí. Tejto záľube sa venuje už dlho, vždy ho bavilo hrať sa s fotoaparátom a skúšať rôzne kreatívne režimy, no prvú na­ozajstnú zrkadlovku si kúpil len pred štyrmi rokmi. „Dovte­dy som mal malý kompakt do vačku. Prírodu a hory som mal vždy v obľube, keďže už od mala som bol k nim vedený a s ro­dičmi sme toho veľa pocho­dili. Som rád, že mi to ostalo dodnes,“ hovorí „dvorný foto­graf“ našich hôr.


Keďže je to jeho koníček, kto­rým sa vie vraj dobre odreago­vať aj potešiť, veľakrát sa stalo, že po prebdenej noci v horách sa ponáhľal na siedmu do ro­boty. Pravidlom však je, že do prírody treba chodiť nie podľa toho, kto má kedy čas, ale podľa počasia. „Niekedy sa dá vybeh­núť na kopec každý víkend, nie­kedy raz za mesiac,“ podotýka.


Príroda je však nevyspytateľ­ná a rovnako človek. Počasie sa môže otočiť alebo ho môže tu­rista zle vyhodnotiť. „Samozrej­me, prihodili sa aj vážnejšie si­tuácie. Najhorší zážitok máme z Malej Fatry, kde nás v zime zastihla víchrica a do bezpečia sme sa museli plaziť hodinu po štvornožky a po tme, pretože v takom silnom nárazovom vet­re s veľkými ruksakmi na chrb­te sa nedalo ísť normálne. Búrka nás v minulosti zastihla tiež, ale boli sme pripravení a prečkali ju v stane. Preto je dôležité sledo­vať počasie a vedieť ho správne vyhodnotiť. Nielen pre fotogra­fa, ale aj pre turistu sú najväčší­mi hrozbami najmä búrky a vie­tor. Ale predpoveď počasia tiež nie je neomylná a môže sa vy­skytnúť niečo nepredvídateľ­né,“ hovorí Šimon Trnka.


Strach? Nemá!
Sadnúť si len tak nad roklinu, na to má nie každý odvahu. „Mám rád, keď stojím na kraji previsu alebo na miestach, kde sa len tak niekto neodváži ísť. Mám to v povahe, som odváž­nejší a strach na nebezpečných miestach nemám. Priamo také­to situácie ale nevyhľadávam. Keď počas túry zahliadnem miesto, kde by bola dobrá foto­grafia, nastavím samospúšť, po­ložím fotoaparát na statív a be­žím sa cvaknúť,“ vysvetľuje.


Kým medveďa by bežne člo­vek nechcel stretnúť, uňho je to skôr naopak. „Veľa ľudí si mys­lí, že medvede sú nebezpečné zvieratá, ale pravda je taká že sú plaché a vyhýbajú sa kontaktu s ľuďmi. Osobne som ešte med­veďa počas bežnej túry nestre­tol. Ale raz sme sa s kamarátom vydali ich pozorovať. Podarilo sa nám vidieť medvedicu s dvo­ma mláďatami a bol to zážitok. Stačil malý hluk a už sa stava­la na zadné a pozorovala, čo sa deje a či nie je v ohrození,“ spo­mína si.


Z každej túry si chce odniesť aj pekné zábery, ale zážitky, a vôbec pocit z pobytu v príro­de, sledovania západu a výcho­du slnka alebo Mliečnej dráhy, sú neopísateľné. Rozdiely me­dzi ročnými obdobiami nero­bí. „Do hôr chodíme stále, či je + 30 či – 15°C. Sú to trošku ex­trémy, ale horám sa nedá odo­lať a neviem si predstaviť sedieť doma dlhšie obdobie,“ opisu­je. Najčastejšie chodí do hôr s priateľkou, občas s partiou, ale už sa stalo, že sa vybral aj sám. „Z dôvodu bezpečnosti to ale neodporúčam,“ upozorňuje.


Nedá dopustiť na Malú Fatru, hlavne Veľký Rozsutec a Veľký Kriváň. Na Slovensku je ešte veľa miest, ktoré nemá po­chodené, ale priznáva, že sa po­maly míňajú. „Určite pokuku­jem aj po zahraničných horách, najmä Alpách. To je už trochu iný level, ale o to väčšie výzvy ma čakajú,“ dodáva.


Možno utópia, ale vie si pred­staviť, že by žil niekde v cha­te na horách? „Viem, ale ak by som bol každý rok chatárom na inej chate a v inej časti sveta. To by bol život gombička a splne­ný sen,“ uzatvára s úsmevom.

Autor: Veronika Cvinčeková

Foto: simontrnka.com

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PONDELOK
1 °C
-1 °C
-3 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod