Vaše výtvarné vzdelávanie sa začalo pod vedením Pavla Chomu. Čo si z tohto obdobia nesiete dodnes?
Pavel ma učil od malička, vlastne odjakživa. Nasmeroval nielen mňa, ale desiatky, možno až stovky ľudí, ktorých priviedol k umeniu a jeho rôznym formám. Má za sebou kvantum úspešných študentov, ktorí sú dnes osobnosťami výtvarného umenia, divadla alebo iných odborov. Hrdo sa k nemu hlásim. Stretnúť dobrého učiteľa, ktorý vás nasmeruje, je síce dôležité, ale to, čo z vás spraví umelca, sa naučiť nedá. Ten vnútorný motor, nutnosť tvoriť – to musí vychádzať z vás. Kresliť sa do určitej miery dá naučiť, ale túžbu tvoriť vám nikto nevštiepi. A keď vám potom učiteľ ukáže rôzne cesty, že sa netreba báť umenia a že dôležité je hrať sa a mať z toho radosť, tak to je niečo, čo Pavel vedel výborne. Dal to desiatkam študentov.
Na VŠVU ste vyštudovali voľné výtvarné umenie, neskôr ste sa však vydali smerom ku grafickému dizajnu a neskôr k scénografii. Čo rozhodlo o tomto posune?
Život je plný náhod. Nedá sa dopredu povedať, čo vás kde stretne – a práve to je na ňom zaujímavé. Divadlo si ma našlo samo. Úprimne, ja som predtým do divadla vôbec nechodil a nezaujímalo ma. Bol som klasický výtvarník, bavil ma grafický dizajn, ktorý som si osvojil ešte od Pavla Chomu. Po škole som sa živil ako grafický dizajnér pre rôzne kultúrne inštitúcie – galérie, múzeá. A raz ma oslovilo Bábkové divadlo Žilina – to bolo asi pred 25 rokmi. Prvý plagát bol k inscenácii Vianoce musia byť. Robil som pre nich niekoľko rokov grafiku a potom sa ma Andrej Kalinka a Ivan Martinka spýtali, či by som s nimi neurobil scénografiu do ich nového projektu. Najskôr som sa tomu bránil, vysvetľoval som im, že o scénografii nič neviem. Ale oni si odo mňa vypýtali moje maľby, inštalácie, objekty a iné výtvarné práce. A Andrej mi vtedy povedal vetu: „Ďuro, ty si scénograf, len o tom ešte nevieš.“ Tak sme začali náš prvý projekt s názvom EPOS v roku 2011 a dopadol veľmi dobre. Odvtedy sa venujem scénografii. Divadelné prostredie ma okamžite očarilo, oslovilo a aj prijalo. V žilinskom „bábkači“ som doma, považujem ho za svoju domovskú scénu. Postupne ma prijali aj iné divadlá. Cítim sa tam ako ryba vo vode a je mi medzi tými ľuďmi naozaj dobre. A keďže divadlo je takmer v každom väčšom meste, hocikde môžem zastaviť pred divadlom a mám tam kamarátov.
Vaše scénografie sú známe netradičnými technológiami a materiálmi. Ktorý z týchto nápadov vás spätne najviac prekvapil svojím výsledkom?
Asi si nespomeniem na konkrétny príklad. Keď som prišiel do divadelného prostredia, nepoznal som tie zaužívané chodníčky scénografov – čo sa robí, čo nie, ako sa čo robí. Ale mal som skúsenosti z výtvarného sveta. Dovolím si tvrdiť, že som pomerne zručný a ovládam množstvo výtvarných techník. Nemal som však žiadne hranice ani brzdy a z tej nevedomosti som si mohol dovoliť skúšať veci, ktoré by v „štandardnej“ scénografii hneď škrtli. A práve to zrazu režiséri začali chcieť. Povedali: „Ďuro, ty si iný, robíš veci, ktoré iní nerobia.“
Mám rád procesuálne veci na javisku. Niektoré divadlá sa toho boja – je tam bordel, špina, prach... (smiech) Prenášam na javisko technológie a princípy z výtvarného sveta, ktoré viem, že fungujú. Ale za tým všetkým je laboratórium – dielne, v ktorých si to všetko vyskúšam. Neustále niečo testujem – aj keď netuším, či sa to využijem. Mám takú knižnicu nápadov, videí, fotiek a modelov – niektoré sa použijú, iné po rokoch nájdem a vravím si: „Wow, toto môžeme presne teraz použiť.“
V inscenácii Túžba po nepriateľovi ste použili ako súčasť scény akési píšťaly, na ktorých herci vytvárali zvuky. Ako to vzniklo?
Tie píšťaly sme vyvíjali pre Slovenské národné divadlo. Boli rôzne, z rôznych kostolov, rôznych tónin, farieb a zvukov a dostal som ich od organistov. Nemali sme ani klaviatúru, takže sme museli improvizovať. Zavolali sme Daniela Fischera – režiséra, ale aj hudobníka, ktorému sa nápad hneď zapáčil. Najskôr som skúšal hrať na píšťaly pomocou vysávačových rúr – ale to veľmi hučalo. Potom sme použili ventilátor z organu, ktorý sme upravili. A fungovalo to výborne. Hudobná zložka tohto predstavenia bola veľmi silná. Daniel za to dokonca získal ocenenie Dosky za hudbu. Tieto píšťaly tvorili zároveň scénografiu aj hudobný nástroj. Daniel na nich hral počas celého predstavenia – čiže išlo o spojenie výtvarného a performatívneho prvku.
Predstavenie už dávno skončilo, ale píšťaly stále existujú. Využíva ich nový tím na čele s hudobníkom Matejom Slobodom – hralo sa na ne odvtedy dvakrát, naposledy na Žilinskej synagóge. Ten nástroj je prazvláštny – mieša sa v ňom čosi božské, ale zároveň, keď sa na ne hrá rúrami, znie to akoby špinavo, tóny nie sú čisté, sú skreslené. Výsledok je ľudský aj transcendentálny zároveň.
Keď už sa bavíme o divadle – vy ste aj vystupovali na javisku. Aké to bolo, byť na druhej strane opony, priamo súčasťou predstavenia?
Som pomerne introvertný človek a nikdy by som nepovedal, že ma bude baviť stáť na javisku pred 200– 300 ľuďmi a niečo tam robiť. Musím ale v prvom rade povedať, že nie som herec. Ale ak ide o performatívne veci s materiálmi alebo výtvarnými objektmi na javisku, to ma nesmierne baví. V tom som si pomerne istý. Samozrejme, na začiatku som sa bál. Ako výtvarník mám silnú vizuálnu pamäť, ale nemám pohybovo-priestorovú pamäť ako herci. Výtvarník sedí v ateliéri, má iný časopriestor. Na javisku je čas veľmi špecifický – všetko je úplne presné. Nič nie je „rob si, čo chceš“. Všetko je na mikrosekundy presne načasované, ale musí to vyzerať prirodzene, akože je to len tak. Musel som si na to nastaviť mozog a naučiť sa to. Trvalo mi to omnoho dlhšie ako hercom. Ale keď to už začalo fungovať, zistil som, že ma to baví a pochopil som, prečo herci radi stoja na javisku - energia, ktorá ide od diváka je neskutočná. Je to niečo, čo sa nedá opísať. Na javisku sa cítim dobre a teším sa, keď tam môžem byť s najlepšími slovenskými hercami. Je to pre mňa česť. Hrával som asi v piatich projektoch, posledný bola inscenácia IOKASTÉ, (bol to spoločný projekt dvoch divadiel SKD Martin a Městská divadla Pražská) kde sme boli na javisku traja, Jana Oľhová, český herec Petr Konáš a ja. Hrávali sme to raz za mesiac v Prahe a v Martine. Ale teraz momentálne neúčinkujem v žiadnom. Mám hereckú pauzu, dá sa povedať (smiech).
Počas pandémie ste boli – ako všetci – izolovaný. Viac ste sa vtedy venovali voľnej tvorbe. Bol to pre vás v niečom zlomový čas? Posunulo vás to nejako?
Vtedy som sa viac venoval voľnému umeniu – tomu, čo som aj vyštudoval. Najťažšie pre mňa bolo to, že som asi dva roky pripravoval výstavu v Považskej galérii umenia a nikto ju nevidel. Bola síce otvorená, ale nikto tam nemohol ísť. S kurátorkou a s Pavlom Chomom sme potom natočili video – komentovanú prehliadku. Dali sme to na YouTube a videlo to pomerne veľa ľudí. Ľudia nám držali palce, cítil som, že im to chýbalo. Mám pocit, že takéto obmedzenia nám vždy aj prinášajú nové možnosti a naštartujú nás k novým veciam. Mňa konkrétne k tomu, že som začal tvoriť v prírode.
Keďže sme nemohli ísť do galérií či múzeí, tak som v Budatínskom parku zavesil maľby na tyče. Vymysleli sme systém závesov a vietor sa do obrazov opieral. Boli v neustálom pohybe. Vznikol úplne nový princíp, ktorý vznikol len vďaka tomu obmedzeniu. Nazval som to Spevy z periférie (osem obrazov zavesených vo vetre). V galérii obraz visí staticky na stene. Ale vonku je dynamický – vietor ním hýbe, otáča ho, vidíte ho zozadu, spredu, v rôznych uhloch. Keď silno fúka, je obraz takmer vodorovne. Je to úplne iný spôsob vnímania maľby. Tieto obrazy sme neskôr po pandémii inštalovali aj na námestí v Kremnici. V tom čase som tam robil výstavu vo Františkánskom kláštore. Do Kremnice sme chodievali už počas strednej školy a aj vtedy sme tajne chodili do toho kláštora, ktorý bol už vtedy rozbúraný. Teraz ho trochu otvorili verejnosti, tak som sa spýtal, či by som v tých rozbúraných, ale fenomenálnych priestoroch mohol urobiť výstavu. Dohodol som sa s Banskobystrickou diecézou a povolili mi to. Inštaloval som tam takmer všetky diela z „nevidenej“ výstavy z PGU a v kláštore ich zrazu videlo asi 900 ľudí.
To muselo mať silnú atmosféru.
Bolo to výnimočné. A ako upútavku na výstavu som priamo na námestí zavesil aj tých Osem obrazov z Budatínskeho parku. Tak to celé fungovalo krásne dohromady – výstava v interiéri kláštora a vonku obrazy vo vetre.
Takže ste v tejto línii voľnej tvorby pokračovali aj po pandémii?
Áno. Minulý rok som robil ďalší projekt s obrazmi zavesenými vo vetre – tentoraz pre Oravskú galériu. Oslovili ma, aby som pripravil inštaláciu na Slanickom ostrove. Projekt sa volal Lexicon Slavicum a bol inšpirovaný Antonom Bernolákom, ktorý sa v Slanici narodil. Lexicon Slavicum bolo jeho životné dielo. Na ostrov som vytvoril maľby, ktoré sme zavesili na tyče – opäť reagovali na vietor. Bolo to veľmi zaujímavé, dúfam, že aj pre návštevníkov ostrova.
Boli ste členom zoskupenia Med a prach. Poviete nám o ňom viac?
Bola to taká etapa – obdobie, keď sme zakladali nezávislé divadlo. Med a prach sme založili spolu s mojimi kamarátmi, ktorí ma vlastne uviedli do sveta divadla. Robili sme si nezávislé predstavenia, vystupovali sme, experimentovali. Ja som tam pôsobil ako výtvarník a performer. Nezávislé divadlo je úplne iný svet než kamenné – tam nemáte stály priestor, peniaze, techniku, len odhodlanie a chuť tvoriť. Bola to obrovská škola. Naučil som sa, čo všetko divadlo obnáša – každú zložku, každý aspekt. Keď dnes v nejakom divadle niekto povie „toto sa nedá“, tak ja viem presne, čo sa dá a čo nie. Všetko mi prešlo rukami. Som za tú skúsenosť veľmi vďačný. Cestovali sme po celej Európe – festivaly v Sarajeve, Moskve, Varšave... Bolo to skvelé.
Nie je ťažké oscilovať medzi takými rôznymi svetmi svetmi ako je grafika, divadlo, múzeá?
Je, ale mňa baví každá z týchto sfér. Aj keď každý ten svet chce niečo iné. Každý má svoje termíny, svoj jazyk, priority.
A tie svety si často medzi sebou nerozumejú. Divadelníci nechápu, čo sú expozície. Výtvarníci zas nechápu divadlo. Divadlo uvažuje o divákovi – ako sa cíti, či inscenácii rozumie, čo si odnesie. Výtvarné umenie sa často nepýta, čo na to divák. Ale mne tá komunikácia s divákom je blízka a to využívam aj pri tvorbe expozícií.
Vo svojej tvorbe často pracuje s momentom prekvapenia, hravosťou, interakciou. Je to vedomý zámer?
Jednoznačne. Tá procesuálnosť a hravosť sú pre mňa dôležitou súčasťou práce. Chcem diváka nenútene „zastaviť“, nadchnúť. Nie povrchne zaujať, ale inšpirovať ho, aby sa zamyslel, trošku otvoril. Aby neprešiel len okolo a nepovedal: „Zase nejaká blbosť.“ Nejde o to podlizovať sa publiku, ale seriózne s ním komunikovať. Pracovať s diváckou emóciou – pýtať sa: rozumie tomu, čo vidí? Ako sa díva a ako to vníma? A to využívam aj pri tvorbe expozícií. Tam si totiž divák určuje čas – nesedí na stoličke ako v divadle. Môže zostať hodinu alebo prejsť za tri sekundy. My sa na výstave narobíme, robíme na tom aj pol roka – a návštevník to niekedy len "preletí". A práve preto je dôležité vytvoriť také momenty, ktoré ho zastavia, nadchnú, a vtiahnu.
Ako dlho sa venujete tvorbe expozícií?
V podstate odvždy. Ani si nepamätám, kedy som robil prvú. Je to úplne iný typ práce ako divadlo, iné uvažovanie, iný divák. V divadle sa bavíme o mikrosekundách, v múzeu o stáročiach. V divadle rekvizita po derniére končí, v múzeu zbierkový predmet musí vydržať ďalších 500 rokov – pod vlhkomerom a v presne regulovaných podmienkach. Obe prostredia sú však rovnako hodnotné. Mám ich rovnako rád.
Vaše expozície môžeme vidieť napríklad v Kremnici. Ktoré to sú?
V Kremnici dlhodobo spolupracujem s Múzeom mincí a medailí. Robíme spolu už možno 25 rokov. Teraz tam bežia dve výstavy, ktoré sú ešte funkčné. Jedna z nich je o streleckých terčoch – ide o terče, ktoré sa ručne maľovali na prelome storočí, vystavili sme ich približne 200. Strelecké spolky ich využívali na streľbu, pôvodne na obranu, neskôr už len ako spoločenskú zábavu. Bohatí mešťania si ich nechávali maľovať a potom do nich strieľali. Bola to udalosť. Tie terče boli aj výtvarne zaujímavé. Sú krásne maľované. Niekedy nevieme, či ich vyrobili skutoční maliari alebo len remeselníci, ktorí robili vývesné štíty, ale mali obrovskú ľahkosť a talent. Niektoré terče majú v sebe zakomponovaný vtip – mešťania sa sami sebe vysmievali, niektorí si dali namaľovať vlastný portrét a potom doň strieľali. Také žartovné motívy. Táto výstava ešte stále funguje a tiež som pri inštalácii pracoval s pozornosťou diváka a hravosťou. Napríklad sme vytvorili „strelnicu“, kde deti môžu strieľať do terčov, ktoré si samy postavia. Sú tam krepové ruže – všetko ako za našich detských čias. Raz sme tam videli dvoch osemdesiatnikov, ako sa výborne zabávajú pri streľbe. Vtedy som si povedal: „Dobre sme to urobili.“ (smiech)
Nedávno sme v Múzeu mincí a medailí, ktoré patrí pod Národnú banku Slovenska, otvorili výstavu o kryptomenách. V NBS vzniklo nové oddelenie, ktoré sa venuje kryptomenám a požiadali ma, či by som im nespravil k tomu výstavu. Pred rokom sme teda začali uvažovať, ako by sa dala uchopiť takáto súčasná téma, kde nemáte ani jeden zbierkový predmet, keďže všetko je virtuálne. Najprv som si sám vravel – kryptomeny? To je pre mňa len hmla, nič som o tom nevedel. Ale potom sme študovali, pýtali sa, konzultovali – a z toho začali vznikať nápady. Takto pracujem – cez dialóg, cez „ping-pong“ myšlienok.
Vždy potrebujem slobodu a hravosť. Keď sa človek bojí povedať niečo nahlas, lebo sa bojí že to iní označia za hlúposť, tak sa uzavrie. Ale keď sa tvorí slobodne, bez strachu, vtedy môže vzniknúť niečo zaujímavé. Aj pri tejto expozícii sme chceli ísť opäť cez emóciu – sprostredkovať informácie cez zážitok. Hľadali sme výtvarné riešenia, ktoré by fungovali na asociáciách.
Vy ste vytvorili aj model únikovej hry, ktorá je zameraná na finančné vzdelávanie najmä marginalizovaných skupín.
Národná banka Slovenska má oddelenie, ktoré sa volá 5 peňazí. Je zamerané na finančné vzdelávanie pre marginalizované skupiny. Spolupracujeme už dlhšie, ja v ich projektoch navrhujem výtvarné riešenia – napríklad v Bojniciach sme robili pre deti prechádzku po ZOO, kde sa učili, že aj na starostlivosť o zvieratá potrebujete peniaze. A ak máte peniaze, musíte s nimi vedieť hospodáriť, aby zoologická záhrada mohla fungovať.
Druhým finančne-edukatívny projektom NBS je úniková hra, no ten sa zatiaľ nerealizoval. Vložili sme ju do prostredia druhej svetovej vojny a centrálnou postavou je Imrich Karvaš – guvernér Národnej banky Slovenska. Deti sa učia, ako sa hospodárilo s financiami v tom období a riešia rôzne úlohy, a ak ich vyriešia, otvoria sa im dvere do ďalšej miestnosti.
Čo sú pre vás ideálne podmienky na vznik kvalitného diela – či už scénografie, inštalácie alebo voľného umenia?
Voľné umenie robím asi zo všetkého najradšej. Vtedy nepotrebujem nič iné, len pokoj a ticho. Všetko mám v hlave. Stačí mi vypnúť telefón, odpojiť sa od sveta a mať vnútorný mier. To je zároveň najjednoduchšie aj najťažšie. Závidím tým, ktorí si dokážu vyčleniť čas a povedať: „Od ôsmej do štvrtej maľujem, potom mi zavolaj.“ Ja to tak neviem.
V divadle potrebujem dobrú zaujímavú tému, dobrého režiséra a inscenačný tím, ktorý sa nebojí. Mám šťastie, že som väčšinou pracoval s ľuďmi, ktorí boli nadšení a tvoriví. Áno, občas sa nájdu aj herci, ktorí sa boja, že na javisku bude blato, piliny alebo iný „bordel“, ale dnes už väčšinou nie. Väčší odpor mávajú upratovačky. (smiech) Najväčším protivníkom v divadle je čas. Na skúšanie máte zvyčajne šesť týždňov. Všetko musí byť presne načasované, lebo premiéra má presný termín. A do toho môže čokoľvek zasiahnuť – choroba, technický problém, hocičo. V divadle som sa naučil aj úspornosti, lebo tu je dôležitý aj rozpočet. Na javisku nemusí byť množstvo vecí – dôležitá je pointa.
V múzeu je kľúčový partner, teda múzejníci. Oni sú prirodzene konzervatívnejší, lebo pracujú so vzácnymi zbierkovými predmetmi. A je trošku náročnejšie presvedčiť ich, aby mi dali priestor na tvorivosť. Ale často chcú na malej ploche povedať všetko. Lenže to je ako dať niekomu Vojnu a mier s vetou: „Prečítaj to do zajtra.“ Podľa mňa je lepšie podať návštevníkovi menej informácií a viac priestoru. Laický divák si zapamätá niekoľko predmetov, silné vizuálne vnemy, nie encyklopédiu. Pre odborníkov môžeme pripraviť kiosky s detailmi. Bežného návštevníka treba zaujať zážitkom – cez emóciu sa k nemu dostane aj informácia. To sa nám pomerne dobre osvedčilo.
Z vášho rozprávania je jasné, že príprava expozície je veľmi dlhý a náročný proces.
Je to zároveň aj obohacujúci proces. Pri každom projekte sa niečo nové naučím. Napríklad o kryptomenách som predtým vedel presne toľko ako vy – nič. (smiech) Ale keď mi odborníci začali posielať podklady, keď sme sa rozprávali a hľadali nápady, zrazu mi začali naskakovať asociácie, vizuálne obrazy, výtvarné riešenia. Takto to u mňa funguje. Je to hravý proces a najdôležitejšia je pre mňa sloboda – nebáť sa otvorene hovoriť. Keď sa človek bojí, vznikne z toho len polovičatá práca. Ale keď má tím dôveru, keď si vymieňame myšlienky, vznikne niečo živé. V divadle aj v múzeu.
Je bežné, že kým sa dopracujeme k finálnej verzii expozície alebo divadelnej scény, vznikne množstvo nápadov, ktoré sa nepoužijú, zahodia. Ale to vôbec nevadí. Je to súčasť tvorivého procesu. Dôležitá je ľudskosť v tíme a chuť hľadať, meniť, skúšať.
Na čom pracujete aktuálne? Máte nejaké nové projekty?
Momentálne robím na troch inscenáciách. Prvú pripravujem pre Trnavské divadlo s režisérom Jankom Luteránom, volá sa Dobré správy. Je to autorský projekt, začíname skúšať už v septembri. Janko prišiel s myšlienkou, že už má dosť negativizmu – chce urobiť inscenáciu, ktorá bude len o pozitívnych veciach. Dobro, krása, láska – nič viac. Bez irónie, bez dvojzmyslov. A to je veľmi ťažké. Keď urobíte niečo pekné a dobré, často to vyznie ako gýč alebo ako paródia. Ale my to myslíme úprimne. Tak uvidíme, ako to bude na javisku vyzerať.
Druhú inscenáciu robím pre Slovenské národné divadlo spolu s nezávislým divadelným zoskupením ODIVO – Majkou Danadovou a Monikou Kováčovou. Projekt sa volá Sigma Werther a je určený pre mládež, tematicky o duševnom dozrievaní a osamelosti. Pracujeme na tom veľmi intenzívne, je to naozaj náročná téma. A ešte robím s režisérom Rasťom Ballekom na inscenácii pre DPOH v Bratislave s pracovným názvom Ján Lajčiak.
Pre scénografa je kľúčovým momentom deň, keď sa všetko zhmotní na javisku. Volá sa to technická skúška. Vtedy sa všetko, čo scénograf navrhol, fyzicky dostane na javisko a ukáže sa, či to výtvarník vymyslel dobre, či to celé funguje – v mierke, v priestore, vo vzťahu k svetlám, hercom. Vždy je to obrovský stres, celé divadlo je v napätí. Ale zatiaľ, chvalabohu, som si nikdy nemusel povedať: „Toto som pokašľal.“ Vždy to vyšlo. Samozrejme, detaily sa doladia, ale základ zafungoval. A keď zafunguje nielen vizuálne, ale aj emocionálne – v súlade s témou – vtedy viem, že to stálo za to.
VIZITKA
Miesto narodenia, aktuálne bydlisko: Liptovský Mikuláš, Žilina - Budatín
Rodina: Manželka Michaela, dcéry Ema a Laura
Záujmy/hobby: vizuálne umenie
Ideálny relax: dívať sa na more
Obľúbené miesto v Žiline: park pri Budatínskom hrade
