Ako začala vaša cesta k móde?
Keď som mala asi 10 rokov, moja maminka otvorila prvý žilinský svadobný salón
Hella. Už predtým mama šila, mala krajčírsku dielňu, takže som bola pri dámskej móde odmalička. V Žiline sme boli v roku 1990 vôbec prvý salón, ktorý spoločenské a svadobné šaty požičiaval.
Strednú školu mi vybrala mama, hoci ja som vtedy nebola stopercentne rozhodnutá. Vyštudovala som odbor operátor odevnej výroby. Nebol to čisto návrhársky odbor v zmysle kreslenia, ale musela som vedieť robiť strihy, čo mi je veľmi blízke. Už počas strednej školy som začala súťažiť. Po škole som pracovala v našom salóne, kde som si mimochodom prvé svadobné šaty vyskúšala už ako 12-ročná. Mala som na sebe tisíce svadobných šiat – keď sme išli vyberať nové modely, väčšinou som ich skúšala ja.
Od roku 2007 som sa začala viac venovať šitiu svadobných šiat na mieru. Samotná požičovňa ma až tak nebavila, som kreatívny človek a pozerať sa celý rok na tie isté šaty bola pre mňa nuda. Šila som ich až do obdobia korony. Potom prišlo určité vyhorenie a musela som si premyslieť, čo ďalej. Na čas som odišla pomáhať k bratom, ktorí majú firmu so svietidlami.
Takže nie ste v rodine jediná, kto podniká?
Nie, moji rodičia podnikajú od roku 1990, takže sme v tom vyrastali. Mám dvoch bratov. Otec vtedy začal podnikať so svietidlami a bratia išli v jeho šľapajach. Ja som si išla cestou práce s maminou. Odmalička som však zvyknutá na všetko, čo k biznisu patrí – od upratovania cez fakturáciu až po výrobu. Počas korony som teda prešla do firmy so svietidlami, ale môj vlastný ateliér v týchto priestoroch vznikol už v roku 2017.
Vtedy ma nadchla krížiková výšivka. Vždy som mala rada folkloristiku a výrazné farby. Ateliér najskôr fungoval v rovine koníčka. Absolvovala som ešte Fashion Week v Košiciach so svojimi modelmi svadobných šiat, ale móda na bežné nosenie, akú ponúkam teraz, sa datuje k roku 2017. Začalo to práve tou červeno-modrou krížikovou výšivkou, čo sú typické slovenské farby. So stylistkami, s ktorými som sa radila ohľadom mojej kolekcie, sme ale prišli na to, že to limituje kombinovanie šatníka, a tak som sa posunula ďalej.
Aký je teda váš štýl práce?
V súčasnosti u mňa nájdete strihy, ktoré nie sú prvoplánovo „in“, pretože to nie je mojím účelom. Napríklad široké gate sú teraz moderné, ale my ich šijeme stále, pretože sedia všetkým typom postavy. Do pása dávame gumičku, pretože každý občas priberie alebo schudne. Snažíme sa o „slow fashion“ – aby oblečenie bolo trvácne a nemuseli ste ho meniť kvôli dvom kilám navyše.
Pridali sme k tomu aj farebnú typológiu. Nie je to nutnosť, ale pomáha to. Často sa stáva, že žena si kúpi šaty v nesprávnej farbe a potom ich nenosí. Pritom stačí malá zmena, napríklad správna šatka pri tvári. Farby pomáhajú vyriešiť ten večný problém, keď dievčatá stoja pred šatníkom a nevedia, čo si obliecť. S tým sa stretávam veľmi často. Ja si neviem predstaviť, že by som si chystala oblečenie deň dopredu. Jednoducho vstanem, niečo zoberiem a idem. A práve v tomto chceme ženám pomôcť – urobiť rozbor postavy a ukázať im, ako sa obliekať. Keď máte v šatníku neutrálny základ, napríklad jednofarebný kostým, môžete ho ľahko kombinovať so vzorovanými vecami, ktoré si ľudia v obchodoch kupujú najčastejšie. U mňa si klientka kúpi jednu vec, ktorú vie vo svojom šatníku hneď použiť.
Ako to u vás prebieha? Keď príde nová klientka, najskôr s ňou prejdete túto typológiu?
Farebnú typológiu nerobím ja, na to máme odborníčku Barborku. Každý mesiac organizujeme podujatie „Dámsky deň“, kde je táto služba cenovo zvýhodnená. Táto akcia trvá celý deň a ženy sa môžu prísť len nezáväzne pozrieť, vstup je voľný. Ja sa potom venujem stylingu a máme tu aj vizážistku Evičku. Dokážeme teda poradiť kompletne – od líčenia až po strihy, ktoré sa hodia k postave a osobnosti. Cez tieto Dámske dni nás ľudia spoznávajú najviac. Urobili sme už približne 280 typológií. Začali sme s tým pred dvoma rokmi. Dámske dni robíme aj pre firmy ako teambuilding alebo formou workshopov a sú veľmi obľúbené.
Ak si odmyslíme tieto špeciálne dni a niekto príde do ateliéru náhodne, poradíte mu aj vtedy?
Samozrejme. Momentálne to robím v rámci poradenstva bezplatne. Určím základný typ postavy a poradím, čo si obliecť, či si niečo zakasať a podobne. Riešime krátke nohy, dlhý driek a iné detaily. Osobný prístup je kľúčový. Niektoré dámy sa síce hanbia, ale 99 % z nich sa takejto rade poteší.
Vidíme to aj v uliciach, že mnohé ženy nevedia, ako nosiť súčasné trendy. Napríklad legíny sú obľúbené, ale nepatria do šatníka – sú určené na cvičenie. U nás robíme veci na mieru bez príplatku. Ak niekto potrebuje nohavice o 10 cm dlhšie alebo naopak kratšie, jednoducho si počká a my mu ich ušijeme. Ja sama mám 180 cm, takže ten problém kúpiť na seba niečo poznám. Všetky naše nohavice majú vrecká – neznášam kabelky, takže vrecká musia byť všade, aj na svadobných šatách. Vďaka gumičke v páse sa oblečenie prispôsobí rôznym postavám – aj ženám s úzkym pásom a širšími bokmi, ktorým bežné nohavice odstávajú.
Vráťme sa k vašim začiatkom. Pamätáte si, kedy ste prvýkrát sadli za stroj?
Mala som asi sedem rokov a dostala som z Rakúska taký hnedo-žltý šijací stroj na baterky. Šila som na bábiky Barbie, čo ma držalo dosť dlho, skoro do dvanástich. Počas školy už bolo jasné, ktorým smerom pôjdem. Ale priznám sa, dodnes ma nebaví taká tá „opravárska“ práca, ako je výmena zipsov. Na to máme kolegyňu Majku. Mňa baví tvoriť vzorky, navrhovať a ručne vyšívať. Dokázala by som stráviť 20 hodín ručným obstrihávaním čipky na svadobné šaty a zodrať si prsty od ihly.
Mamina bola vyučená krajčírka, pracovala v Priore a v roku 1990 prebrala dielňu. Bola to pre ňu veľká príležitosť. Je to veľmi kreatívny, odvážny a priebojný človek. Keby som mala aspoň desatinu jej odvahy, boli by sme ešte ďalej. Kedysi sme predávali luxusné spoločenské šaty, ktoré boli na Slovensku jedinečné a nedostali ste ich inde ako vo Viedni alebo u nás. Stáli vtedy päť bežných platov. Mama je pre mňa veľkým vzorom. Hoci už má 70 rokov, stále je aktívna a pomáha mi pri každom Dámskom dni. Smejeme sa, že už má viac mojich modelov ako ja sama.
Svadobný salón pod jej vedením skončil kvôli konkurencii?
Nie, salón som prebrala ja. Pod značkou Hella si každý predstavil len svadobné a spoločenské šaty a nikto nevedel, že šijeme aj bežnú módu. Preto som neskôr založila ateliér pod iným názvom. Stále však šijem aj svadobné šaty.
Kde mohli ľudia v Žiline vidieť vašu tvorbu?
Pred tromi rokmi sme mali krásnu prehliadku v Novej synagóge. Ukázali sme tam šaty z 90-tych rokov, ktoré sme zachovali z maminho salónu, na mladých dievčatách. A vedľa nich súčasnú módu na mojich kamarátkach a klientkach. Bol to taký symbolický prechod od salónu k súčasnému ateliéru.
Ako sa podľa vás zmenilo krajčírske remeslo za posledných 25 rokov?
V minulosti bolo krajčírstvo pomerne rozšírené a venovalo sa mu mnoho ľudí, čo niekedy ovplyvňovalo jeho vnímanie ako remesla. Už pred rokom 1990 sa u nás objavovali ruské vydania časopisu Burda, ktoré boli medzi ľuďmi obľúbené a inšpiratívne. Dnes už nie je problém s látkami, ale zmenila sa motivácia. Po roku 2000 si už ľudia nedávajú šiť preto, že je to lacnejšie, ale preto, že si v obchodoch nevedia vybrať.
Smutné je, že v Žiline zanikli dve odevné školy, to isté aj v Púchove. Zostal len Ružomberok, Trenčín, Prešov, Košice a Bratislava. Dielne sa zatvárajú už aj na východe. Remeslo sa dnes nachádza v úplne inej pozícii.
Prečo si myslíte, že to tak je?
To, že sa dielne zatvárajú, je už určitý kurz. Po prvé, nie sú ľudia, a po druhé, nikoho nebaví robiť v pásovej výrobe. Moja stredná škola bola orientovaná na veľké podniky a musela som tam absolvovať povinnú prax. Mala som na starosti strihanie, rozpisovanie práce a kalkulácie, kto čo urobí a za koľko. Raz v živote som si vyskúšala prácu priamo za pásom – trvalo to týždeň a bolo to prvý a poslednýkrát. Je to za mňa strašné a absolútne neatraktívne. Väčšinou si ľudia mysleli, že šička má zo svojej práce koníček, ale v pásovej výrobe to tak nie je.
Dnes tie školy naozaj neexistujú a odborníci sú už väčšinou v dôchodkovom veku. Často sa stáva, že keď niekto príde s prosbou o úpravu a sťažuje sa na cenu, poviem mu: „Páči sa, môžete si to ušiť sami, máte tu stroj aj priestor.“ Urobiť úpravu, prevliecť nite a správne vypracovať nie je záležitosť troch minút.
Zlom nastal aj s príchodom secondhandov. Prišla za mnou raz pani, ktorá si kúpila bundu za euro a chcela v nej vymeniť zips. Keď som jej povedala cenu 30 eur, spýtala sa ma, či som normálna, keď bunda stála euro. Ale ja robím rovnaký úkon bez ohľadu na to, či bunda stála euro, sto eur alebo desaťtisíc.
Máte pocit, že skutočných odborníkov vo fachu je dnes málo?
Je ich veľmi málo. Existuje veľa malých značiek, ale nájsť niekoho samostatného, kto naozaj vie, čo robí, a nie je to len o zošívaní švov za pásom, je problém. Základné zošívanie materiálov je zručnosť, ktorú si možno osvojiť praxou, no zákazková výroba si vyžaduje širšie odborné vedomosti, cit pre detail a skúsenosti.
V Žiline boli kedysi v jednej dielni tri šikovné panie krajčírky, ku ktorým som aj ja sama zašla, keď som niečo potrebovala. Lenže tie ženy boli pár dní pred dôchodkom a robili úpravy za pár eur. Z toho sa však nedajú zaplatiť odvody, nájom a réžia. Ľudia si myslia, že je to hotové za tri minúty, ale ja to prirovnávam k masáži. Idem na masáž, zaplatím 50 eur za hodinu a nikto sa nesťažuje. Ale pri oprave zipsu, ktorá trvá hodinu a pol, sa 30 eur zdá veľa. Krajčíri dnes radšej idú robiť do automobilky, kde si odrobia svojich 12 hodín, zarobia viac a nemajú starosti s vlastnou dielňou.
Keď porovnáte záujem o krajčírske služby pred 20 rokmi a dnes, rastie, alebo ľudia preferujú lacnú módu?
My sme vždy predávali drahšie, kvalitné veci, takže naša klientela nie je úplne reprezentatívna vzorka pre posúdenie bežného trhu s „fast fashion“. Ale aj pri úpravách ma niekedy šokuje, keď si niekto kúpi lacné veci z pochybných e-shopov a hneď to prinesie skrátiť za 15 eur, pritom je to len kus handry.
Zaujímavé je, že máme v ponuke napríklad tričká a roláky, ktoré sú z 95 % bavlny. Stáva sa mi, že mi volá zákazníčka po dvoch rokoch, že chce to isté tričko v inej farbe. To ma teší. Znamená to, že to tričko po troch praniach nevyhodila, ale nosí ho roky. Ako hovorievala naša teta: „Nie som taká bohatá, aby som si kupovala lacné veci.“
Moje zákazníčky sú väčšinou ženy nad 35 rokov, ktoré už nechcú ráno rozmýšľať, čo si obliecť. Keď si dajú poradiť a vyskladáme im funkčný šatník, píšu mi správy: „Konečne nad tým nemusím premýšľať.“ Posielajú mi fotky, ako sa obliekli. Vedia, že ak si k našej sukni alebo nohaviciam vezmú akékoľvek tričko, výsledok bude dobrý. Je to rýchle, čo oceňujú hlavne mamičky pri malých deťoch. Väčšina našich vecí je navyše z úpletu.
So šatami je to tak, že keď Vám pristanú, urobia Vás peknou. Lebo je rozdiel mať na sebe pekné šaty, ktoré žiaľ nesedia alebo nepristanú, a byť pekná v tých šatách. To isté platí pri svadobných šatách. Podľa mňa neexistujú šaty samy o sebe, ktoré sú škaredé. Viem posúdiť, keď si ich niekto oblečie, či je to okej alebo nie. A tak je to aj s farbami, keď nosíme farby, ktoré nám nepristanú, tak oblečenie hneď vyzerá na nás horšie.
V čom vidíte najväčší rozdiel medzi oblečením z vášho ateliéru a tým zo supermarketov či z lacných čínskych platforiem?
Vôbec nerobím trendové veci a ani to nemám v pláne. Robím veci, ktoré pristanú postave a konkrétnemu človeku. To znamená, že oblečenie sa prispôsobuje vám, nie vy oblečeniu. V tomto sme bezkonkurenční. Nie je to namyslenosť, ale fakt, že šijeme priamo tu. Je mi jedno, či je niekto vysoký alebo nízky – máme veľkosti od 34 až po 54, čo nemá takmer žiadna komerčná značka. Navyše máme celý rok farebný; farby, ktoré máme v lete, držíme aj v zime či na jeseň.
A čo materiály?
Používame certifikované materiály, ktoré sú šetrné k telu. Často sa ľudia čudujú, prečo majú ekzémy, a pritom je to práve z nekvalitných materiálov. Ale do kvalitného oblečenia sa jednoducho oplatí investovať aj kvôli zdraviu.
Aj kvôli tomu je u nás možnosť nákupu na splátky. Chápem, že suma za celý kostým, ktorá sa u mňa pohybuje okolo 250 – 300 €, môže byť pre rodinný rozpočet naraz vysoká. Takto si to zákazníčka môže rozložiť na menšie sumy, napríklad po 35 eur, čo už „nebolí“. Pre mňa ako malú firmu je to super kompromis – ja dostanem peniaze hneď a klientka je spokojná.
Stáva sa vám, že zákazníčka chce niečo, čo jej podľa vás nepristane? Ušijete jej to?
Nešijem veci, o ktorých som presvedčená, že nebudú dobré. Je to moja vizitka. Vždy sa snažím poradiť, ponúknuť variant A a B. Radšej zákazníčku pošlem domov, nech si to ešte týždeň premyslí. Do tohto biznisu som dala príliš veľa energie a presvedčenia na to, aby som svoje meno podpísala pod niečo zlé.
Prečo ste sa rozhodli robiť Dámske dni vo vašom ateliéri?
Lebo sme chceli ženám priniesť naozaj deň len pre ne. Ponúkame catering, kávičku, prossecko... Sú ženy, čo chodievajú ozaj pravidelne každý mesiac a aj sa stretnú aj porozprávajú, prípadne sa zoznámia. Je pravda, že je to náročné na prípravu, je nás tu osem, ktoré to celé chystáme, plus dochádza Barborka z Martina, ktorá robí farebnú typológiu. Na toto podujatie prichádzajú kamarátky, mamy s dcérami, ale čo sa mi veľmi páči a vážim si to, aj ženy samostatne bez doprovodu. A je im tu dobre, nechce sa im odísť. Niekedy aj z Bratislavy, Popradu či Ružomberku, dokonca z Čiech, majú to ako obľúbený výlet. Vždy ženám poviem, že farebná typológia trvá hodinu, ale len hodinu tu nebudete, aj keby ste sa veľmi ponáhľali. Veľa žien sa prihlási na základe odporúčania, čo je pre mňa najlepšia spätná väzba.
Ste členkou združenia Ženy v podnikaní. Ako ste sa k tomu dostali?
Som tam asi šesť rokov. Žilinčanky sme sa stretli paradoxne v Bratislave na celoslovenskej konferencii. Žilinskú pobočku založila šperkárka Marta Filová. K účasti ma motivovala Heňa Filkorová a kamarátka Martina Hanuliaková. Hoci som skôr introvert a nie som „spolkový“ typ, musím povedať, že je to skvelé. Človek sa tam naučí rozprávať o svojom biznise, získa kontakty a podporu. Bez toho, aby ste vyšli z kúta, sa biznis robiť nedá. Najväčšou oporou je však pre mňa rodina – oni v môj úspech verili niekedy viac než ja sama.
Máte dve dospelé deti. Bude niekto z nich pokračovať v rodinnej tradícii?
Mám dvoch synov (20 a 22 rokov). Mladší má neskutočný vkus už od malička, navrhol už aj nejaké mikiny. Keď mal štyri roky, dokázal dve hodiny v obchode skúšať rifle, kým nenašiel tie správne. Starší zase krásne maľuje, takže zmysel pre umenie tam je, ale on sa našiel skôr v IT.
Netrvám na tom, aby firmu prevzali. Sama viem, aké je to zložité. Prebrať firmu po rodičoch po 35 rokoch je veľmi komplikované. Zakladatelia sa často nevedia odosobniť a mladšia generácia má zase iné videnie sveta. Svojim deťom hovorím, nech idú do sveta, nech skúsia iné firmy a až potom sa vrátia, ak budú chcieť. Hlavne nech sú šťastní.
V ateliéri máte aj jeden ikonický starý šijací stroj...
Ten je po mojej prababke z rodičovskej chalupy z Kysúc. Keď som sa sťahovala do týchto priestorov, musela som ho vziať so sebou. Milujem vysoké stropy a staré budovy, ten stroj sem jednoducho patrí. Je to taká rodinná pamiatka. Kedysi šili všetci, ale málokto vtedy tušil, že to v našej rodine raz skončí pri vlastnom ateliéri.
Vizitka: Kto je Katarína Mravec (45)?
Rodné mesto: Žilina
Rodina: dvaja synovia vo veku 22 a 20 rokov
Vzdelanie, pracovné skúsenosti: stredná odevná škola, práca v maminom svadobnom salóne, kde si postupne obliekla stovky šiat, táto skúsenosť výrazne formovala jej cit pre strih, materiál a ženskú siluetu. Štúdium žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre – 1. stupeň vysokoškolského vzdelania. Vlastný ateliér založila v roku 2017, no naplno sa mu venuje od roku 2023.
Obľúbená farba: Béžová a žltá – farby, ktoré v sebe nesú jemnosť, svetlo a energiu.
Obľúbený kúsok v šatníku: Rifle z vlastnej kolekcie Milada R – nadčasový a pohodlný kúsok, ktorý vystihuje filozofiu jej tvorby.
Módna ikona, ktorú uznávam: Coco Chanel – pre jej jednoduchosť, eleganciu a schopnosť meniť pohľad na ženskú módu.
Záľuby: Cestovanie, príroda, wellness a čítanie – momenty, ktoré prinášajú pokoj, inšpiráciu a nový pohľad na tvorbu.
