Žilinský Večerník

Ako ste sa cítili v úlohe Nory?
Veľmi dobre. Bol to pre mňa návrat na divadelné dosky po 11 rokoch v role hereč­ky. Myslím si, že posta­va Nory je zrkadlom toho, čím si môžu mnohé hereč­ky v živote prechádzať. Mu­sia sa vyrovnávať s rôznymi aspektmi, a preto tam aj ja môžem vložiť veľa zo svoj­ho života a okolia. Postavu Nory som si užívala, hoci to nie je postava ženy, ktorou by som ja bola a ktorá by mi bola blízka. Napriek tomu som si veľmi užívala, keď som mohla byť na javisku sarkastická, miestami ne­príjemná a možno, naopak, aj zranená... Robila som tiež úplne nový experiment v hre, pieseň, ktorá bola pôvodne postavená s kla­vírnym sprievodom, som urobila úplne po svojom, s iným nástrojom. Nezvyk­nem sa na koncertoch sama inštrumentálne sprevádzať, a teda som šla pre mňa do určitej „nahoty“, no nepre­kážalo mi to.

Aký máte pocit z toho, že ste sa po dlhej dobe vrá­tili na divadelné dosky?
Keď som bola na túto úlo­hu oslovená, samozrejme, mala som obavy. Na druhej strane som sa veľmi tešila, že sa vrátim a budem opäť robiť niečo, čo mi chýbalo a čo mám rada. Je to veľ­ká postava, čiže mám veľa priestoru, aby som sa moh­la s touto úlohou vyhrať. Ako speváčka som často na javisku komunikovala s publikom aj s hudobník­mi. Pri koncertoch funguje prenos energie medzi hu­dobníkmi, čiže tam musí byť vzájomná interaktivi­ta a rešpektovanie. Takto to funguje aj v divadle, kde je tiež potrebné rešpek­tovať partnera na javisku. V tomto to bolo pre mňa jednoduché.

Ako sa vám pracu­je v Mestskom divadle Žilina?
S niektorými kolegami sa poznám už dlhšie, tí boli pre mňa pri intenzívnych skúškach akýmisi opornými piliermi. No pri skúškach som bola viac-menej stále na javisku. Beriem to ako jedno veľké dobrodruž­stvo, pretože je to pre mňa nové a zároveň som nová aj ja pre kolektív v Mestskom divadle Žilina, ale aj pre ži­linského diváka.

Čo plánujete vo svo­jej kariére v blízkej budúcnosti?
Chcela by som robiť svo­ju hudbu. Naposledy sme vydali CD v roku 2011, vždy sme mali trojroč­né odstupy, CD sme vydá­vali v rokoch 2005, 2008 a 2011, no teraz už máme dlhšiu pauzu. Nevadí, ja to beriem, že všetko sa to zú­ročí, keď príde pokojnej­šie obdobie. Budem mať z čoho čerpať a vytvorím niečo nové. Teraz je toho veľmi veľa a venujem sa viacerým smerom. Okrem hudby a divadla precviču­jem aj jogu. Mám meditá­ciu, ktorá sa volá Liečivá sila hlasu, kde môžem spá­jať jogu s prácou s hlasom. To robím rada. Som človek, ktorý zvažuje, keď príde príležitosť, či to chcem ro­biť a pokiaľ sa rozhodnem príležitosť uchopiť, snažím sa nájsť cestu, ako to obo­hatí mňa a, samozrejme, ľudí okolo.

Čo robíte, keď nepracujete?
Keď spievam, hrám, cvičím jogu, to nie je práca. Pre mňa je prácou celá agen­da, logistika, keď si musím vytvárať čas a priestor, aby som mohla všetky tie veci robiť. No už keď vykoná­vam konkrétnu akciu a som do nej pohrúžená, žijem tým, a preto to ani nevní­mam ako prácu.

Čo by ste odkázali ži­linskému divákovi, kto­rý sa chystá na predsta­venie Hana (Hommage à Hegerová)?
Veľmi sa teším na predsta­venia v Žiline, takisto aj na ľudí. Je pravda, že mnoho ľudí predstavenie Hana vi­delo. Čarom divadla aj hud­by je, že niektoré veci mô­žete vidieť aj niekoľkokrát, no nikdy nebudú rovnaké. Veľmi rada budem s divákmi zdieľať vzájomnú spoločnú energiu a budem šťastná, keď si to prídu pozrieť.