Družstvo Interhelpo vzniklo ako myšlienka komunistu Rudolfa Marečka, ktorý istú dobu žil v Kirgizsku. Zažil októbrovú socialistickú revolúciu v Sovietskom zväze (1917), a to práve v oblasti Strednej Ázie. V roku 1923 sa do Československa vrátil, aby tam zakladal robotnícke družstvá. Sovietska moc totiž potrebovala kvalifikovaných pracovníkov a ich zdroje.
Kanceláriu Interhelpa si otvoril v Žiline, odkiaľ riešil nábor nových členov a všetku administratívu. Budúci členovia museli vložiť do družstva finančný vklad, kvôli čomu často predávali všetok svoj majetok. Šéf Interhelpa za tieto financie nakupoval výrobné zariadenia pre budúce fabriky v Kirgizsku. Hoci naša vláda v tom čase varovala odídencov pred zlými pomermi, veľkou chudobou a nezamestnanosťou v Rusku, Mareček to označoval za protisovietsku propagandu. A tak členovia družstva opustili rodnú hrudu, aby pomohli budovať socializmus ďaleko od domova, v malebnej krajine vysokohorských jazier.
Skutočný kultúrny šok
Vysťahovalci boli robotníci spolu s ich rodinami. Česi i Slováci, vtedy Čechoslováci odchádzali s vierou v nový, lepší svet. Snívali o živote v lepšej spoločnosti, no čakalo ich hlavne utrpenie. Keď po mesiaci dorazili do Kirgizska, namiesto malebnej krajiny ich čakala step a popravčie čaty.
Medzi deťmi, ktoré sa ocitli v bývalej sovietskej republike bol aj Alexander Dubček. Mal tri roky, keď sa jeho rodina spolu s ďalšími členmi družstva Interhelpo ocitla v stanici dnešného Biškeku. Ako opisuje vo svojich pamätiach (Nádej zomiera posledná) príchod do Kirgizska bol pre európskych vysťahovalcov, ktorí prišli z rozvinutejšieho prostredia, skutočný kultúrny šok. „Zdalo sa, že vlak zastavil uprostred ničoho. Nebola tam ani staničná budova, len niekoľko nízkych chatrčí a okolo pustatina. Neskôr som často opakoval čísi skľúčený komentár: Tak tu sme na konci sveta,“ popísal. Mal však šťastie, pretože 30 ďalších detí zomrelo počas prvých mesiacov na choroby a nezdravé podnebie.
Usilovnou prácou a nasadením sa Čechoslovákom časom podarilo zabezpečiť dôstojný život. Vybudovali dobre fungujúce závody a nábytkársku výrobu, školy, nemocnice, podieľali sa na budovaní železníc. Podľa údajov mali v tej dobe tvoriť až 20 percent HDP Kirgizska. No čím viac sa im darilo, tým viac sovietske úrady obmedzovali ich samostatnosť. Fabriky im znárodnili a na to mal byť „našinec“ ešte aj pyšný.
S nástupom tvrdej Stalinovej diktatúry nakoniec dostali na výber - sovietske občianstvo alebo odchod domov. Sovietsky zväz opustila aj rodina Alexandra Dubčeka. Pre tých, čo zostali, priniesol začiatok druhej svetovej vojny nové represie. Komunardi z Interhelpa boli popravení alebo skončili v gulagoch. Tým šťastnejším sa podarilo narukovať do 1. československej brigády a prebojovať sa s ňou do starej vlasti.
Hovorí sa, že dnes žijú v Kirgizsku zhruba tri stovky potomkov bývalých vysťahovalcov. „Naši otcovia a dedovia nás často prosili o odpustenie, že nás zaviezli až na koniec sveta. Neskôr ľutovali, že sa zmýlili,“ hodnotia mnohí v dostupných dokumentoch.
Leteli do Kirgizska a pátrali
Spolok Slovákov žijúcich v Kirgizstane, alebo presnejšie v Kirgizsku, bol u nás založený pred dvoma rokmi. Vznikol na základe osobných iniciatív a skúseností s vyhľadávaním potomkov bývalých členov Interhelpa. Predseda spolku Pavol Zahumenický sa tejto činnosti venoval už roky predtým, no samotný popud prišiel náhodne. „Brat mojej babky zomrel ako československý legionár v Sovietskom zväze. Osobne ma zaujímala táto rodinná história, preto keď som chodil po stopách legionárov po bývalom Sovietskom zväze, zastavil som sa v Kirgizsku. Bola to v podstate náhoda, že sme sa stretli s niektorými Slovákmi a Čechmi, potomkami ľudí z akcie Interhelpo. Veľa sme sa rozprávali a zrazu ma nevedela opustiť myšlienka na to, ako im pomôcť,“ spomína si.
Spolu s podobnými zanietencami opäť letel do Kirgizska a pátrali po ďalších ľuďoch. „Keď sme natrafili na potomkov týchto vysťahovalcov, rozprávali sme sa, snažili sme sa nájsť ich rodinných príslušníkov u nás doma a spojiť ich. Napokon sme sa rozhodli založiť organizáciu, cez ktorú im pomáhame. Mimochodom, Česi už takúto organizáciu majú dlhé roky. My fungujeme druhý rok a nepomáhame zatiaľ nejakým megalomanským spôsobom, skôr potrebnými vecami, ako darovaním notebooku, s vízami na Slovensko alebo s prácou. I keď väčšina z nich sú už dôchodcovia,“ hovorí.
V Ružomberku napríklad vypátrali pani, ktorej po dlhých rokoch dohľadali potomka v Kirgizsku. „Bola malá, keď jej predkovia odišli do Sovietskeho zväzu a posledná komunikácia s nimi bola v roku 1960. Odvtedy o sebe nevedeli. Ani na slovenskej ani na kirgizskej strane. Vďaka našej organizácii sme objavili jej troch príbuzných a ona je veľmi rada. Teraz sú už v pravidelnom kontakte,“ opisuje Pavol Zahumenický.
Existujú aj opačné prípady. Niektorí potomkovia akcie Interhelpo sa narodili v Kirgizsku, no dnes už žijú na Slovensku. „Vieme zatiaľ o 11-tich, ktorí prišli späť na Slovensko. Postupnou mravčou prácou ich sieťujeme, aby o sebe vedeli a ak majú záujem, aby sa stretávali. Spája ich drsná, no spoločná minulosť,“ hovorí. Vplyv cudzej krajiny ostal. Jedna zo žien, ktorá je priamym potomkom vysťahovaleckej rodiny, si napríklad otvorila kirgizskú reštauráciu v Bratislave.
Pri hlavnom vstupe do budovy železničnej stanice v Žiline.
Hrobové miesta nahradil park
Podľa predsedu spolku je smutné, že sa s ich dohľadávaním nezačalo už skôr, pritom tu vždy jestvovala potreba, aby sa kontaktovali s domovom. „Títo potomkovia už často nevedia ani slovensky, ani česky. Ich rodičia to ešte vedeli, ale ďalšiu generáciu to už neučili. Ale je zaujímavé, že majú stále zachované niektoré jedlá, ktoré ich naučili slovenskí a českí predkovia. Napríklad si pripravujú halušky s bryndzou,“ pokračuje.
Čechov ani Slovákov od seba neseparujú - odišli transportami spolu, ešte za čias Československa. Druhý transport bude mať v júli sté výročie odchodu. Práve v ňom odchádzal i spisovateľ Peter Jilemnický, ktorý v Biškeku pôsobil ako učiteľ. Odchádzal spolu so stovkami ďalších robotníkov a dvomi lekármi. Tí boli akútne privolaní pre nevyhovujúce hygienické podmienky a z toho vyplývajúce choroby a úmrtnosť detí Čechoslovákov v Kirgizsku.
Ich mapovanie je náročné. Do istej doby mali totiž v Biškeku hrobové miesta, no tie už neexistujú. „Tieto hrobové miesta splanírovali a vytvorili na ich mieste park. Preto sa teraz snažíme aj v kooperácii so sponzormi znova ich obnoviť a uctiť si ich pamiatku,“ dodáva Zahumenický.
Problémy pri pátraní spôsobuje aj to, že mnohí, čo ostali, museli prijať sovietske občianstvo. Ich pôvodné české a slovenské mená sa teda stratili. „Komunikujeme s historikmi v Kirgizsku, ktorí nám pomáhajú pri ich hľadaní. Pracujú na tom už tri tamojšie organizácie. Tá ochota na ich strane je vítaná, lebo do nejakej doby boli tieto informácie v úzadí. Možno sme tomu pomohli, že sa o tom začína rozprávať. Robili o nás aj reportáže kirgizské televízie. Dlho sa o to historické inštitúcie nezaujímali, bolo to tabu. Predsa len, mnohé generácie uplynuli, a Sovietsky zväz napomohol tomu, aby sa to zamietlo pod zem. Keby to znárodňovanie a čistky vyšli na povrch za čias komunizmu, nerobilo by im to dobré meno,“ dodáva.
V Národnom múzeu našiel rôzne listiny od predkov, potvrdzujúce že museli napríklad vložiť do družstva členský vklad 5000 korún. Tí, čo odchádzali späť do Československa, si listiny nemohli zobrať so sebou a tak ich odovzdali múzeu.
Buduje sa ďalej
Interhelpo znamená Svojpomoc. Paradoxne, aj súčasný spolok funguje zatiaľ svojpomocne, iba za účasti pár sponzorov. „Nedostali sme od vlády žiadne dotácie, hoci sme o ne žiadali, čiže činnosť fakticky financujeme z vlastných peňazí. Spolok sme založili dobrovoľne,“ pokračuje Zahumenický, ktorý žije vo Veličnej na Orave. Okrem vyhľadávania potomkov prirodzene vedú ich ďalšie aktivity k snahe zorganizovať ich návštevu Slovenska. Zároveň sa aktuálne sústredia aj na organizáciu tematickej konferencie, ktorá bude zameraná na Interhelpo. Má ísť o prvú konferenciu svojho druhu na Slovensku i v Kirgizsku.
V Kirgizsku sa už vďaka spolku vytvorila komunita okolo 60 Slovákov, potomkov členov Interhelpa. Pre týchto ľudí je dôležité a obohacujúce poznať svoje korene. „Oni to chcú a sú na to aj hrdí. No popravde, predkovia im každou generáciou predávali stále stručnejšie informácie o ich pôvode. Reálne nevedeli, odkiaľ pochádzajú, až ja som im to ukázal na mape. Príčinou môže byť aj jazyk, oni ovládajú iba azbuku, anglicky vedia iba tí mladší. A takisto nikdy nikde nevycestovali,“ opisuje.
Ich predkovia odišli v 20-tych rokoch zo Žiliny, no takisto z Ružomberka, z Handlovej či z Brna. Postupnou prácou po nich Pavol Zahumenický so svojím tímom pátrajú.
Treba povedať, že kým u nás je iniciatíva Interhelpo označovaná za komunistickú utópiu, v Kirgizsku sa jej výsledky hodnotia pozitívne. Predsa len, Čechoslováci tu doslova vybudovali priemysel. Aká je tam situácia teraz? „Čo sa týka ekonomiky, momentálne dobrá. Prichádza tam veľa investorov, modernizuje a stavia sa vo veľkom, letoviská, dokonca aj nové lyžiarske stredisko. Je to krásne miesto – napríklad vysokohorské slané jazero Issyk-Kul láka veľa turistov z celého sveta, pohorie Pamír je raj pre horolezcov. No na druhej strane, musím povedať aj to, že sú tam veľké sociálne rozdiely a chudoba,“ podotýka Pavol Zahumenický, ktorý Kirgizsko navštevuje minimálne raz do roka.
O pár dní nás čaká pripomienka prvého transportu. Prví družstevníci vyrazili zo Žiliny do Biškeku 29. marca 1925 a dorazili 29. apríla. Odchod druhého transportu datujeme na 12. júla 1926 a tento rok si pripomenieme jeho sté výročie.
