Žilinský Večerník

Ak však veríte na zázraky, v jeho prípade sa naozaj jeden práve deje. Miškov stav sa po štyroch mesiacoch rapídne zlepšil a každým dňom je bližšie k tomu, aby sa opäť postavil na nohy.

„Stalo sa to v lete 7. augusta. Miško mal byť v ten deň na bri­gáde. Rozhodol sa však, že zostane doma, aby poko­sil trávnik. Na záhrade sme mali bazén. Keď pokosil, chcel pre kamarátku nato­čiť video, ako skáče do ba­zéna. Rozbehol sa cez dvor a chcel doň skočiť, ale prí­liš sa odrazil a letel ďale­ko. Zohol hlavu, nabúral do plechu a spadol do ba­zéna. Zostal nehybný. Brat Jakub na neho kričal, nech z bazéna vylezie, ale on ne­reagoval. Skočil za ním do bazéna, 11 minút mu dr­žal hlavu nad vodou, aby sa neutopil a kričal o pomoc. Suseda zavolala záchraná­rov a hasičov a spoločne ho vytiahli von z bazéna. Keby išiel do roboty, toto by sa nestalo,“ nešťastne kon­štatuje Miškov otec Pavol Ripel.

NEPRIAZNIVÁ DIAGNÓZA

Miška v bezvedomí okam­žite previezli do žilinskej nemocnice, kde ho dve ho­diny operovali. „Najprv to nevyzeralo až tak zle. Po­vedali mi, že mu vymenili piaty stavec na chrbtici a že ani poškodenie miechy nie je až také veľké. Na druhý deň ho previezli do Marti­na. Tam začal mať problé­my s dýchaním. Museli ho napojiť na pľúcnu venti­láciu a po dvoch týždňoch mu zaviedli tracheostómiu. Keď mu robili magnetickú rezonanciu, povedali nám, že miechu má poškodenú na 90 % a takýto zostane do konca života. Nebude sám dýchať, nebude hýbať ruka­mi, nohami a navždy zosta­ne taký, aký je teraz,“ spo­mína na krutú diagnózu.

Rozvedenému otcovi pia­tich detí sa zrútil svet. „Pre mňa to bolo to najhoršie, čo sa mi v živote doteraz sta­lo. Najmladší syn sa narodil s rázštepom pery, od malič­ka musel absolvovať rôzne operácie a teraz toto.“

Vidieť svoje dieťa pripú­tané na lôžku je pre každé­ho rodiča najväčšie trápe­nie. Ako však hovorí Pavol, práve jeho syn je ten, kto mu dáva energiu celú situ­áciu zvládnuť. „Dva mesia­ce som po nehode vôbec nespal. Budil som sa o jed­nej hodine v noci a do rána som premýšľal ako ďalej. Keď sa vžijem do jeho kože, je mi ešte horšie. Sestričky mi síce v nemocnici hovori­li, že mu dávam silu, ale ja mám pocit, že on je ten, kto dáva silu mne. Keď som pri­chádzal za ním do nemoc­nice, až ma triaslo. Ako som však vošiel na izbu a počul som ho smiať sa, hneď mi bolo lepšie,“ rozpráva.

Miško je momentálne na liečení v Kováčovej. Vďaka ochote dobrých ľudí sa ho podarilo do kúpeľov umiest­niť skôr, ako rodina predpokladala. „Mal by tam byť asi tri mesiace. Je ale možné, že tam zostane dlhšie. Keď ho do Kováčovej priviezli, primárka bola zhrozená. Pacienta v ta­kom stave tam vraj nemali 15 rokov. Keďže mal zavede­nú tracheostómiu, museli ho dať najprv na izolačku, aby nedostal infekcie. Už to pred­sa nebolo nemocničné pro-stredie,“ hovorí Pavol.

KAŽDÝ TÝŽDEŇ MALÝ ZÁZRAK

Približne po týždni Miška previezli späť do nemocni­ce v Martine, aby mu vybrali tracheostómiu. Jeho stav sa ale začal zhoršovať. Potre­boval viac kyslíka, zahlie­ňoval sa. „Volali mi, že mu budú musieť opäť zaviesť tracheostómiu. Na druhý deň však už Miško zrazu nepotreboval žiaden kyslík, a teda ani nebolo potrebné tracheostómiu nanovo za­vádzať,“ hovorí o malom zá­zraku jeho otec.

Miška po chirurgickom zá­kroku, kedy mu zašili otvor v hornej časti priedušni­ce, odviezli opäť do Kováčo­vej. Jeho stav sa za posledné týždne rapídne zlepšil. „Do­nedávna ešte nosil golier, te­raz už vie hlavu udržať nor­málne. Keď sa prebral z kómy, bol ochrnutý od krku nadol. Tri až štyri týždne nič neje­dol, len proteíny, lebo mu nepracoval žalúdok. Teraz už zje všetko. Tráviaci systém mu funguje normálne. Hýbe rukami, nohy cíti a dokon­ca reaguje aj na chlad. Prvé týždne po nehode ani neroz­prával, teraz už s nami nor­málne komunikuje,“ teší sa zo synových pokrokov Pavol.

Prvý rok je vraj pre pa­cienta s diagnózou, akú má Miško, najdôležitejší. Práve počas tohto obdobia je naj­väčšia šanca na regeneráciu buniek a nervového systému. „Lekár v Martine mi povedal, že tam robí už 40 rokov, ale o mieche vie len 20 %, čiže je stále veľká šanca, že sa stane „zázrak“ a Miško sa uzdraví. Nepripúšťame možnosť, žeby mohol zostať na vozíku,“ roz­hodne hovorí Miškov otec.

MIŠIAČIK

Pozitívne myslenie je vraj polovicou úspechu, naj­mä v prípade podlomeného zdravia. Pre mnohých pa­cientov je ale ťažké vyrov­nať sa s neľahkou životnou situáciou, v ktorej sa zrazu ocitli a upadajú do depresie. U Miška je to úplne naopak. Je to nielen veľký bojovník, ale aj dobrovoľný hasič, fut­balista, futsalista, futbalo­vý tréner prípravky a žiakov v Krasňanoch a najmä mladý muž, preto má obrovskú chuť opäť chodiť. „On to má v hla­ve usporiadané tak, že opäť bude behať, chodiť... Je veľmi pozitívne naladený a cítia to všetci. Sestričky v nemocni­ci sa predbiehali v tom, ktorá ho bude ošetrovať. Volali ho medzi sebou Mišiačik. Je to taký smejo, ktorého si človek okamžite obľúbi,“ rozpráva o svojom bratovi Lucka, naj­staršia z detí.

Celá rodina sa teší z toho, že Miško príde na Vianoce domov. Dva týždne ho budú mať len pre seba a Miško bude po štyroch mesiacoch konečne doma. Následne sa vráti späť do Kováčovej. „Vieme, že v Ko­váčovej robia zázraky, ale pobyt tam je limitovaný poisťovňou. Miškovi vy­bavujeme, aby po Kováčo­vej mohol nastúpiť do sú­kromného medicínskeho zariadenia v Piešťanoch, ktoré má tiež výborné vý­sledky. Tam by mal absol­vovať liečbu v kryokomore, ktorá má veľmi pozitívne účinky na obnovovanie bu­niek,“ hovorí Lucka.

DOBRÝCH ĽUDÍ NEUBÚDA, PRÁVE NAOPAK

Ide však o finančne náklad­nú liečbu, ktorú už nehradí poisťovňa, ale pacient. Len injekcie, ktoré musia Miško­vi vpichnúť do miechy pred vstupom do kryokomory, stoja stovky eur. Pre otca pia­tich detí je náročné ťahať do­mácnosť aj Miškovu liečbu. Nesťažuje sa, ale o to je vďač­nejší, že sa našli ľudia, ktorí mu pomáhajú, ako vedia.

„Zostal som prekvape­ný toľkou ochotou. Nao­zaj som to nečakal. Veľmi by som chcel všetkým po­ďakovať. Ani sa ich nedá všetkých vymenovať, toľko ich je! Školy, škôlky, obec­né úrady, súkromní pod­nikatelia... Každý chce pomôcť, začo sme naozaj veľmi vďační. Vážime si, že je okolo nás toľko dobrých ľudí. Najmä by sme chce­li poďakovať obyvateľom Krasňan, Miškovej kama­rátke Vanesske Staníkovej a celej jej rodine za podpo­ru a pomoc. Bez nich by to bolo oveľa ťažšie,“ s doja­tím konštatuje Miškov otec.

Miško by sa mal domov vrátiť v týchto dňoch, aby bol počas najkrajších sviat­kov roka so svojimi najbliž­šími. My mu želáme, aby naďalej v sebe živil odhod­lanie uzdraviť sa a opäť cho­diť. Veď sú Vianoce, čas zá­zrakov a veríme, že aj v jeho prípade sa jeden veľký sta­ne, veď sa už deje... Držíme palce, Miško!

Nikdy nevieme, kedy sa v podobnej situácii ocitneme my alebo naši blízki. Ak sa rozhodnete Miškovi pomôcť, môžete mu ľubovoľnou su­mou prispieť na účet: SK 7211000000002942011730. Ide o transparentný účet, z ktorého každé jedno euro bude použité na Miškovu liečbu, rehabilitácie a po­môcky, ktoré mu uľahčia ces­tu za zdravím.