Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

22. september 2018 | Móric

Horúce kreslo

Úspešní paralympionici: Medaila nie je samozrejmosť

V Horúcom kresle Žilinského večerníka sme privítali skvelých športovcov, ktorí nám nedávno na Zimných paralympijských hrách v Soči urobili obrovskú radosť. Henrieta Farkašová s navádzačkou Natáliou Šubrtovou získali dve zlaté a jednu bronzovú medailu. Žilinčanka Petra Smaržová zase bronz. Všetci sú navyše členmi ŠK TPŠ Kinex Bytča. Preto ich v rozhovore doplnil predseda klubu Karol Mihok.

28.04.2014 | 14:02

Karol Mihok
 

Ako ste spokojný so svojou 26. paralympijskou sezónou? Z toho 17 rokov pôsobíte ako funkcionár.

Chcel by som poďakovať Žilinskému večerníku za pozvanie pre úspešných účastníkov 11. ZPH v Soči. Je tu najúspešnejšia zjazdárka zo Soči, ale aj celkovo najúspešnejšia slovenská paralympionička Henrieta Farkašová so svojou navádzačkou Natáliou Šubrtovou, aj bronzová Petra Smaržová. Treba však spomenúť aj ďalších. Miroslav Haraus získal striebornú medailu s navádzačom Marošom Hudíkom. Máme tu aj trénera Branislava Mažgúta. Treba povedať, že aj ostatní zjazdári, ktorí nás reprezentovali v Soči, či už je to Radoslav Dudáš, Mario Kubačka Jakub Krako alebo Martin France s Mišom Beladičom, reprezentovali úspešne a všetci potvrdili svoje výkonnostné kritériá. Predpokladám, že aj v ďalšom paralympijskom cykle budú úspešne reprezentovať Slovensko.
 

Ako dlho trvalo, kým sa vám podarilo vytvoriť úspešnú dvojicu Henrieta – Natália, ktorá vám ziskom ďalších dvoch zlatých medailí robí takú veľkú radosť?

Táto dvojica sa dala dokopy viac-menej sama, s prispením trénera Branislava Mažgúta. Po roku 2006, kedy už mala Henrieta štartovať na ZPH v Turíne a nevyšlo to kvôli určitým technickým veciam, sa riešil systém, ako by mohla pokračovať. V roku 2009 prišiel veľmi úspešný štart na MS v Kórei a odvtedy už tvoria s Natáliou dvojicu. Bol by som rád, keby sa ony dve, ale aj všetci ostatní naši športovci, rozhodli pokračovať.
 

Čakali ste od niektorých športovcov viac?

Po veľkej eufórii po Vancouveri 2010 začala aj verejnosť na Slovensku vnímať lyžovanie zdravotne postihnutých tak, že medaily prichádzajú akoby samy. Opak je však pravdou a potvrdilo sa to aj v Soči, že o každú medailu treba zabojovať. Stačí, že nie je pohoda, niečo nevyjde, prejaví sa zranenie a medaila utečie. Z môjho pohľadu si zaslúžia obdiv všetky výsledky, ktoré dosiahli títo naši zjazdári. Tí, ktorí očakávali, že Vancouver bude automaticky potvrdený, by si mali uvedomiť, že zjazdové lyžovanie, ale aj paralympijský šport celkovo, na špičkovej úrovni stále napreduje a udržať sa vo svetovej špičke je veľmi náročné. Ako sa hovorí, ťažko je úspech získať, ale ešte ťažšie je ho obhájiť. Preto treba výsledky hodnotiť vysoko pozitívne.
 

Dokáže tieto výsledky oceniť aj naša spoločnosť?

Predpokladám, že za Soči je už k dnešnému dňu všetko vyriešené. Ešte do dnešného dňa ale nemajú športovci doriešené odmeny, ktoré im sľúbili pred štyrmi rokmi za ZPH vo Vancouveri. Dnes je to nasmerované tak, že štát zrovnoprávnil z pohľadu financovania prípravu olympionikov aj paralympionikov, a aj odmeny sú v rovnakej výške. Trvalo to síce dosť dlho, ale som rád, že sa to podarilo a že títo športovci majú rovnakú štartovaciu úroveň. Samozrejme, že až keď získajú určité medzinárodné výsledky. Je to posun v našom športe.
 

Za 17 rokov ako funkcionár sa vám podarilo vychovať množstvo medailistov zo ZPH, ale aj Radoslava Žideka, strieborného medailistu zo ZOH 2006. Ktorí vám urobili najväčšiu radosť?

Radoslav Židek bol dôkaz, že sa dalo aj na Slovensku, kde neboli vytvorené takmer žiadne tréningové podmienky, urobiť dieru do sveta. Podpora išla predovšetkým z nášho klubu, jeho úspech bol v danom období výnimočný. Podobných výsledkov sme mali niekoľko, či už v cyklistike alebo predtým u lyžiarov. Od roku 1994 to boli Róbert Miština, Marcela Mišúnová, neskôr Iveta Chlebáková, po roku 2000 nastúpila garnitúra na čele s Radom Dudášom, ktorý si výkonnosť udržuje napriek vyššiemu veku a prekvapil aj v Soči tým, že takmer vo všetkých disciplínach bodoval. Potom je to výnimočnosť u nášho Mareka Kubačku, ktorý momentálne ako jediný úplne nevidiaci štartoval v Soči a tiež si zaslúži uznanie. Čo sa týka ostatných, tak sú to samozrejme všetci, ktorí získavali popredné umiestnenia na svetových pohároch, MS alebo paralympijských hrách. Z cyklistiky je to predovšetkým Rasťo Tureček.
 

Mal by sa tím zjazdárov udržať aj na ďalší paralympijský cyklus?

Lyžovanie je individuálny šport. Treba brať do úvahy, že každý športovec je silná individualita, každý si musí zvážiť svoje priority z hľadiska ďalšieho pôsobenia, či už pracovného, rodinného alebo zdravotného.


Vy sám ste sa zúčastnili troch paralympiád a boli ste jedným z prvých slovenských paralympionikov. Ako prišlo k tomu, že ste sa začali venovať funkcionárskej práci?

Ja už pri svojom prvom štarte v roku 1988 v Insbrucku som súčasne organizoval podujatia, či už majstrovstvá Slovenska alebo Tatranský pohár v zjazdovom lyžovaní, na ktorých bola už vtedy slušná účasť. V roku 1990 vznikol ŠK TPŠ Kinex Bytča, neskôr Slovenský lyžiarsky zväz zdravotne postihnutých a aj Žilinský športový klub, ktorý zastrešuje snowboardistov, ale verím, že sa veľa aktivít presunie do Žiliny.
 

Situácia v športe nie je jednoduchá. Jednak nie sú peniaze a ani mladým a deťom sa už športovať nechce. Platí to aj pre paralympijský šport?

Všeobecne je to problém, pretože ani zdraví mladí ľudia sa nechcú venovať športu. Láka ich viac internet. U zdravotne postihnutých je to ešte horšie, pretože tá skupina je oveľa menej početná. Tam treba vytvoriť prvý kontakt u poúrazových stavov, u ľudí, ktorí boli aktívni, ale stal sa im nejaký úraz. Je to na individualitách, pretože ako sa hovorí u zdravých športovcov, že šport bolí, tak aj šport u zdravotne postihnutých na vrcholovej úrovni bolí. Je potrebné sa mu venovať celý rok. Určite by sme privítali, keby medzi našich športovcov prišli nové mladé talenty, ktoré by dostali priestor smerom o štyri roky.
 

Zažili ste množstvo paralympiád. Kam by ste zaradili tú v Soči?

Keď to mám porovnať s ostatnými, tak hry v Soči určite nezaostávali za ostatnými. Ja som mal možnosť byť pár dní aj na hokejovom turnaji SR na olympiáde a videl som, že zabezpečenie hier bolo na neskutočnej úrovni. Boli tam tri olympijské dediny. Keď porovnám, čo Rusi dokázali za rok urobiť, tak to je neuveriteľné. Vyrástol tam jeden neskutočný komplex, ktorý im už zostane. Bude sa tam hrať tenis, jazdiť F1. Politická situácia tieto hry nijako neovplyvnila, nenarúšala.
 

Čo vás čaká v lete?

S hokejistami Dukly Trenčín robíme tenisový turnaj v Bytči. V júli bude Európsky pohár v cyklistike vo Vrátnej. Pokiaľ sa veci podarí dotiahnuť, chceli by sme zorganizovať finále Európskeho pohára zdravotne postihnutých alebo preteky Svetového pohára. No a v závere sezóny finále EP v snowboarde.
 

Je niekto, komu by ste chceli špeciálne poďakovať? Bez koho by ste v Soči neboli natoľko úspešní?

Každý je povďačný svojim najbližším. Ja by som chcel poďakovať všetkým našim partnerom, sponzorom, podporovateľom, ale aj mediálnym partnerom, ktorí o nás informujú. Verím, že aj vďaka tejto podpore budú môcť naši športovci dosahovať vynikajúce výsledky, ale súčasne aj reprezentovať Slovensko.
 

Budete pokračovať vo funkcii?

Či to bude v spojitosti s aktivitami paralympijského výboru, to si musíme ešte doriešiť v najbližších dňoch. Najbližšie týždne prinesú, akým smerom sa budem ďalej uberať.
 

Debata bola zaujímavá.

 

Henrieta Farkašová

Ste už najúspešnejšou paralympioničkou slovenskej histórie, s piatimi zlatými, jednou striebornou a jednou bronzovou medailou. Aký je to pocit?

Je to skvelý pocit. Ale pre mňa bolo dôležité najmä zvíťaziť a získať zlatú medailu. Bojovala som o medaily, nie o titul najlepšej paralympioničky. Samozrejme, je to skvelý pocit a pre mňa bonus.

 

V Soči ste vyhrali zjazd a obrovský slalom. Bronzová ste boli v slalome. Z ktorej medaily ste mali najväčšiu radosť? Ktorá bola nečakaná?

Z každej jednej som mala radosť. Z prvej, lebo bola prvá. Minulý rok som bojovala so zraneniami, prežívala som ju teda veľmi intenzívne a bola som veľmi šťastná. Z bronzovej som bola tiež šťastná. Pred ňou som absolvovala dva neúspešné preteky a bola pre mňa nakopnutím. Slalom navyše nie je moja disciplína, dosť som sa v ňom vytrápila. Pred pretekmi som si obnovila zranenie kolena a preteky som absolvovala s bolesťou. Myslím si, že bronzová medaila cez to všetko bola v tej chvíli skvelým výsledkom. Na záver som to zaklincovala ďalšou zlatou a veľmi som sa tešila.
 

Aký je váš vzťah s navádzačkou Natáliou Šubrtovou?

Navzájom sa dopĺňame, ťaháme alebo krotíme. Ja som veľmi spokojná. Samozrejme, spočiatku to chcelo určitý čas, kým sme si na seba zvykli, kým sme sa zohrali. Ťaháme to už šiestu sezónu, spolupracuje sa mi s ňou veľmi dobre.
 

Bola to vaša druhá paralympiáda. Boli ste však aj v Turíne 2006, kde ste nedostali možnosť štartovať. Prečo?

Neprešla som očnou klasifikáciou. Postihnutí pretekári sú zaradení do jednotlivých kategórií, v ktorých pretekajú. Ja som v danej chvíli tejto klasifikácii nevyhovela. Bol to pre mňa veľký šok, pretože celé dve sezóny predtým som podmienky spĺňala a keď som prišla na ZPH do dejiska v Turíne, mi dali oční klasifikátori stop. Bola som z toho prekvapená a rozčarovaná. Zdalo sa mi to neférové. Zaobchádzali so mnou navyše nie pekným spôsobom a zdalo sa mi, ako by ma chceli odstaviť a využili na to tento spôsob. Znášala som to v tej chvíli dosť ťažko. Ale prebolelo to a myslím si, že som si to vynahradila vo Vancouveri a Soči.
 

Mnohí ľudia sa čudujú, že dokážete na svahu také neuveriteľné kúsky a pritom takmer vôbec nevidíte. Je to tak?

Na pravé oko takmer nevidím, na ľavé vidím trošku viac. Zrak mám na ňom slabý a vidím rozmazane, ako by som pozerala cez zahmlené sklo. Obraz je rozmazaný, čím bližšie som, tým je ostrejší. Počas jazdy ale vnímam hlavne svoju navádzačku a bránku, okolo ktorej prechádzam. Nebojím sa spustiť dolu svahom. Mám rada adrenalín, mám rada rýchlosť. V podstate odmalička som vyrastala na dedine s chlapcami. Snažila som sa s nimi ťahať a vždy som bola živá v pohybových aktivitách. Milujem to.
 

Vedeli by ste sa pustiť dole svahom aj bez navádzačky?

Určite nie. Skúšala som to v minulosti, ale vždy došlo ku kolízii. Raz som zrazila dieťa a zlomila som lyžu. Odvtedy to veľmi neskúšam.
 

Ako ste sa dostali k lyžovaniu?

Na strednej škole na lyžiarskom výcviku. Nikdy predtým som nelyžovala, ani som nesnívala, že budem lyžiarka alebo sa zúčastním paralympiády. Jednoducho som sa postavila na lyže a hneď v prvej sekunde to bola pre mňa láska na prvý pohľad. Chytilo ma to za srdce, od prvej chvíle som si to užívala a užívam si to doteraz.
 

Kto vás podporuje?

V prvom rade je to rodina, ktorá so mnou prežíva všetky radosti aj nešťastné chvíle. Tiež sú to známi, kamaráti, ale už aj bežní ľudia, ktorí nás spoznávajú na uliciach. Máme mnohé pozitívne ohlasy, ľudia nám držali palce. Sú to pozitívne pocity a je fajn, že sme mohli urobiť radosť aj iným.
 

Aké máte plány do budúcnosti? Minimálne jednu paralympiádu ešte stihnete.

Je to ťažká otázka. V tejto chvíli na ňu neviem odpovedať. Ešte nie som rozhodnutá, či budem pokračovať. S Natáliou sme boli dohodnuté, že to potiahneme do Soči. Sme v období po Soči, hodnotíme, zvažujeme. Nie sme ešte rozhodnuté.
 

Ako ste prežívali hry priamo na mieste?

Ja som bola uchvátená z atmosféry, ktorá tam bola. Žiadne politické napätia tam nebolo cítiť. Veľmi dobre som sa tam cítila. Bolo tam veľmi veľa ľudí, ktorí vytvorili neskutočnú atmosféru. Vytvorili pre športovcov neskutočný zážitok.
 

 

 

 

Natália Šubrtová
 

Veľká časť úspechu je u zrakovo postihnutých lyžiarov na navádzačoch. Ako ste vy spokojná s vašimi výkonmi v Soči?

Ja som spokojná. Dosiahli sme veľmi pekné výsledky. Vzhľadom na zranenia a všetky tie zdravotné peripetie, lebo bola to veľmi náročná sezóna. Paralympiáda je potom úplne iná súťaž. Som veľmi spokojná.
 

Pre vás je mimoriadne dôležitý vzájomný vzťah. Ako si s Henrietou rozumiete?

Máme veľmi dobrý vzťah, sme kamarátky aj mimo svahu. Každá sme úplne iná a aj preto to medzi nami možno tak skvele funguje. Heňa je skôr introvert, ja som presný opak. Život je o rovnováhe, práve preto sa nám spolu darí.
 

Čo je úlohou navádzačky?

Mojou úlohou je ísť pred Heňou, sme spojené mikrofónmi a dávam jej informácie. Jednak o technických záležitostiach trate, sklone kopca, nerovnostiach na trati. Trať musím mať dobre naštudovanú a musím informácie dobrým spôsobom posunúť a zároveň musím regulovať vzdialenosť medzi mnou a pretekárkou. Čím sme od seba bližšie, tým je jazda kvalitnejšia. Môj štýl navádzania je skôr komunikatívny. Ja skôr rozprávam nielen veci, čo sa týka trate, ale hovorím jej aj veci, ktoré by mala zlepšiť. Komunikujem od štartu do cieľa.
 

Je asi výhoda, že ste extrovertka.

Každá dvojica to má inak nastavené. Nám sa to osvedčilo takto. Heňa hovorí, že jej vyhovuje, keď má čo najviac informácií. Sú navádzači, ktorí povedia počas jazdy veľmi málo. Iní, ako ja, povedia až veľmi veľa.
 

Kto vás podporuje?

Samozrejme, tiež sú to rodičia. Najväčšia vďaka patrí im. Potom sú to kamaráti, fanúšikovia, vedenie mojej fakulty, na ktorej študujem, ktoré mi umožňuje, že sa môžem tomuto venovať. Veľká vďaka patrí aj sponzorom a partnerom. Je to veľmi veľa ľudí a úspech nepatrí len nám, ale určite aj im.
 

Budete pokračovať?

Je tam množstvo otáznikov, tém na premýšľanie. Čo sa týka osobného života, aj profesionálnych ambícií. Je tam veľa faktorov. Uvidíme, čo najbližšia budúcnosť prinesie.
 

Ako sa vám páčilo v Soči?

Rusi pripravili výbornú paralympiádu. Trenice medzi Ukrajinou a Ruskom boli viditeľné, ale na organizáciu to nemalo žiadny vplyv. To, že ukrajinskí športovci mali zakázané emócie a tak ďalej, tak to bola ich vec. Samotná paralympiáda bola úžasná, nedá sa im nič vytknúť. Od infraštruktúry, cez ubytovanie, stravu až po prístup ľudí, to všetko bolo úžasné. Bola to ľudská, priateľská paralympiáda. Viac to na tribúnach žilo, stále boli hľadiská vypredané. Klobúk dole pred nimi!
 

Petra Smaržová
 

Vy ste Žilinčanka, a preto sme na váš bronz zo slalomu a piate miesto z obrovského slalomu obzvlášť hrdí. Splnili tieto umiestnenia vaše očakávania?

Do Soči som vôbec nešla po medailu. Po posledných dvoch rokoch, najmä výsledkoch vo svetovom pohári, som nemala medailové ambície. Bronz zo slalomu bol pre mňa príjemným prekvapením. A nielen pre mňa. Nakopol ma potom aj do obrovského slalomu, kde som si začala trúfať. Vyšlo to nakoniec na piate miesto. Som spokojná.
 

Ako a s kým ste bronzovú medailu po návrate oslávili?

Najprv s rodičmi. Potom som dospávala, bola som unavená, prišla na mňa choroba a teraz sa potrebujem zabehnúť naspäť do života. Ale, samozrejme, bola som s priateľmi.
 

Ako ste sa dostali k lyžovaniu? Kedy to bolo, kto vás k nemu priviedol?

Otec ma ťahal na lyže od malička. Potom dostal v práci kontakt na kolegu Petra Matiaška, ktorý stále pôsobí ako vyhľadávač talentov pre rôzne športy. Začínala som s Jakubom Krakom, neskôr prišiel aj Martin France.
 

S telesným hendikepom ste sa už narodili. Vraj keby ste mali aj druhú ruku, nevedeli by ste, čo s ňou. Nechýba vám pri športe?

Moje postihnutie je takmer najmenšie, aké môže byť. V mojom prípade mám pocit, že mi občas chýba rovnováha. Zdravá ruka tiež niečo váži a ja ju nemám. V bežnom živote som na to zvyknutá, nepotrebujem ju, ani nenosím protézu, keď nemusím, zavadzia mi. Pri lyžovaní však cítim, že to môže byť stále lepšie. 
 

Kto vám najviac drží palce?

V prvom rade sú to rodičia, ktorí ma podporujú vo všetkom, čo robím. Otec ma od malička ťahal k lyžovaniu a ku všetkým športom. Je to tiež ostatok rodiny a kamaráti. Vstávali ráno o šiestej, aby mohli pozerať prenos z pretekov.
 

Podarí sa vám raz v počte medailí napodobniť Henrietu?

To by som musela ešte dlho súťažiť. Samozrejme, mám obrovskú túžbu dosiahnuť niečo také ako ona. Stojí to množstvo driny, úsilia. Nie je to o tom len zísť kopec, ale sú to naozaj štyri roky poctivej driny. Treba zabojovať o každú jednu bránu. Neviem. Nedovolím si niečo také tvrdiť. Ale, samozrejme, chcem.
 

Aká je konkurencia vo vašej disciplíne?

Aj moje súperky trénujú. Spomeniem si na to vždy, keď už nevládzem, a to ma ženie dopredu.
 

Aká to bola paralympiáda z vášho pohľadu?

Tá srdečnosť, ktorá z nich sršala, tá nebola predstieraná. Ani by sa to nedalo. Bolo to úžasné a neviem, či niekto z nás mal čas rozmýšľať o politike. Ja som ani o tom nepremýšľala. Rusi chcú mať všetko pompézne. Ceremoniály boli nádherné, dobrovoľníci boli k dispozícii nonstop.
 

Michal Filek
Snímky Anna Metlická

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PONDELOK
16 °C
10 °C
8 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod