Aby sme sa vydali do Vianoc zo začiatku minulého storočia, nemuseli sme nasadnúť do stroja času. Stačilo osloviť tých správnych ľudí, respektíve dve múdre žienky, ktoré si toho veľa pamätajú a na naše tradície nedajú dopustiť. Ako prvú sme navštívili Soňu Jamečnú v Lietavskej Svinnej, ktorá nám priblížila Vianoce v Rajeckej doline. „Moje vedomosti o Vianociach mám zo spomienok starých ľudí v našej obci a mojich rodičov. Keďže veľké percento dedinských ľudí v celej Rajeckej doline bolo silne veriacich sviatky narodenia Ježiška boli dni výnimočné a túžobne očakávané nielen u dospelých, ale najmä u detí,“ hovorí Soňa Jamečná.
SALÓNKY PLNILI REPOU, ALE AJ DREVOM
Najviac práce mali pred Vianocami ženy, ktorých úlohou bolo pripraviť domácnosť na príchod Pána. Hoci príbytok obyčajného roľníka bol skromný, musel sa vyčistiť celý dvor a vyupratovať každý kút v chalupe. „Aj na hlinenú podlahu bez drevenej dlážky sa dal povystierať nový papier, obielila sa vápnom pec v kuchyni. Drevená dlážka sa riadne vydrhla. Za celoročné ušetrené peniaze sa kúpili všetkým členom rodiny skromné darčeky. Deťom nové súkenné papuče (dosť veľké na to, aby sa rýchlo nepodrali a slúžili ešte i mladším súrodencom), žene nová šatka, mužovi štrikovaný sveter z ovčej vlny a najmenším drevená hračka. Chudobné dieťa sa vraj potešilo aj z jabĺčka,“ približuje skromné Vianoce našich predkov šíriteľka ľudových tradícií. Muži sa zas starali o domáce zvieratá, o dostatok vody a dreva do pece, aby ho nemuseli rúbať cez sviatky, pretože ťažšie roboty sa v tom období nesmeli vykonávať. Úlohou muža bolo priniesť aj vianočný stromček, ktorý sa vešal na Štedrý deň v kuchyni na drevenú hradu. „Vianočný stromček – jedličku alebo svrčinku zdobili s pomocou detí. Na vetvičky priväzovali menšie červené jabĺčka a oriešky. Do farebných papierikov so staniolom zakrúcali kockový cukor, chudobnejší kúsok dreva alebo kŕmnej repy. Takto si doma vyrábali salónky. Deti ešte zvykli na stromček vyrobiť papierové reťaze a slamené hviezdičky,“ opisuje spôsob zdobenia stromčeka v minulosti Soňa Jamečná.
DO KOSTOLA CHODILI V SNEHU PO PÁS
Na Štedrý deň prestrela gazdiná na stôl biely obrus a pod ten do každého rohu stola položila mince, aby sa vraj v dome peniaze držali. Zároveň sa pod stôl dalo aj trochu slamy ako symbol narodenia Ježiška a aby rodina stála vždy pri sebe, zviazali sa nohy stola železnou reťazou. „Po večeri nasledovalo očakávané rozdeľovanie darčekov a príprava na polnočnú svätú omšu. Veriaci z Lietavskej Svinnej a Babkova chodievali pešo cez Krieš (miesto s krížom na rozhraní chotárov) do kostola v Lietave. Cesta bola dosť namáhavá, hlavne pre starších, dlhá, ale veselá, keď-že bolo snehu po pás. Na druhý deň, na Božie narodenie, sa sedelo doma. Nesmelo sa chodiť po návštevách a keď tak niekto urobil, vraj ho poviazali štrankom o stoličku,“ spomína na už pre mnohých zvláštne zvyky Soňa Jamečná.
KAŽDÉ RÁNO CHODILI NIEKOĽKO KILOMETROV DO KOSTOLA
Veľmi tradiční boli aj obyvatelia Stráňav, Strečna a Terchovskej doliny. Ich Vianoce nám priblížila Otília Kadašiová zo Strečna, známa tkáčka a šíriteľka ľudových tradícií. Pani Otka, inak rodáčka zo Stráňav, zašla so spomienkami až do obdobia od Kataríny. „Predvianočné obdobie sa začína už na Katarínu, kedy sa končia posledné zábavy a začína sa advent. Počas týchto dní sa muselo chodiť na ranné adventné omše, tzv. roráty. Už o šiestej hodine ráno, ešte za tmy, išli Stráňavčania peši do kostola do Strečna. V rukách mali lampáše, bolo to také tajomné. V niektorých dedinách chodili na roráty aj deti, a to ešte prv, ako išli do školy. Každý doniesol do kostola slamku na postieľku pre Ježiška, aby sa mal kde narodiť. Niekde nosili vatičky z rúna a robili Ježiškovi košieľku,“ zachádza do minulosti Otka. Obdobie po Kataríne zvykli naši predkovia nazývať stridžími dňami. V tomto čase nesmeli ženy chodiť na návštevy a požičiavať bolo vrcholne nevhodné, lebo to striga potrebovala pobosorovať. Až do Lucie zvykli dievčatá vykonávať rôzne rituály, ktorými si chceli prilákať milého. Napríklad na Ondreja tavili olovo, ktoré vlievali do studenej vody. Následne z odliatkov hádali, čím bude ich budúci muž. „V tomto období začínali ženy chodiť na priadky. Každý večer sa stretávali v dome jednej zo žien, väčšinou u vdovy a priadli. Na Ondreja zvykli dievčatá počas priadok plotmi triasť a do kaluží pozerať, pričom si hovorili: „Kaluža, kaluža, daj muža. Daj mi v tejto noci znať, s kým ja budem pred oltárom stáť.“ V kaluži hľadali obraz svojho milého. No zvyčajne to dopadlo tak, že keď hľadeli do kaluží, zrazu sa objavili chlapci, skočili do vody a dievčatá ošpliechali,“ spomína na úsmevné tradície Otka zo Strečna.
STRIEHLI NA BOSORKY
Aj deň Barbory patril rituálu, ktorý mal slobodným ženám zabezpečiť skorý vydaj. „Na úsvite chodili von, aby si odlomili halúzku. Tú dali do vody a každé ráno až do Vianoc chodili dievčatá k potoku, kde si nabrali vodu do úst a takto ju doniesli až do domu, aby kvetinu poliali. Ak do Vianoc halúzka vyklíčila, znamenalo to, že sa do roka vydajú. Čiže celé stridžie dni boli o vydaji,“ vysvetľuje. Vrcholom stridžích dní bola Lucia, najväčšia bosorka. „Na Luciu sa dávalo pozor na ježibaby. V tento deň sa bosorky stretávali na krížnych cestách, kde ich bolo treba čakať a keď prišli, obviazať motúzom, hodiť na nich sieť a do Štedrého dňa ich tam držať. Na Luciu sa vždy jedol cesnak, potierali sa ním všetky vchody do chalupy, aby tam bosorka nemohla použiť svoju moc. Potierali sa aj dvere do maštale, pretože krava bola v tom čase majetok a strigy vraj chodili na jej mlieko,“ rozpráva Otka. Od Lucie do Štedrého dňa sa upratoval celý statok, aby bolo všetko pripravené na narodenie Ježiška. Jedlo sa veľmi striedmo, všetko jedlo sa odkladalo na sviatky. Najprísnejší pôst sa držal na Štedrý deň. „Bol to taký prísny pôst, že keď niekto vyšiel na povalu, mal vidieť zlatú krokvu (hrada, na ktorej je uložená konštrukcia strechy, pozn. red.). Bolo to preto, lebo keď už bol človek veľmi hladný, išiel pozrieť niečo pod zub na povalu. Z toľkého hladu však už nevidel a buchol sa hlavou práve o tú krokvu. A tomu sa potom hovorilo, že vidí zlatú krokvu,“ smeje sa tkáčka zo Strečna.
PRIALI SI AJ KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ PO SMRTI
Keď sa Štedrý deň chýlil k večeru, gazdiná prestrela na stôl obrus vyšívaný červenou niťou, ktorá mala symbolizovať teplo, nádej... „Každá dobrá gazdiná sa snažila, aby na Vianoce každý člen rodiny dostal niečo na seba, napríklad košieľku. Keďže to bol Štedrý večer, na stôl sa dávalo všetkého veľa a aj preto, lebo na Božie narodenie sa nemohlo variť a muselo teda zostať niečo aj na druhý deň. Na stôl si pred večerou ľudia dávali to, čoho chceli mať v budúcom roku hojne, napríklad vajíčka, obilie, slamu, ľan, makovice... Na stole nesmeli chýbať peniaze. Po štedrej večeri, tak okolo ôsmej, chodili v Strečne vinšovať miestni cigáni a spievali: „Aj, Bože, Bože, večer večerí, daj tému nášmu hespodárovi aj tej našej hespodince hodne zdravia ich rodine, že sa Kristus pán narodel a s nami po koľade pochodel...“ Mali veľkú konvu a do nej zlievali všetok alkohol, čo na mieste nevypili. V rodinách boli v očakávaní, považovalo sa za dobrý znak, keď cigáni vinšovali,“ vysvetľuje Otka. Božie narodenie trávili naši predkovia v úzkom rodinnom kruhu, v tento deň sa nesmelo chodiť na návštevy. Na Štefana sa začalo s vinšovaním, ale tí, čo išli na návštevu, museli ísť len hore potokom, aby rodine neodplavili šťastie. To znamená, že ak chcel ísť Strečňan do Varína, musel obísť celý Varín a až potom hore Váhom na návštevu. „Vinšovali si: „Zdravie, šťastie, hojne Božieho požehnania, na statečku rozmnoženie, na detičkoch potešenie a po smrti kráľovstvo nebeské“. Vtedy sa veľa hovorilo o smrti, ľudia to brali ako bežnú súčasť života,“ dodáva Otka Kadašiová. Po Štefanovi sa už naši predkovia zvykli pripravovať na ďalšie výnimočné obdobie v roku, na fašiangy.
