Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

14. november 2018 | Irma

Zaujalo nás

Vianoce na dedinách boli o vydaji, bosorkách, ale aj prísnych tradíciách

Naši predkovia zažívali cez Vianoce niečo, o čom dnešná generácia môže už len fantazírovať. Ich sviatky boli plné čarovných, niekedy až nepochopiteľných zvykov a tradícií.

26.12.2016 | 09:00

Aby sme sa vydali do Vianoc zo začiatku minulého storočia, nemuseli sme nasadnúť do stroja času. Stačilo osloviť tých správ­nych ľudí, respektíve dve múdre žienky, ktoré si toho veľa pamä­tajú a na naše tradície nedajú do­pustiť. Ako prvú sme navštívili Soňu Jamečnú v Lietavskej Svin­nej, ktorá nám priblížila Vianoce v Rajeckej doline. „Moje vedo­mosti o Vianociach mám zo spo­mienok starých ľudí v našej obci a mojich rodičov. Keďže veľké per­cento dedinských ľudí v celej Ra­jeckej doline bolo silne veriacich sviatky narodenia Ježiška boli dni výnimočné a túžobne očakáva­né nielen u dospelých, ale najmä u detí,“ hovorí Soňa Jamečná.

SALÓNKY PLNILI REPOU, ALE AJ DREVOM
Najviac práce mali pred Viano­cami ženy, ktorých úlohou bolo pripraviť domácnosť na príchod Pána. Hoci príbytok obyčajného roľníka bol skromný, musel sa vy­čistiť celý dvor a vyupratovať kaž­dý kút v chalupe. „Aj na hlinenú podlahu bez drevenej dlážky sa dal povystierať nový papier, obielila sa vápnom pec v kuchyni. Drevená dlážka sa riadne vydrhla. Za celo­ročné ušetrené peniaze sa kúpili všetkým členom rodiny skrom­né darčeky. Deťom nové súken­né papuče (dosť veľké na to, aby sa rýchlo nepodrali a slúžili ešte i mladším súrodencom), žene nová šatka, mužovi štrikovaný sveter z ovčej vlny a najmenším dreve­ná hračka. Chudobné dieťa sa vraj potešilo aj z jabĺčka,“ približuje skromné Vianoce našich predkov šíriteľka ľudových tradícií. Muži sa zas starali o domáce zvieratá, o dostatok vody a dre­va do pece, aby ho nemuseli rúbať cez sviatky, pretože ťažšie roboty sa v tom období nesmeli vykoná­vať. Úlohou muža bolo priniesť aj vianočný stromček, ktorý sa vešal na Štedrý deň v kuchyni na dre­venú hradu. „Vianočný stromček – jedličku alebo svrčinku zdobili s pomocou detí. Na vetvičky pri­väzovali menšie červené jabĺčka a oriešky. Do farebných papierikov so staniolom zakrúcali kockový cukor, chudobnejší kúsok dreva alebo kŕmnej repy. Takto si doma vyrábali salónky. Deti ešte zvykli na stromček vyrobiť papierové re­ťaze a slamené hviezdičky,“ opi­suje spôsob zdobenia stromčeka v minulosti Soňa Jamečná.

DO KOSTOLA CHODILI V SNEHU PO PÁS
Na Štedrý deň prestrela gazdiná na stôl biely obrus a pod ten do kaž­dého rohu stola položila mince, aby sa vraj v dome peniaze držali. Zároveň sa pod stôl dalo aj trochu slamy ako symbol narodenia Ježiš­ka a aby rodina stála vždy pri sebe, zviazali sa nohy stola železnou reťazou. „Po večeri nasledovalo očakávané rozdeľovanie darčekov a príprava na polnočnú svätú omšu. Veriaci z Lietavskej Svin­nej a Babkova chodievali pešo cez Krieš (miesto s krížom na rozhra­ní chotárov) do kostola v Lietave. Cesta bola dosť namáhavá, hlavne pre starších, dlhá, ale veselá, keď-že bolo snehu po pás. Na druhý deň, na Božie narodenie, sa sedelo doma. Nesmelo sa chodiť po náv­števách a keď tak niekto urobil, vraj ho poviazali štrankom o sto­ličku,“ spomína na už pre mnohých zvláštne zvyky Soňa Jamečná.

KAŽDÉ RÁNO CHODILI NIEKOĽKO KILOMETROV DO KOSTOLA
Veľmi tradiční boli aj obyvatelia Stráňav, Strečna a Terchovskej doliny. Ich Vianoce nám priblí­žila Otília Kadašiová zo Strečna, známa tkáčka a šíriteľka ľudových tradícií. Pani Otka, inak rodáčka zo Stráňav, zašla so spomienkami až do obdobia od Kataríny. „Pred­vianočné obdobie sa začína už na Katarínu, kedy sa končia posledné zábavy a začína sa advent. Počas týchto dní sa muselo chodiť na ranné adventné omše, tzv. rorá­ty. Už o šiestej hodine ráno, ešte za tmy, išli Stráňavčania peši do kostola do Strečna. V rukách mali lampáše, bolo to také tajomné. V niektorých dedinách chodili na roráty aj deti, a to ešte prv, ako išli do školy. Každý doniesol do kosto­la slamku na postieľku pre Ježiš­ka, aby sa mal kde narodiť. Niekde nosili vatičky z rúna a robili Je­žiškovi košieľku,“ zachádza do mi­nulosti Otka. Obdobie po Kataríne zvykli naši predkovia nazývať stridžími dňa­mi. V tomto čase nesmeli ženy chodiť na návštevy a požičiavať bolo vrcholne nevhodné, lebo to striga potrebovala pobosorovať. Až do Lucie zvykli dievčatá vy­konávať rôzne rituály, ktorými si chceli prilákať milého. Napríklad na Ondreja tavili olovo, ktoré vlie­vali do studenej vody. Následne z odliatkov hádali, čím bude ich budúci muž. „V tomto období za­čínali ženy chodiť na priadky. Každý večer sa stretávali v dome jednej zo žien, väčšinou u vdovy a priadli. Na Ondreja zvykli diev­čatá počas priadok plotmi triasť a do kaluží pozerať, pričom si ho­vorili: „Kaluža, kaluža, daj muža. Daj mi v tejto noci znať, s kým ja budem pred oltárom stáť.“ V ka­luži hľadali obraz svojho milého. No zvyčajne to dopadlo tak, že keď hľadeli do kaluží, zrazu sa objavili chlapci, skočili do vody a dievčatá ošpliechali,“ spomína na úsmevné tradície Otka zo Strečna.

STRIEHLI NA BOSORKY
Aj deň Barbory patril rituálu, ktorý mal slobodným ženám zabezpe­čiť skorý vydaj. „Na úsvite chodili von, aby si odlomili halúzku. Tú dali do vody a každé ráno až do Vianoc chodili dievčatá k potoku, kde si nabrali vodu do úst a takto ju doniesli až do domu, aby kveti­nu poliali. Ak do Vianoc halúzka vyklíčila, znamenalo to, že sa do roka vydajú. Čiže celé stridžie dni boli o vydaji,“ vysvetľuje. Vrcholom stridžích dní bola Lucia, najväčšia bosorka. „Na Lu­ciu sa dávalo pozor na ježibaby. V tento deň sa bosorky stretávali na krížnych cestách, kde ich bolo treba čakať a keď prišli, obviazať motúzom, hodiť na nich sieť a do Štedrého dňa ich tam držať. Na Luciu sa vždy jedol cesnak, potie­rali sa ním všetky vchody do cha­lupy, aby tam bosorka nemohla použiť svoju moc. Potierali sa aj dvere do maštale, pretože krava bola v tom čase majetok a strigy vraj chodili na jej mlieko,“ rozprá­va Otka. Od Lucie do Štedrého dňa sa upratoval celý statok, aby bolo všetko pripravené na narodenie Ježiška. Jedlo sa veľmi striedmo, všetko jedlo sa odkladalo na sviat­ky. Najprísnejší pôst sa držal na Štedrý deň. „Bol to taký prísny pôst, že keď niekto vyšiel na pova­lu, mal vidieť zlatú krokvu (hrada, na ktorej je uložená konštrukcia strechy, pozn. red.). Bolo to preto, lebo keď už bol človek veľmi hlad­ný, išiel pozrieť niečo pod zub na povalu. Z toľkého hladu však už nevidel a buchol sa hlavou práve o tú krokvu. A tomu sa potom ho­vorilo, že vidí zlatú krokvu,“ smeje sa tkáčka zo Strečna.

PRIALI SI AJ KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ PO SMRTI
Keď sa Štedrý deň chýlil k veče­ru, gazdiná prestrela na stôl obrus vyšívaný červenou niťou, ktorá mala symbolizovať teplo, nádej... „Každá dobrá gazdiná sa snažila, aby na Vianoce každý člen rodi­ny dostal niečo na seba, naprí­klad košieľku. Keďže to bol Štedrý večer, na stôl sa dávalo všetkého veľa a aj preto, lebo na Božie na­rodenie sa nemohlo variť a muselo teda zostať niečo aj na druhý deň. Na stôl si pred večerou ľudia dá­vali to, čoho chceli mať v budú­com roku hojne, napríklad vajíčka, obilie, slamu, ľan, makovice... Na stole nesmeli chýbať peniaze. Po štedrej večeri, tak okolo ôsmej, chodili v Strečne vinšovať miestni cigáni a spievali: „Aj, Bože, Bože, večer večerí, daj tému nášmu he­spodárovi aj tej našej hespodin­ce hodne zdravia ich rodine, že sa Kristus pán narodel a s nami po koľade pochodel...“ Mali veľkú konvu a do nej zlievali všetok al­kohol, čo na mieste nevypili. V ro­dinách boli v očakávaní, považo­valo sa za dobrý znak, keď cigáni vinšovali,“ vysvetľuje Otka. Božie narodenie trávili naši predkovia v úzkom rodinnom kru­hu, v tento deň sa nesmelo cho­diť na návštevy. Na Štefana sa začalo s vinšovaním, ale tí, čo išli na návštevu, museli ísť len hore potokom, aby rodine neodplavili šťastie. To znamená, že ak chcel ísť Strečňan do Varína, musel obísť celý Varín a až potom hore Váhom na návštevu. „Vinšovali si: „Zdravie, šťastie, hojne Božieho požehnania, na statečku rozmno­ženie, na detičkoch potešenie a po smrti kráľovstvo nebeské“. Vtedy sa veľa hovorilo o smrti, ľudia to brali ako bežnú súčasť života,“ do­dáva Otka Kadašiová. Po Štefanovi sa už naši predkovia zvykli pripravovať na ďalšie výni­močné obdobie v roku, na fašiangy.

 

Autor: Michala Stehlíková

Foto: Snímky autorka, archív PMZA

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PIATOK
12 °C
7 °C
4 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod