Prednedávnom sme si pripomenuli výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Pri tejto smutnej udalosti bol blízko žilinský fotograf Ivan Kelly Köhler. V Horúcom kresle sa s nami rozhodol podeliť o svoje zážitky.
Ako si spomínate na udalosti z 21. augusta 1968?
Bola to smutná udalosť, ale dnes už sa k tomu vraciam úsmevne. Asi najmä preto, že sa nemám veľmi k čomu vracať. Celý fotoarchív mi zhabala a zničila ŠTB (Štátna bezpečnosť). Nezostal mi jediný negatív, boli veľmi dôslední. Chceli, aby som fotografie ďalej nerozširoval. Mňa pri tom zatvorili na dva dni k Saleziánom a až do Nežnej revolúcie som 23 rokov nikde nevycestoval, s výnimkou krátkej návštevy v NDR.
Príchod tankov ste fotografovali v priamom prenose.
Považujem to za jedinú reportáž môjho života. Žil som v Českej Lípe, kde som bol fotografom okresného vlastivedného múzea a galérie. Tam ma 20. augusta o polnoci zobudil telefón z okresného výboru KSČ, a volali ma, že budem dokumentovať vstup vojsk RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) do Československa.
Čo ste si mysleli?
Dva týždne predtým bolo cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy. Keď mi volali, pomyslel som si, že opäť je to nejaké cvičenie. Vôbec mi nenapadla nejaká okupácia. Nebol som na vojne, vôbec som nikdy nevidel tanky, mínometné zariadenia. Dostal som automobil a od Varnsdorfu až po Českú Lípu som dokumentoval všetky mestá a dedinky, kadiaľ prechádzali z NDR nemecké jednotky. Nerešpektovali žiadne dopravné pravidlá, tanky valili v dvoch radoch a upaľovali smerom na Prahu.
Mali ste strach?
Nie, ja pri fotografovaní strácam zábrany. Bol by som špičkový paparaco. Takže fotografovať valiace sa tanky a vojakov mi nič nerobilo. Kuriózne ale je, že v Čechách vzniklo množstvo fotografií a vydali veľa publikácii. Na Slovensku len dve – tri. Máme známe Bielikove fotografie chlapa odhaľujúceho si hruď pred tankom, a to je prakticky všetko.
Pražskí mladíci sa nebáli.
V ten osudný deň ste však boli aj v Prahe, priamo v centre diania.
Po zvládnutí tejto prvej etapy sme dostali nápad, že spoločne s mojím kolegom z múzea pôjdeme do Prahy. Boli totiž informácie, že Praha je obsadená. Cesta bola zaujímavá, išli sme na motocykle povedľa valiacich sa tankov. V mestečku Mělník ma pritlačili na skútri na krajnicu a naraz sme sa ocitli v jazierku.
Ako to vyzeralo v Prahe?
Bolo to neuveriteľné. Človek, ktorý s nami šiel, bol významný architekt Národného múzea Škabrada. Ten nás okamžite naviedol k rozhlasu a Václavskému námestiu. Z ničoho nič sa vynorili tanky zo všetkých strán a zdemolovali trolejbusy, električky, autá. Predtým zničili celú ulicu okolo rozhlasu a postupovali všetkými uličkami, ktoré smerovali na hrad. Ja som v tom chaose uvidel chlapíka, ktorý mi bol povedomý. Bol to Juraj Jakubisko, ktorý filmoval malou kamerovu. Zábery sa mu hodili do pripravovaného filmu, ktorý okamžite skončil v trezore.
Tanky v Prahe demolovali.
Vy ste zase fotografovali.
Z mojich fotografií zostali, bohužiaľ, len tri. A množstvo neuveriteľných spomienok. Pri fotografovaní strašidelných vecí okolo Václaváku som nafotil aj ženu, ktorej tank prešiel nohu. Nemohli sa k nej dostať sanitky, tanky im bránili. Tam došlo k môjmu prvému kontaktu s mladým vojakom. Zistil som, že sú to v podstate deti, ktoré ani nevedeli, kde sa nachádzajú. Tí Pražania však boli neuveriteľne odvážni, drzí, provokujúci. Dovolili si vyskočiť na tank a prepichovali sudy s naftou a zapaľovali ich. Vojaci boli vyplašení, mohlo to vybuchnúť. Zrazu sa ozvala paľba a rozstrieľali Národné múzeum. Zachytil som aj ľudí so zástavami, ktoré boli postriekané krvou. Neskôr mi nejaký eštébak hovoril, že táto fotografia je falzifikát, že krv bola nahradená malinovým sirupom. To bola neuveriteľná somarina, pretože som na vlastné oči videl striekajúcu krv.
Muselo to byť veľmi smutné fotografovanie.
Díval som sa okolo seba a naraz som zbadal človeka, ktorý mi vlial v tom momente optimizmus. Bol to jeden z najväčších maliarov Československa, Jan Zrzavý. Rozprávali sme sa, nadával na Rusov. Naraz prišiel vojak so samopalom a zobral mi aparát. Film vybral a chcel sa dívať, čo je tam nafotené. Ešte šťastie, že som mal ďalšie dva aparáty, ale tých 36 záberov nadobro zmizlo.
Boli ste pri upálení Jana Palacha? Zachytili ste to?
Fotograf, ktorý by bol nafotografoval upálenie Palacha, by bol multimilionár. Nie, nenafotografoval som to, aj keď som bol blízko. Práve som fotografoval na Staromestskom námestí. Zaujímavé je, že po 45 rokoch som išiel po stopách Jana Palacha znova. Chcel som nafotografovať rekonštrukciu tých udalostí. Na stanici vo vlaku mi však ukradli komplet celú fotografickú výbavu. Takže som nemohol nafotiť ani retrospektívu týchto udalostí. Ale Palachov príbeh je detailne popísaný a zdokumentovaný. Upálil sa presne pod Národným múzeom. Bol som na jeho pohrebe na cintoríne, kde bol pochovaný. Predtým som z veže na Staromestskom námestí fotografoval pohrebný sprievod. Bol tam rektor Karlovej univerzity, množstvo umelcov a obrovské davy ľudí.
Kde vznikla vaša najslávnejšia fotografia z tej doby?
Na Staromestskom námestí, ktoré bolo kompletne obkľúčené delami. V galérii bola práve výstava Sovětské umění dvacátých let a pred ňou stáli vojaci s mínometmi. Predal som jej asi 5-tisíc kusov po 5 Kčs. To bola aj jedna z pohnútok ŠTB k tomu, že mi vyrabovali archív. Ale nie jediná. Večer, keď som sa vrátil do Českej Lípy, v rozhlase som informoval o udalostiach, ktoré som zažil. Onedlho to mali na vlastnej koži skúsiť aj obyvatelia tohto mestečka. Veliteľ vojakov, ktorý obsadil Českú Lípu, poprosil vedenie mesta, že keď dostane miesto s pitnou vodou, nebude zasahovať do jeho chodu. Dostal ho pri cintoríne. Nejaký vtipkár tam však na značku po rusky napísal, že sovietsky cirkus sa nachádza len 50 metrov odtiaľ. To ich asi nahnevalo a so 46 tankami si to napálili rovno na námestie. Vznikla napätá situácia a ja som sa po skúsenosti na Václavskom námestí a rozstrieľaní Národného múzea obával niečoho podobného. Nakoniec sa vrátili na pôvodné miesto. No vyhlásili stanné právo a zákaz nočného vychádzania. Ktoré som, samozrejme, niekoľkokrát porušil a fotografoval som, čo sa dalo.
Keď sa to zomlelo, mali ste už rodinu. Ako to prežívali?
Keď začala okupácia, môj 1,5‑ročný syn bol práve v Žiline u babky. Žena započula v rádiu, že Žilina je kompletne obsadená, že mesto je bez potravín, nie je dostať zemiakov a základných potravín. Boli sme celí vystrašení, čo sa deje. Volali sme mame a tá nevidela vôbec žiadne tanky. Vznikla ale panika, lebo ľudia vykúpili potraviny, lebo sa asi báli, že príde vojna.
Ako sa to stalo, že ste prišli o všetky vzácne fotografie?
Bohužiaľ mi eštébaci zobrali celý archív. Archív z okupácie som mal vo veľmi dobrom stave. V ten osudný deň prišli miestny náčelník ŠTB a tajomník MNV ku mne do ateliéru a začali zhabávať negatívy. Keď videli, že som trochu jedovatý, tak ma zbalili a zavreli k Saleziánom. Keď sa dvere na base zavreli, pozrel som na pričňu a tá bola plná vrchnákov od plechoviek a vyrytý nápis: „Keď ti je život milý, radšej ho skonči a podrež si žily“. Takýto psychický nátlak robili na ľudí. Na stolíku bola klincom vyrytá šachovnica a informácia, že z chleba, ktorý dostanem, si mám vyrobiť radšej figúrky. Našťastie mi bachar priniesol od brata zubnú kefku a pastu a tak som vedel, že vedia, čo so mnou je.
Kedy vás pustili?
Na druhý deň bola sobota. Cez malé okienko v cele som videl policajtov, ktorí mali športové hry. Tak som celý deň strávil tým, že som pozoroval bacharov, ako hrajú volejbal.
Keď vás pustili, už ste sa za hranice nepozreli až do revolúcie.
To áno, ale malo to inú príčinu. Pred normalizáciou som sa dostal trikrát do Mníchova za priateľmi fotografmi. Tretíkrát so mnou bola aj manželka. Bola jazykovo zdatná a dostala ponuku pracovať v jednej lekárni. Ja som mohol dostať ateliér a dostal som aj ponuku študovať na inštitúte fotografiu. Vybrali ma medzi štrnástich študentov z celej Európy. Výjazdnú doložku som však mal len na tri mesiace. Tak sa žena vrátila do Československa s tým, že mi na ministerstve vybaví oficiálne povolenie na štúdium. Samozrejme, že hranice už zatvorili a ja som sa musel okamžite vrátiť. Vďaka koncertu môjho obľúbenca Ray Charlesa som však nestihol termín a dostal som štatút navrátilca. Zobrali mi pas a 23 rokov som nikde nebol.
Zľava: Robert Brun, moderátor Michal Filek, Ivan Köhler.
Robert Brun: S Rusmi som si musel vyjasniť svoje pocity
Hosťom Horúceho kresla bol aj priateľ Ivana Kohlera doc. Robert Brun, ktorý sa prvýkrát rozhodol prehovoriť o svojej skúsenosti s okupačnými vojskami a komunistickou mašinériou.
„Tento môj príbeh má v mojom živote nezmazateľné miesto. Stalo sa to v Ružomberku v roku 1970. Bolo leto a spolu s Pavlom Chomom a ďalším priateľom sme brigádovali tak, že sme natierali konštrukciu v jednej firme. Zhodou okolností blízke kasárne boli miestom pobytu sovietskej armády. V jedno pekné popoludnie sme skončili šichtu a zamierili sme do hostinca. Čo čert nechcel, pri vedľajšom stole sedela skupina mladých dôstojníkov sovietskej armády. Považovali sme za potrebné si s nimi vyjasniť nejaké veci a vývoj udalostí bol potom veľmi rýchly. Skončilo sa to tým, že ich parádne čapice boli na zemi a začala sa strkanica, ktorá ale vďaka sebadisciplíne tých oficierov skončila ich ústupom. To sme my nepovažovali za uzavretú záležitosť. No prišli vojaci a pod puškami nás zaviedli do objektu, kde nás čakal informovaný veliteľ posádky plukovník Kulinič. Prišla VB (Verejná bezpečnosť), naložili nás do áut a ocitli sme sa na stanici VB, kde s nami rýchlo urobili zápisnicu. Ráno na veľké prekvapenie nás prepustili.
Netrvalo dlho a asi o dva týždne zastavila pri mne Volga, z ktorej vystúpili dvaja civili a odviezli ma k Saleziánom. Potom nás previezli znova do Ružomberka a tam sme pochopili vážnosť situácie. Nasadili nám želiezka na ruky a odviezli nás do väznice do Banskej Bystrice. Celý august sme strávili vo vyšetrovacej väzbe obvinení z paragrafu 4, hanobenie predstaviteľov socialistického štátu. Posadili ma do cely, kde bol český delikvent celoštátne hľadaný pre vraždu policajta, jeden Róm, ktorý zavraždil niekoho v osade a potom ešte ďalší delikventi. Bola to prax dávať politických väzňov k takýmto delikventom. Bol som tam zatvorený celý mesiac a po mesiaci si ma zavolal vyšetrovateľ a oznámil mi, že budem prepustený na základe listu z akadémie umení z Banskej Bystrice, ktorý podpísali profesor Vincent Hložník a rektor školy. Boli to čestní muži. Opustili sme múry väznice. Po konfrontácii s tými dôstojníkmi som však bol označený ako iniciátor celej záležitosti a ešte toho roku na jeseň som bol odsúdený na dva roky podmienečne. Po návrate z Banskej Bystrice som mal zaujímavú skúsenosť. Išiel som hneď do Drevenice v Závodí na pivo a zaujímali ma reakcie ľudí, ktorí ma poznali. Boli takí, ktorí sa ma stránili, ale boli aj iní, od ktorých som to nečakal, ktorí verejne prejavili sympatie k tomu, čo sme urobili. A to nebolo v tej dobe jednoduché.
To, čo sa stalo, nemalo žiadny scenár. Nedá sa to zaradiť do nejakej disidentskej škatuľky. Bola to absolútne moja osobná záležitosť. Odvtedy som sa však nedostal až do roku 1987 do zahraničia, okrem jednej návštevy galérie v Budapešti. Nezaznamenal som však žiadny atak represívnych inštitúcií. Len raz ma chcelo ministerstvo vyslať na sympózium do Francúzska, ale neumožnili mi to a nikam som necestoval.“
Michal Filek
Snímky Anna Metlická, archív Ivana Köhlera
