Župan Juraj Blanár odvolal z funkcie riaditeľa odboru SO/RO ŽSK, ktorý sa zaoberá eurofondmi. Urobil tak po niekoľkonásobne medializovanom prípade rekonštrukcie námestia v Liptovskom Jáne, zo strany OZ Proti korupcii a na základe znaleckého posudku vypracovaného pre ministerstvo pôdohospodárstva, ktorý konštatoval, že pri osadení odvodňovacích žľabov došlo k rozdielu medzi odhadovanou a fakturovanou cenou o 8 441 eur. Znalec však skúmal len jednu rozpočtovú položku a nebral do úvahy celkový vysúťažený rozpočet diela, kde na základe zistení Ovseníkovho odboru cena poklesla o viac ako 100-tisíc eur. Spôsob posudzovania jednotkovej ceny jednej položky z celkového rozpočtu považujú odborníci za neštandardný. Vždy sa totiž dielo súťaží ako celok. Odvolaný riaditeľ to považuje za veľmi pochybné.
Prečo ste pri kontrole verejného obstarávania uznali jednotkovú cenu za žľaby v takejto výške? Nemali ste cenu tejto položky znížiť ako neprimerane vysokú?
Nie, pretože takýto postup nám neumožňovalo usmernenie riadiaceho orgánu, ktorým je ministerstvo pôdohospodárstva. V minulosti sme totiž už dvakrát na podobný problém narazili. V prvom prípade sme podobne neuznali nakladanie s odpadmi, pretože sme ho považovali za nehospodárne. Dokonca sme sa obrátili na správu finančnej kontroly, aby vymohla peniaze späť, pretože prijímateľ ich nechcel vrátiť. Riadiaci orgán však rozhodol a usmernil nás v tom zmysle, že nie je možné riešiť hospodárnosť a efektívnosť vynaloženia prostriedkov na základe sumy jednej položky za ukladanie odpadov na skládku, pretože táto bola vysúťažená vo verejnom obstarávaní ako súčasť celého diela a že nie je možné spochybňovať jednotlivé položky, pretože vyšli z celkového VO.
A čo druhý prípad?
Pri ňom sme zistili, že v jednom stavebnom objekte mali byť inštalované stĺpy verejného osvetlenia pred kultúrnym domom v jednotkovej cene 360 eur a vedľa v parku úplne identické stĺpy v jednotkovej cene 12 eur. Odpoveďou riaditeľky odboru na ministerstve pôdohospodárstva bolo, že zákazka sa vo VO súťažila ako celok, a preto nie je možné posudzovať samostatne jednotlivé položky. Opätovne sme to namietali, že to sa bežne deje a treba sa na to zamerať a vyriešiť to. Opätovne sme dostali usmernenie, že jednotkové ceny nemáme právo posudzovať.
Čo sa potom stalo v prípade Liptovský Ján? V čom je tento prípad iný?
Nerozumiem tomu, pretože v tomto prípade si ministerstvo dalo vypracovať posudok a znalcovi dalo otázku, aby posúdil hospodárnosť jednej rozpočtovej položky, odvodňovacieho žľabu v hodnote 30-tisíc eur, z celkového vysúťaženého diela, investície v objeme 360-tisíce eur. Znalec zistil, že cenníková cena žľabu bola 169 eur a fakturovaná cena podľa zmluvy bola 243 eur, čo je rozdiel 74 eur. Samozrejme, v takomto prípade musel konštatovať, že je to nehospodárne. Zároveň ale konštatoval, že boli osadené v súlade s projektovou dokumentáciou.
Súhlasíte s tým, že to bolo nehospodárne?
Samozrejme, že nie. Ako som už uviedol, počas celého obdobia riadenia eurofondov sme vždy boli riadiacim orgánom – ministerstvom usmerňovaní tak, aby sme neposudzovali hospodárnosť na základe jednotkovej ceny, ale na základe výsledkov VO ako celku. Nemôžeme predsa posudzovať jednotlivé časti VO. Ak by sme to robili, tak sme našli podobné rozdiely v cenách pri akomkoľvek VO.
Ako je to možné?
Pretože pri elektronických aukciách pri VO na stavby je bežné, že dôjde k zníženiu ceny aj o 50 %. Až následne víťaz dodá položkový rozpočet. Rozpočtár sa však už nezvykne trápiť s tým, že zníži cenu každej položky o príslušné percento, ale zníži výslednú celkovú sumu a to tak, že zníži niektoré položky tak, aby mu na konci vyšla vysúťažená cena. Vnímam to ako nedokonalosť procesu a aj ako nepochopenie zo strany rozpočtárov. Ale takto sa to deje a my sme nemali oprávnenie to skúmať.
Súhlasíte s tým, že ste pochybili a aj vďaka tomu boli nehospodárne vynaložené prostriedky vo výške 120-tisíc eur?
Práve naopak, je nevyvrátiteľný fakt, že náš odbor pri tomto obstarávaní uchránil verejné zdroje vo výške viac ako 100-tisíc eur. Pretože pri výkone odborného hodnotenia už na začiatku sme zachytili, že táto rozpočtová položka, odvodňovací žľab, bola vo dvoch stavebných objektoch nadhodnotená a vychádzajúc z cenníkových cien sme vypočítali výšku jej zníženia o vyše 100‑tisíc eur. Takto sme vykonali svoju kompetenciu, ktorá má odporúčací charakter. Všetky ďalšie kroky však už boli na ministerstve, pretože ono zabezpečovalo proces výberu.
Takže pochybilo ministerstvo?
Áno, ale je to de facto len administratívna chyba. Od nás k nim išlo odporúčanie, aby sa v týchto konkrétnych položkách znížil nenávratný finančný príspevok (NFP) o 100‑tisíc eur. Malo sa to premietnuť do konkrétnych položiek. To sa nestalo a dnes to niekto účelovo vyťahuje a z môjho pohľadu chce jedného prijímateľa trestať dvakrát. Lebo my sme ho už de facto potrestali tým, že sme mu znížili rozpočet zo 470‑tisíc na 360‑tisíc eur a takto sme uchránili verejné zdroje. Teraz takto skúmať jednotkovú cenu jednej položky sa nám zdá nespravodlivé a účelové.
Prečo podľa vás ministerstvo v tomto prípade zmenilo optiku a pristúpilo k posúdeniu jednej rozpočtovej položky?
Z môjho pohľadu to bolo na základe mediálneho tlaku. Je to však vytrhávanie z kontextu, nie snaha o riešenie problému. Ak raz skonštatovali, že je tu takýto problém, tak si treba povedať, či nie sú takéto problémy aj pri iných projektoch a ako ich idú riešiť. My sme ich na to už niekoľkokrát upozorňovali. Celá táto kontrola bola z môjho pohľadu účelová a nemyslím si, že je vhodné vytvárať na kontrolórov takýto tlak. Celé svoje pôsobenie na odbore som sa snažil, aby sme tu dodržiavali základné princípy, na ktorých je postavená EÚ, pretože si ich vysoko vážim, a tými sú najmä rovnosť a zastupiteľská demokracia. Tu však sa princíp rovnosti porušuje. Veď sama kontrolná skupina konštatuje, že po našich zisteniach mali byť v kooperácii s ministerstvom upravené rozpočty. Prečo nás dnes ministerstvo trestá za to, čo v kooperácii s nami neurobilo? My sme im spis odovzdali do Bratislavy a výberová komisia rozhodla, pričom súhlasila s naším návrhom znížiť NFP o 100‑tisíc eur. Ale konkrétne položky už neupravila. V tej fáze sme my už nemali možnosť vstupovať do procesov. My nemôžeme robiť veci nad rámec. Našou povinnosťou potom bolo skontrolovať, či obstarávateľ v lehote začal VO. Navyše, keď sme sa potom pýtali ministerstva, ako opraviť chybu, ktorú aj oni spôsobili, tak sme odpoveď nedostali.
Ako vnímate vaše odvolanie?
Moje odvolanie bolo správne riešenie, je dôležité, aby sa organizácia očistila. Beriem plnú zodpovednosť za to, čo som urobil. Je mi však ľúto, že sa menujú v novinách ľudia v negatívnom svetle, pretože my sme nikdy nič nezdefraudovali, nikdy sme nikomu nič neurobili nad rámec klientelistického prístupu. Pre nás bola alfou a omegou rovnosť, rovnaké zaobchádzanie. Ja som svojich ľudí poveril, aby išli na kontrolu a ja som rozhodol a schválil som ich závery. Za svoje rozhodnutia beriem plnú zodpovednosť. Spôsob, akým komunikuje prípad OZ Proti korupci považujem za scestný a porušujúci základný princíp rovnosti. Prečo si, napríklad, neurobili znalecký posudok na celú stavbu, ale len na jednu položku? Ak táto položka bola nadhodnotená aj po tom, ako sme celkovú cenu diela znížili o 100‑tisíc eur, tak predsa museli byť niektoré položky podhodnotené. Ktoré to boli? Tým sa už nezaoberali. Prečo? Veď sa predsa nedá takto vytiahnuť jedna položka z rozpočtu a nikdy sa to ani takto nerobilo. Veľmi negatívne na celej kauze je najmä to, že zamestnanci stratili istotu. Dnes ju nemajú, pretože ministerstvo v rovnakých veciach nepostupuje rovnakým spôsobom. A to nie len v tomto konkrétom prípade.
Ako by ste zhodnotili vaše pôsobenie vo funkcii?
Je príznačné, že som nastúpil 15 dní pred schválením ROP a odchádzam ku dňu, kedy bude oficiálne ukončený, teda 31. 12. 2015. Je za nami kus práce, ktorú sme s kolegami odviedli. Som veľmi šťastný, že som tu mohol byť po celú dobu realizácie projektu. Prijal som ponuku založiť samostatný odbor na ŽSK. Nikto s tým nemal dovtedy žiadne skúsenosti. Myslím si, že s 97 projektmi na skvalitnenie života za 74 miliónov eur, sa nám v kraji podarilo naštartovať pozitívnu zmenu k lepšiemu. Teraz je na mestách a obciach, najmä na samotných obyvateľoch, ako k tomu budú pristupovať a ako budú vedieť využívať to, čo sa u nich vybudovalo. Dôležité totiž je, a robili sme to najmä preto, aby sa nám tu spolu začalo lepšie žiť. Aby sme viac spolu komunikovali a vážili si jeden druhého.
Blíži sa 17. november, výročie Nežnej revolúcie, kedy si pripomíname deň boja za slobodu a demokraciu. Ako sa na to pozeráte, čo ste robili?
Deň 17. november 1989 mi zostane hlboko zarytý v mysli a srdci. Bol som štvrták na Ekonomickej fakulte v Banskej Bystrici, kde som už ťažko znášal prijímanie nezmyselnej ideológie napríklad na hodinách vedeckého komunizmu. V piatok večer prišiel na vysokoškolský internát môj veľmi dobrý spolužiak, ktorý bol na stáži v Lipsku a prinášal nám informácie o revolučnom dianí v NDR. Bol vyľakaný, lebo keď prestupoval v Prahe, videl, že sa niečo mimoriadne melie. Sobota bola v očakávaní a počúvaní Slobodnej Európy a debaty s ostatnými študentmi, v nedeľu sme mali prvé stretnutie štrajkového výboru v menze za účasti prodekana pre politické záležitosti, ktorý nás hneď na úvod počastoval „no čo, vy suterén spoločnosti“. A potom začal môj skutočný boj za slobodu a demokraciu. Spomínam si na naše skoré ranné výjazdy škodovkou stovkou a divoké jazdy cez Brezno a Čertovicu na Liptov a lepenie plagátov na zastávky a stĺpy, ktoré nám v noci pripravovali naši kamaráti na cyklostyloch. A nie raz sa na nás zavesili aj „kamaráti z piatej B“. Kto si tú dobú pamätá a pozná ju dôverne, vie, čo znamenal AKUTOL a čierna ruka. Akutol – ako tekutý obväz v spreji super lepil, len list ste museli prejsť rukou a na nej vám zostala tlačiarenská čerň. Každý vedel, keď sme prišli na internát z výjazdu, že sme boli lepiť. Ako člen štrajkového výboru som bol spoluorganizátorom okupačného štrajku našej alma mater na Tajovského, kde som prespával so svojimi kolegami na chodbách, nevynechal som ani jedno verejné stretnutie na námestí SNP, zúčastňoval sa osobne stretnutí s robotníkmi, spomínam si na horlivé diskusie v Harmaneckých papierňach, kde mi jeden pán, skladník vytiahol Pravdu s 1968 s Dubčekom, stretnutia v Podbrezovej, kde som prvýkrát počul o Alwegu a inštrukcie, „študáci pýtajte sa, my sme sa nemohli, nás zastrašili“.... Bol som na mnohých diskusiách a vysvetľoval som svoj pohľad, na slobodu a demokraciu, pred rôznymi veľkými fórami a vôbec som nerozmýšľal nad dôsledkami, čo keď sa to nepodarí, čo keď sloboda a pravda nezvíťazí. Chvalabohu, zvíťazila, no rokmi sa mi javí, že sa oslabuje, v nás, v našich ideáloch. A preto si ju musíme strážiť, posilňovať, utužovať, aby sa nám akosi pomaličky – potichučky nevytratila. No nie zlými nástrojmi, lebo zlo sa zlým neodstráni. Paušalizácia, verejné osočovanie a očierňovanie boli praktiky režimu, ktorý sa nám podarilo v roku 1989 zrúcať, nevracajme sa a neuchyľujme sa k týmto konaniam. Veľmi som privítal vstup Slovenska do Európskej únie. Vstup do spolku, ktorého základnými princípmi majú byť rovnosť, zastupiteľská a participatívna demokracia. Ktoré by sme mali dodržiavať, no nie vždy sa nám to darí. Tak ako aj v mojom prípade, pri pohľade na dodržiavanie základného princípu rovnosti.
Michal Filek, snímka archív
