Pochádzate z Nových Zámkov. Kedy padlo rozhodnutie, že pôjdete do Bábkového divadla Žilina?
Žilinské bábkové divadlo vždy bolo, a je ním dodnes, najlepším bábkovým divadlom na Slovensku. Takže to bola úplne jasná voľba. V roku 2018 vypísali do Žiliny konkurz a ja som tam chcela ísť. Presne si pamätám ten moment, ako za mnou prišla pedagogička a povedala mi: „Juliána, choďte to skúsiť. Choďte do tej Žiliny.“ A ja že: „Tak dobre.“ To bol taký rok, kedy som všetko skúšala a na všetko som hovorila: „Áno, idem.“ Mala som pred sebou posledný rok na vysokej škole. Povedala som si: „Kedy, ak nie teraz? Ja už chcem hrať stále!“ Nevedela som si predstaviť, že by som robila niečo iné. Je to skrátka vášeň. Keď niekto „pričuchne“ k divadlu, k tomu remeslu, práci a špecifickej divadelnej vôni, už sa toho len veľmi ťažko zbavuje. Je to adrenalín, vášeň a hlavne to nie je rutina. Každý deň je úplne iný.
Máte za sebou umelecké zázemie?
Nie, nikto z mojej rodiny nie je umelecky založený. Ja som však rodený šoumen. Skrátka živé dieťa. Mamine nezostávalo nič iné len nájsť čo najviac krúžkov, kde tú moju energiu vybije. Tak ma v šiestich rokoch zapísala na klavír (ktorý ma absolútne nebavil, lebo sa pri ňom sedí), potom spev, potom klasický tanec a nakoniec som sa neskôr dostala k herectvu a k divadelnému krúžku.
V štrnástich ma to chytilo natoľko, že som presne vedela, že toto chcem v živote robiť. Divadlo.
Išla som preto na konzervatórium do Bratislavy. Tam ma to už úplne pohltilo. Na konzervatóriu sme mali muzikálové aj činoherné herectvo. Už vtedy som dostala prvú príležitosť na Novej scéne v muzikáli a potom v divadle Ticho a spol. Pokračovalo to aj na VŠMU. Vo štvrtom ročníku som dostala svoje prvé angažmán v Bábkovom divadle Žilina a piaty ročník som si dorobila individuálne. V ten istý rok som bola aj v Superstar. Výborná skúsenosť do života.
V Žiline ste už približne 9 rokov, urobili ste si však aj prestávku a odišla ste do Brna. Prečo?
Chcela som vyskúšať iné divadlo, zistiť, ako to funguje inde. Vystúpila som zo svojej komfortnej zóny. V Žiline mi bolo dobre, ale cítila som, že sa potrebujem ešte niečo nové naučiť. Preto prišlo Brno. Bolo to tiež bábkové divadlo, ale robili sa tam produkcie vo väčšom formáte. Veľmi ma to obohatilo, no zostať som tam nechcela. Necítila som sa tam úplne vo svojej koži. Keď niekam prídete, hneď vycítite, či vám to tam sedí alebo nie. Zo Žiliny mám skrátka pocit: „Áno, tu je moje miesto.“
Veľmi mi to tu vyhovuje – umelecký priestor, kultúra aj ľudia. Mám tu skvelých priateľov, kapelu aj zázemie. Musím zdôrazniť, že mám naozaj skvelých kolegov. Prešla som si už rôznymi kolektívmi, ale v Žiline je to od bývalej umeleckej šéfky až po tú súčasnú nastavené tak, že neskutočne držíme spolu.
Máte nejakú svoju srdcovú rolu alebo inscenáciu?
Moja srdcovka je jednoznačne inscenácia Neprebudený. Je to činohra skombinovaná s bábkarskými technikami, využívame tam aj divadlo predmetu a rôzne vizuálne obrazy. Je tam nádherne vystavaný dramaturgický oblúk. Presne viem, čo ním chcem divákovi povedať. Hrám to už roky a neskutočne ma to baví, pretože v tom texte vždy dokážem nájsť niečo nové – inú motiváciu, inú intonáciu alebo iné tempo. Tá rola si už vo mne tak príjemne sadla. Postupne som sa naučila, že režisér ti síce dá nejaký smer, ale nemusíš slepo opakovať len to, čo cíti on. Je oveľa lepšie, keď ty sama prídeš s vlastným návrhom. Keď si v tom prejave istá, dodá ti to obrovskú slobodu.
Rovnako ma veľmi baví inscenácia Snehulienka a sedem trpaslíkov. Je to vtipné a trefné, to mám veľmi rada. A mojou treťou obľúbenou je momentálne najnovšia hra Ako vypiecť s kúzlami. Vždy platí, že ak máme dobrý tvorivý proces s režisérom, tak si obľúbim aj samotnú inscenáciu. Samozrejme, občas zažívame aj ťažké a náročné skúšobné obdobia, ale toto bola skvelá práca. V tejto hre stvárňujem vojvodkyňu. Bola to pre mňa náročná postava, pretože ona musí byť za každých okolností nad vecou. Aj keď sa jej pod nohami rúca celý svet, nesmie dať na sebe nič poznať, okrem takej tej vnútornej naliehavosti. Snažím sa byť na javisku predovšetkým pravdivá, autentická a plne prítomná v danom okamihu. Divák veľmi rýchlo vycíti, či herec iba predvádza emócie, alebo ich skutočne prežíva prostredníctvom postavy. Práve schopnosť vytvoriť pravdivý vnútorný život postavy je jednou z najdôležitejších kvalít hereckého umenia. Musím a zároveň chcem ovládať svoje remeslo – hlas, reč, pohyb, rytmus, prácu s telom aj dychom. Technika je základom, no sama osebe nestačí. Rovnako dôležitá je schopnosť pracovať s emóciami. Herec by mal vedieť emócie vedome vyvolať, kontrolovať ich intenzitu a zároveň ich odovzdať divákovi tak, aby pôsobili prirodzene a presvedčivo. Nejde o to emócie predstierať, ale premeniť ich na pravdivý javiskový zážitok. A snažím sa zároveň byť empatická, vnímavá a pozorná voči svojim partnerom na javisku. Herectvo nie je individuálny výkon, ale neustály dialóg a spolupráca. Schopnosť počúvať, reagovať na partnera a zostať otvorený nečakaným situáciám robí predstavenie živým a autentickým. Herec by mal byť disciplinovaný, spoľahlivý a psychicky odolný. Musí zvládať stres, rešpektovať režijnú koncepciu, byť pripravený na skúšky aj predstavenia a neustále pracovať na svojom osobnom aj umeleckom rozvoji. Sebadisciplína, pokora a ochota učiť sa sú rovnako dôležité ako talent. Na javisku je dôležitá aj odvaha. Odvaha byť zraniteľný, odhaliť svoje emócie, vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a naplno dôverovať postave. Práve vtedy vznikajú najsilnejšie divadelné momenty. Mojím kompasom je teda spájať technickú precíznosť s prirodzenosťou, disciplínu s tvorivosťou a sebavedomie s pokorou. Cieľom nie je iba zahrať postavu, ale vytvoriť živý, pravdivý a hlboký zážitok, ktorý v divákovi zostane ešte dlho po zatvorení opony.
Budete aj tento rok zapojená do divadelného tábora?
Áno, budem tam už piaty alebo šiesty rok. Dokonca budem robiť vedúcu spolu s jedným kolegom. Sme tam taká stabilná dvojica. Na začiatku som robila len pomocnú silu, no dnes sme už absolútne zohratí „parťáci“. Máme rozdelené úlohy, čaká nás kopa detí a tri turnusy. Máme pripravené veľmi zaujímavé témy. Je to nesmierne príjemná práca. Síce som stále v divadelnom prostredí, ale vďaka novým deťom a témam je to zakaždým niečo úplne iné.
Učíte Literárno-dramatický odbor v ZUŠ a máte za sebou so študentmi už aj prvý väčší úspech.
Učím od roku 2019 alebo 2020. Tento rok sa nám s deckami podarilo získať celoslovenské druhé miesto na celoštátnej súťaži v#Hviezdoslavov Kubín, čo je pre mňa obrovský úspech. Vyskúšala som si takúto súťaž so študentmi prvýkrát a vôbec to nie je také zložité, ako som si myslela. Predtým som sa bála, že s tým bude veľa papierovačiek. Súťažný režim je však veľmi vážny, réžia musí byť vystavaná v obrazoch, musí to dávať význam, držať líniu a do toho riešim dramaturgiu, aby všetko ladilo. Musím vybrať dobré dielo, aktuálnu tému, ktorá deti baví, a nájsť v nej posolstvo. Je to skvelé, keď sa to takto pekne spojí.
Veľmi ma motivovala aj kolegyňa Barbora Juríčková. V divadle je už dlhé roky a to, aká je poctivá vo všetkom, čo robí, ma neskutočne inšpiruje. Patrí jej za to veľká vďaka. Posúva nás to vpred.
Na súťaži sme boli ako kolektív Divadla poézie, s predstavením Jarmo. Témou bola rola ženy a to, ako sa z generácie na generáciu prenášajú isté vzorce správania (napríklad od matky na dieťa). Chceli sme poukázať na to, že je dôležité mať sebareflexiu a vedomie, že zlé veci a traumy človek nechce opakovať a prenášať ďalej do budúcna. Otvorili sme naozaj ťažké témy. Predstavenie bolo robené skôr cez pohyb a pohybovú poéziu. Snažím sa svojich študentov naučiť, že netreba hovoriť všetko. To najkrajšie herectvo je často tiché. Keď to má herec v sebe, nemusí nič hovoriť. Najskôr musí prísť ticho a až potom replika.
Ste veľmi aktívny človek – okrem hrania v divadle učíte aj na ZUŠ a spievate v kapele. Kedy vlastne vznikla tá myšlienka, mať kapelu? Hráte aj na iný nástroj ako na klavír?
Hrám na gitaru. S gitarou sa cítim lepšie, pretože si ju môžem vziať všade so sebou. Nehovorím, že hrám bravúrne, ale viem si zložiť pesničku a sama sa doprevádzať. Keď som začala písať texty, zistila som, že je to moja psychohygiena – že sa z pocitov skrátka musím vyspievať.
Mala som predtým viacero kapiel, ale až táto súčasná je tá pravá, osudová. Všetko do seba dokonale zapadlo. Funguje medzi nami muzikantská chémia, je to úplne iná tvorivá energia ako v divadle na javisku. Pri hudbe komunikujem s ľuďmi napriamo. Mám rada, keď to spojíme s dobrou šou, ale občas je skvelý aj akustický koncert, kde ľudia vidia, ako si to užívame. A keď potom niekto spieva môj vlastný text, alebo keď mi žiačka povie, že spievala moju pieseň na absolventskom koncerte, to je niečo neuveriteľné.
Ako by sa dal váš žáner zadefinovať?
Je to špecifické, niečo medzi folkom, popom a šansónom. Moja veľká inšpirácia je napríklad Iva Bittová, Richard Müller, Nerez, Szidi Tobias, Navarová a veľa alternatívnych a cigánskych kapiel. Ale v podstate ja a moje srdce vyrastalo na punku. Prešla som si teda rôznymi štýlmi: punk, rock, blues, neskôr pop, ľudové piesne, muzikály...
Pokiaľ ide o kapelu, žánrovo to nechcem škatuľkovať, nedokážem to. Táto kapela hrá moje autorské veci. Teraz máme pripravených asi 13 – 14 skladieb a veľa vecí mám ešte v šuplíku. Následne by som chcela začať nahrávať a dostať hudbu na všetky streamovacie platformy. Chcem, aby po mne niečo hmotné zostalo – vinyl alebo CD. Aj keby si to mali pustiť len dvaja ľudia, budem rada, že to malo zmysel.
Budeme mať možnosť vidieť v blízkej dobe váš koncert?
Čaká nás koncert na festivale SKALY, čo je pre nás väčšia akcia. Možno sa ukážeme aj na festivale Bábková Žilina.
