Všetko sa to začalo približne pred tromi rokmi, keď v sebe Žilinčan (po niekoľkých rokoch pauzy) znovu prebudil vášeň pre fotografiu. Zatiaľ čo v minulosti venoval pozornosť skôr prírode, v súčasnosti sa zameriava aj na mesto a architektúru: „Začal som sa venovať sídlisku, na ktorom bývam. Hľadal som zaujímavé pohľady, také, ktoré nevidí každý. Zdanlivo obyčajné miesta som zachytil na fotografii z iného uhla a zrazu vyzerali dobre. Videl som, že ľuďom sa moje zábery páčia, tak som v tom pokračoval a už som si v okolí všímal a nahlasoval aj rôzne nedostatky – niečo zlomené, poškodené. V skupinách na Facebooku, kde som svoje fotografie uverejňoval, boli totiž aj poslanci a pár vecí sa vďaka tomu vyriešilo – či už asfaltovanie, opravy a podobne.“
V tom čase, ako fotografoval svoje bezprostredné okolie, u neho nastali zdravotné komplikácie, kvôli ktorým musel „zhodiť“ niekoľko kilogramov. A tak začal s rýchlou chôdzou. Nepredstavujte si však trasy v prírode, táto chôdza smerovala do mesta a jeho najrôznejších zákutí, pričom oko amatérskeho fotografa stále striehlo po nezvyčajných obrazoch urbánnej krajiny.
Týpek ze Žiliny si takto vybudoval určitú rutinu, ktorú spojil s hobby a vďaka tomu stále prináša obyvateľom očarujúce zábery miest, okolo ktorých bežne chodíme a ani nám mnohokrát nenapadne zdvihnúť hlavu, obzrieť sa či pozrieť sa za roh. A možno by sme aj tak nikdy nevideli to, čo vidí on.
Fotografie s príbehom
Aj keď Týpek ze Žiliny nemá drahé vybavenie a svoje fotografie nijako neupravuje, jeho telefónom zhotovené podobizne historických budov, mestských víl, zabudnutých pohostinstiev, škôl či zdravotníckych zariadení majú naozaj veľké množstvo fanúšikov, o čom svedčia stovky reakcií od sledovateľov. Zaujímajú ho predovšetkým príbehy pamätníkov. Neraz sa v komentároch na sociálnej sieti rozprúdi debata o tom, kto v danej budove býval, pracoval, aké predajne či firmy v nej sídlili. V mnohých tak vyvolajú príjemnú nostalgiu a oživia už trochu zabudnuté momenty. Pre iných je to zase informačná hodnota, vďaka ktorej lepšie spoznajú svoje mesto. „Ľudia mi pod príspevky začali písať príbehy. Rozprávajú o tom, čo bolo pred 50 – 60 rokmi. Kde sa pred 50 rokmi chodili strihať alebo kde pracovala ich stará mama... Jeden pán mi zvykne napísať celý príbeh k danému domu, má naštudovaných veľa informácií. Človek by si myslel, že ako Žilinčan to pozná, a zrazu sa dozvie niečo neskutočné. Alebo sa mi viac ráz stalo, že na moju fotografiu iný prispievateľ odpovedal fotkou spred 50 – 80 rokov, zhotovenou z takmer rovnakého miesta, možno odklonenú o 10 metrov,“ hovorí fotograf, ktorý číta takmer všetky komentáre na svoje príspevky. „Viackrát som odsledoval, že v komentároch bolo medzi ľuďmi mnoho nenávisti, tak som príspevok radšej zmazal. Lebo načo? Kritiky sa nebojím, ale všetkých neuspokojím. Väčšina ľudí tam rieši históriu a spomienky, a potom sa tam zapojí niekto a bez úcty celú debatu zničí.“
Kondícia aj pamäť mesta
Amatérskeho fotografa od rýchlej chôdze spojenej so zachytávaním Žiliny cez objektív neodrádza ani škaredé počasie, skôr si ho vychutnáva a určite odporúča: „Aj touto chôdzou si zlepšujem „kondičku“. O mesiac mám 50 rokov, ale mám pocit, akoby som mladol duševne.“ Momentálne sa teší na novú tvorivú etapu - zimu a nočné zasnežené pohľady na naše mesto. V pláne má aj postupné presúvanie sa do mestských častí a okolitých obcí, kde by fotografoval kostoly. Ako vraví, zdá sa, že ľudia sú presýtení dokonalosťou. Sleduje to v ďalších skupinách na sociálnych sieťach, kam prispieva svojimi snímkami z rastlinnej a živočíšnej ríše. Veď práve fotka je najpútavejšia vtedy, keď zachytí to ozajstné, niekedy možno aj škaredé, dokonca bizarné.
Fotografia je nie len dlhoročné hobby Týpka ze Žiliny. Vďaka nej má pocit, že po ňom ostane určitá stopa, niečo hodnotné a možno aspoň malou časťou prispeje k tomu, aby sa zachránila a zachovala história Žiliny aj pre iné generácie.
