Pali Schlesinger, novinár bez pudu sebazáchovy, je hlavným hrdinom románu, ktorý zaujal celé Slovensko, svojím naturalizmom, svojou autenticitou, drsným jazykom. Hovoríme o románe Mäso – Vtedy na východe od novinára Arpáda Sol-tésza. Práve spomínaný Arpád prišiel nedávno do Žiliny predstaviť túto svoju prvotinu. Záujem stretnúť sa s autorom knihy na vlastné oči si nenechalo ujsť množstvo ľudí, ktorí prišli na besedu a zaplnili kníhkupectvo.
INVESTIGATÍVNA NOVINÁRČINA
Okrem knihy rozprával Arpád Soltész o investigatívnej žurnalistike, najmä v 90. rokoch, kedy sám patril medzi novinárov tohto typu. Spomínal na mafiu, políciu a vzťahy s nimi, na obdobie mečiarizmu i obdobie po ňom. „K žurnalistike som sa dostal ako slepé kura k zrnu,“ povedal na besede hneď na začiatku. „Robili sme investigatívnu žurnalistiku, no v tej dobe nikto z nás nevedel ako ju robiť. Učili sme sa metódou pokus-omyl. Po remeselnej stránke sme robili príšerne zlú žurnalistiku. Robili sme chyby, stavali sa na nejaké strany barikády. Do novín sme púšťali texty, ktoré sme nemali bohvie-ako dobre overené, ale mysleli sme si, že vieme, ako sa veci majú. Fakt je, že teraz by editor nepustil do novín taký text ako sme vtedy púšťali my,“ prezradil. Vzápätí na to dodal: „Ale keby som sa vrátil do tých čias, robil by som to znova.“ Podľa autora je v súčasnosti robiť investigatívu pre novinárov neporovnateľne ťažšie, ako to bolo v deväťdesiatych rokoch.
ROZPRÁVAČ HISTORIEK
O tom, že jedného dňa napíše knihu, nemal ani tušenia. „Necítil som potrebu niečo vyrozprávať, ale ako novinár rád „kecám“ a zabávam svojich priateľov novinárskymi historkami, ktoré sú vtipné.“ Jeden z jeho priateľov jeho príbehy obľuboval a niekoľkokrát mu navrhol, aby ich napísal. Nedal na jeho slová, až kým sa mu neozvali z Ikaru a nepožiadali ho, aby skúsil niečo napísať. „Dohodli sme sa, že napíšem zo dve kapitoly a dali mi na to dva mesiace. A ja som si v sobotu sadol a niečo som napísal. Išlo to samo a bola to úžasná zábava,“ zaspomínal autor knihy. Čítalo sa to perfektne, a tak sa s Ikarom dohodli a Arpád knihu napísal. „Neveril som tomu veľmi, ale našlo si to svojho čitateľa.“ Kniha Mäso – Vtedy na východe je beletria. „Mnohí sa pýtajú, koľko z toho je pravda a ja vždy odpovedám, že nič. Lebo ak zoberiete niečo, čo je 90 % realita a namiešate do toho 10 % fabulácie, tak to celé nie je pravda. Je to inšpirované nejakými skutočnými udalosťami, mnohé z nich sa naozaj odohrali, a keby ste vedeli, čo máte hľadať, našli by ste to v dobovej tlači. Možno sú tam aj veci, ktoré sa nedali napísať do novín, aj to boj jeden z dôvodov, prečo ísť do beletrie.“
BEZ PUDU SEBAZÁCHOVY
Hlavný hrdina je novinár Pali Schlesinger, ktorý sa v mnohom podobá na Arpáda. „Musí sa podobať, lebo som to písal ja a je jednoduchšie písať niečo z vlastnej hlavy, ako sa dostávať do cudzej,“ prezradil dôvod. „Môžem len povedať, že všetky zlé vlastnosti, ktoré hrdina má – a on ich teda má, aj keď ich možno laik nevidí – sú moje. Schlesinger sa niekedy správa úplne ako hulvát, neprofesionálne, stráca odstup, pridáva sa na nejaké strany barikády, ale občas sa prejaví aj v dobrom. A tie dobré vlastnosti som prebral od kolegov, s ktorými som mal tú česť pracovať.“ Celá kniha je popretkávaná drsnosťami, obsahuje mafiánsky žargón, vďaka čomu vyznieva ako celok autenticky. „Snažil som sa zachovať v knihe autentickosť postáv, lebo nikto nie je len dobrý alebo len zlý. Tiež som sa pokúsil sprostredkovať atmosféru tej doby, že keď si to prečítate, aby ste vedeli, ako sme sa vtedy cítili. Dôležité je, aby si to vedeli predstaviť tí mladší.“
HNUS A STRACH
„Mám takú svoju súkromnú teóriu, že 40 rokov komunizmu, kedy platilo pravidlo: Kto nekradne, okráda svoju rodinu, v nás vypestovalo taký zvláštny postoj k niektorým druhom zločinu. To je práve aj predmetom tejto knihy. Povedzme, že kradnúť je zločin, ale nie je to hanba. Aj basa je pre ľudí,“ vyslovil Arpád Soltész. „Kým za Mečiara sme vedeli, kto sú dobrí, kto sú zlí, po roku 1998 padla barikáda, celé sa to akosi premiešalo a nevedeli sme, kto je aký.“ Kniha sa väčšine ľudí číta ľahko, dokonca sa pri nej i zasmeje. „Ono to nie je vtipné, je to smiešne, ale je to absolútne autentické. To, čo sa reálne dialo, je v úplnom rozpore s reálnou predstavou bežného človeka, preto je to smiešne,“ prezradil autor knihy. „Poviem vám jeden príbeh ako príklad. Na úplnom začiatku 90. rokov poslal šéf na sídlisko dvoch známych košických mafiánov vyhodiť do vzduchu zelený favorit. Keďže vtedy ešte neboli odpaľovacie zariadenia na diaľku, mali len normálne šúľok danubitu a zápalnú šnúru. Prišli na sídlisko, zapálili šnúru, pozreli pred seba a zbadali tri zelené favority. „Ktorý?“ spýtal sa jeden. „Neviem, daj to tam...“ odpovedal druhý. Takto si chvíľu prehadzovali výbušninu, až kým šnúra nebola krátka, až to nakoniec pod jeden z nich hodili. Zhodou okolností trafili ten správny. Vyznieva to celé smiešne, ale to auto vyletelo do luftu a ďalšie štyri okolo neho zhoreli, a tým ľuďom, ktorých sa to týkalo, nebolo do smiechu. A podľa mňa ani tým dvom debilom, ktorí si tam ten „šulec“ prehadzovali medzi sebou.“ Čítanie tejto knihy je zážitok. No po jej dočítaní vo vás nakoniec ostane pocit hnusu a strachu. „Hnus a strach. To som presne chcel dosiahnuť. Aby ľudia vedeli, že v tomto hnuse sme žili, reálne hrozilo, že nám tento hnus ostane na krku veľmi dlho. No veľmi ľahko sa nám môže stať, že sa ho dožijeme znova. Stačia jedny nešťastné voľby a môžeme byť zase niekde na ceste na východ,“ dodal na záver.
