Žilinský Večerník

Obdobie me­dzi vianočnými sviatkami a veľkým pôstom má vždy rôzny počet dní. Podľa et­nologičky Adriany Bárdyo­vej z Považského múzea v Žiline to závisí od pohyb­livého dátumu veľkonoč­nej nedele a štyridsiatich dní veľkého pôstu. „Fašian­gy, ktorých názov je od­vodený z nemeckého Fa­schang, boli časom, kedy sa častejšie konali priad­ky, zakáľačky a svadby, pri ktorých nechýbali počet­né hry, zábavy, obchôdzky maškár a muzík po dedine. Boli aj obdobím veselosti, uvoľnených mravov, hoj­ného jedenia a pitia, lebo kto sa nenaje cez fašian­gy, ten bude hladovať po celý rok,“ priblížila etnolo­gička. Ako ďalej prezradi­la, vyvrcholením fašiangov boli posledné tri dni pred pôstom, ktoré sa nazýva­li aj ako posledný fašiang, bláznivé alebo „šalone“ dni či ostatky. Koniec fašiango­vého obdobia sprevádza­lo pochovávanie basy. „Je to ľudová hra parodujú­ca pohreb. Základný motív vychádza z nastávajúceho pôstu, kedy sú zábavy pri muzike zakázané. Miest­ni občania v prestrojení za farára, organistu, kostolní­ka predvádzajú obrad, pri ktorom je veľa plaču, smie­chu a zábavy. Kňaz paro­dujúci obrad rozlúčky pri cirkevnom pohrebe ohla­suje koniec zábavy a lúči sa s basou,“ opísala priebeh Adriana Bárdyová.

MUSELI USPIEŤ V SKÚŠKACH

Čo sa týka miest, pre tie bol v rámci fašiangov prí­značný špeciálny druh zá­bavy, a síce išlo o sprievody s maskami remeselníckych cechov a študentov. Podľa etnologičky sa konali rôzne súťaže, obradne sa prijímali učni medzi tovarišov a vo­lili nových cechmajstrov. Takéto zábavy sa v tom čase konali hlavne v dome majstra, v ktorom sa vítali noví tovariši a tým poskyt­li ubytovanie. „Ak sa chceli učni stať tovarišmi, museli uspieť v rôznych skúškach. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred prvou svetovou vojnou a po zá­niku cechov sa udržiavali maškarné plesy, bály a ta­nečné zábavy,“ uviedla.

PREDSTAVENIE S MAGICKÝM OBSAHOM

Tradícia stredovekého kar­nevalu sa podľa jej slov preniesla z mesta na vi­diek. Tam splynuli s dáv­nymi obradmi, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu konope a ľanu, plodnosť či prospech gazdovstva. Do­konca na to, aby bol ľan čo najvyšší, sa v období Hrom­níc chodili ľudia sánkovať či kĺzať. „V okolí Žiliny bý­vali ústrednými postavami fašiangových obchôdzok masky zvierat. Okrem tu­roňa známeho z Čičmian, Kysúc či Terchovej to bý­vala často maska medveďa, koňa, prípadne barana či kozla. Turoňa tvorila fi­gurína býka, zhotovená z dreva, potiahnutá kožu­šinou, v Čičmanoch mas­ku turoňa tvorila volská hlava s rohami a veľkým jazykom,“ prezradila et­nologička. V Terchovskej doline bol „turvoň“ spre­vádzaný maskami strelca, baby s deckom či nosičmi darov. Sprievodcovia mali oblečené kožuchy, ktoré boli obrátené naruby, okolo pása mali povrieslo a sta­ré súkenné nohavice. Ne­smeli chýbať palice, koše, vrecia, pušky, nože či šable. Nevyhnutnou súčasťou fa­šiangových sprievodov bol podľa etnologičky aj ražeň, na ktorý napichovali sla­ninu a mäso. Tento ražeň symbolizuje mužskú plod­nosť a silu. Počas sprievo­dov vytvárali zvuk rôzne hudobné nástroje ako basa, husle, zvonce a postupom času aj harmonika. „Keď tu­roň vošiel do gazdovstva, hluk robil so zvoncami, be­hal za ženami a tancoval s nimi. Nakoniec sa pováľal po hnojisku, kde ho symbo­licky zabil strelec,“ spres­nila. Takéto symbolické zostrelenie bolo podľa et­nologičky Adriany Bárdyo­vej žartovného charakteru, no celé toto predstavenie, počas ktorého sa ľudia za­bávali, malo v sebe ukrytý magický obsah – akt obeto­vania zvieraťa vegetačným silám, ktorý mal priniesť bohatú úrodu.
Fašiangový sprievod tvo­rili muži prezlečení za sta­reny, tehotné ženy, v nie­ktorých blízkych obciach boli na čele sprievodu aj maska mladuchy so žení­chom a za nimi čert. Počas týchto obchôdzok sa vese­lo tancovalo, ako podotkla etnologička, v okolí Žili­ny je známy napríklad „lo­patkový tanec“, pri kto­rom je hlavným doplnkom drevená lopatka, ktorou muži udierajú ženy. Ďalší­mi rekvizitami sú napríklad šable, ktoré sú zas príznač­né pre „šabľový tanec“.

DNES JE DÔRAZ NA ZÁBAVU

„Pre Fašiangy sú okrem mä­sitých jedál typické i rôzne druhy vyprážaného pečiva z kysnutého cesta, plnené lekvárom a obaľované cuk­rom, ktoré sa v domácnosti robia počas celých sviatkov. Konzumácia vyprážaného pečiva či vaječných jedál mala zabezpečiť želanú pro­speritu,“ uviedla etnologič­ka. Ako ďalej vysvetlila, fa­šiangy sa udržali a prežívajú sa i dnes, aj keď ako tradícia prechádzajú istými zmena­mi. V súčasnosti je pre nich príznačný najmä zábav­ný charakter, povestná ma­gickosť sa presúva do úza­dia. „Sú organizovanejšie, pri ich realizácii pomáhajú miestni dobrovoľní hasiči, zväzy žien, športové kluby. Kedysi boli fašiangové mas­kované obchôdzky záleži­tosť mužov, no dnes sa táto diferenciácia na základe po­hlavia čoraz viac stráca,“ vy­svetlila. Dnes prechádzajú zmenou aj samotné masky, ktoré sú novšie a väčšinou predstavujú zosmiešnenie ľudských postáv, charak­ter či profesiu. Iné sú podľa nej časy konania sprievo­dov, posledná zábava sa na mnohých miestach neko­ná v utorok, ale až v sobotu či nedeľu pred Popolcovou stredou, ktorou sa začína obdobie 40-dňového pôstu. „Na charakter fašiangové­ho obdobia vplýva i oslabe­nie záväznosti pôstu – je sa mäso, pije alkohol, ľudia ne­jedia striedmejšie. Často sa aj počas pôstu konajú zába­vy a ženy robia domáce prá­ce,“ dodala.
Prehľad fašiangových podujatí v okolí Žiliny vám prinesieme v ďalšom čísle Žilinského večerníka.