Žilinský Večerník

Platón raz povedal, že hudba a rytmus nachá­dzajú miesta k najskry­tejším miestam v duši. Aj keď o tomto výroku mož­no muzikanti z Polluxu nevedia, sú s ním absolútne stotožnení. Každé­mu z nich hudba učarovala a stala sa neoddeliteľnou súčasťou jeho živo­ta. Vie o tom svoje Júlia Marcinová Knapcová, ktorá k ich 40. výročiu na­písala knihu. Urobila to rada, preto­že ako sama povedala, Pollux bol od malička jej srdcovou záležitosťou.

Nebýva zvykom, že sa píšu knihy k výročiu nejakej skupiny hudob­níkov. Čo vás viedlo k napísaniu tejto knihy?
S týmto nápadom prišiel gitarista skupiny Ľubko Mazák a oslovil ma, lebo vedel, že so skupinou ma spája­jú rodinné vzťahy a už som mala pár kníh za sebou, takže bola aj skúse­nosť. K zakladajúcim členom kapely patril môj ocino a dnes v nej hrá môj brat, a tak sa táto prosba a zároveň výzva nedala odmietnuť. Pôvodne to však vôbec nemala byť kniha, ale akási informačná brožúrka pre ľudí, ktorí by si ju prečítali na akcii, ktorú chalani zo skupiny pripravili k 40. vý­ročiu vzniku Polluxu. Keď som sa do toho pustila, predstava malej brožúr­ky sa zmenila na 155-stranovú knihu a ešte by bolo o čom písať!

Predstavte nám trochu skupinu Pollux.
Pollux vznikol v roku 1977 v Poluvsí. K zakladajúcim členom patril Miro Bušík, Bohuš Piala, Tono Knapec (môj ocino), Peter Bušík, Miro Jan­čúch a Milan Brodňan. Vznikli tak ako mnoho iných kapiel v tej dobe – tzv. zábavová skupina, ktorá hrávala na svadbách, oslavách, dedinských zábavách. Boli to mladí chalani, mnohí začali v skupine ešte na ZDŠ. Rokmi sa zostavy menili, muzikan­ti odchádzali na povinnú vojenskú službu, speváčky sa vydali, niektorí odišli do iných skupín a žezlo mu­zikanta vždy niekto prebral. Za tých 40 rokov mali 12-ročnú pauzu a vy­striedalo sa sedem pevných zostáv, kde sa občas vymenili niektorí mu­zikanti z už spomenutých dôvodov. A toto je jedinečnosť tejto kapely: dožila sa takéhoto výročia a stále vyrastajú muzikantské osobnosti. V súčasnosti má kapela tiež šesť čle­nov a všetko sú to výborní muzikanti a, samozrejme, výborná speváčka.

Hrajú prevzaté piesne alebo majú aj vlastný repertoár?
Hrajú ako ich predchodcovia – všet­ko možné od slovenských aj zahra­ničných kapiel a spevákov a úžasné je, že hrajú všetko naživo, teda ako sa to dnes nazýva, sú „živá kapela“. Už prvá zostava tvorila svoje vlastné piesne, texty s akordmi sa zachova­li a tak isto aj u ostatných formácií. Súčasná zostava tiež nahrala nie­koľko svojich piesní, dokonca sa do­stali do niektorých hitparád, ale gro tvorí prebratá tvorba ako to u týchto typov kapiel býva.

Ktoré roky boli pre kapelu naj­významnejšie a prečo?
Nenazvala by som žiadne obdobie najvýznamnejším. Každá zostava hrala v rámci možností, ktoré im doba ponúkala. V 70. rokoch bola ešte nie veľmi výkonná aparatúra, boli to všetko veľmi ťažko prenos­né „bedne“, desiatky káblov, mi­nimum technických vymožeností. Muzikanti chodili v dobe socializmu na tzv. prehrávky, ktorými museli prejsť pred porotou, aby vôbec uspe­li a mohli hrať. Občas museli okla­mať systém, aby vôbec mohli hrať v zostave, v akej boli, pretože viacerí neboli dospelí a takí na prehrávky nemohli ísť. Ale všetko sa dalo vyrie­šiť. Pamätám si na spomienku jednej zostavy, kde im na prehrávkach po­vedali, že sú výborní, hrať môžu, ale vzhľadom na ich vek len do desiatej a domov. Prikývli, poďakovali a ute­kali hrať na svadbu do rána. Dlhé roky sa nedali zohnať niektoré ná­stroje, chodili na ne do Tuzexu ale­bo do Karvinej pri Ostrave, dokonca aj boli kupovať nástroje v Prahe. Za tých 40 rokov sa vystriedalo viacero vynikajúcich muzikantov, ktorí sú aktívni dodnes. Takmer všetci okrem troch až štyroch vyrastali a začína­li v Polluxe. Dnešná zostava to má po technickej stránke jednoduchšie, sú úžasné vymoženosti od čítačiek textov až po najjednoduchšie kliky na internete, ak si chcú niečo kúpiť. Každá tá doba mala svoje čaro.

Čo prináša kniha? Čo si v nej môžu čitatelia prečítať?
Prvé strany som venovala hudob­nej kultúre v obci. Tu sa vo mne nezaprela duša etnológa a akosi inštinktívne som siahala do hlb­šej histórie. Tak som sa dozvedela o sláčikovej muzike, ktorá tu fun­govala už od 20. rokov 20. storočia a o vynikajúcej dychovej kapele, ktorá vznikla v roku 1948. Prešla som potom vznikom všetkých hu­dobných zoskupení, ktoré tu boli. Môj ocino pomohol zohnať krásne staré fotografie, ktoré nikdy pred­tým neboli zverejnené. Najväčší priestor však patril Polluxu. Každá generácia, formácia má svoju kapi­tolu a v nej sa čitateľ dozvie všetky informácie o ich fungovaní a hraní. Každá kapitola je doplnená vtipný­mi zážitkami muzikantov a fotogra­fiami, ktoré sa zachovali z každej jednej zostavy. V knihe sú aj prílohy – rukou písané texty vo fonetickej angličtine, pretože angličtina sa ke­dysi neučila, a tak bolo všetko písa­né v štýle „píš, ako počuješ“. Sú tam aj texty ich vlastnej tvorby a v zá­vere sú úžasné prílohy: napr. mies­ta a dátumy podujatí z roku 1978, účtenka za zakúpenie tenor saxofó­nu, listy muzikantov, ktoré si písali, keď boli na vojne a pod.

Pri písaní knihy a zbieraní materiálu ste počúvali ich hudbu? Majú ju vôbec zaznamenanú na nejakom nosiči?
Nie, nepočúvala, keďže na nosiči nie sú. Vlastná tvorba predchádza­júcich zostáv nie je zachovaná na žiadnom nosiči a súčasná má dve piesne na YouTube, ale nechvália sa tým (úsmev). A aj keby som chcela počúvať, asi by som nemala čas pri písaní, lebo kniha vznikala zásadne v neskorých nočných hodinách.

Ako sa vám dávala kniha dokopy?
Tak toto som od začiatku nazýva­la šialenstvom. Chalani ma oslovili v januári a v máji musela byť kniha na svete. Aj keď teda to, že to bude naozaj kniha, sa rozhodlo až v prie­behu prvého až druhého mesiaca. Celá práca, zháňanie materiálov, rozhovory a písanie som zvládla za štyri mesiace. Podotýkam, že pri troch malých deťoch, ale muzikan­ti mi pomáhali, ako vedeli a väčšina k tomu pristupovala naozaj zodpo­vedne. Prinútiť ich rozprávať som naozaj nemusela. S každou zostavou som si naplánovala stretnutie, kde som zapla diktafón a šlo to samo. Bolo to plné smiechu, spomienok a občas aj sĺz, ale tie boli naozaj len od smiechu. Všetkých ich spája lás­ka k hudbe a vytvorili si priateľstvá, ktoré trvajú niekoľko desiatok rokov.

Písali ste knihu o Rozsutci, teraz o Polluxe. Písalo sa vám o Pollu­xe ľahšie? Predsa len, už ste mali skúsenosti s písaním o hudobní­koch, využili ste podobný postup?
Postup bol síce rovnaký, ale napísať knihu o Rozsutci bolo omnoho zlo­žitejšie. Bolo to síce „len“ o desať rokov histórie viac, ale v Rozsutci sa vystriedali stovky ľudí, bolo tam mnoho kapitol, ktoré sa dávali do­kopy naozaj ťažko. Na druhej stra­ne, Rozsutec je srdcová záležitosť a bola som jeho súčasťou desať ro­kov. Mám naň tie najkrajšie spo­mienky všetkého druhu a vždy bude pre mňa výnimočný. Ale dávala som ju dokopy viac než rok. Pollux mal vo svojej histórii 35 ľudí a 40 rokov, kde bola aj dlhšia prestávka, preto to nebolo až také zložité. S Pollu­xom som však spätá rodinne a ka­marátsky, takže je to hneď druhá srdcová záležitosť.