Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

24. september 2018 | Ľuboš, Ľubor

Zdravie a životný štýl

Lekárka Petronela: Afrika mi dala veľký dar

Afrika je krajina, o ktorej mnohí z nás počujeme len z televízie alebo sa o nej čo-to dočítame z kníh a novín. Vieme, že tam vládne veľká chudoba a že tam denne zomierajú tisícky ľudí od hladu a smädu. Sú však ľudia, ktorí toto všetko a omnoho viac videli na vlastné oči. Dobrovoľne a s obrovským odhodlaním zavítali na čierny kontinent, aby pomohli tým, ktorí nemali „také šťastie“ narodiť sa do spoločnosti 21. storočia. V Afrike, v Keni a v Južnom Sudáne, pobudla tri mesiace aj Petronela Lúčanová zo Žiliny. Mladá doktorka dobrovoľne odišla z pohodlia modernej nemocnice do krajiny tretieho sveta, aby sa starala o tehotné ženy a chorých.

14.04.2014 | 14:52

KEŇA. JUŽNÝ SUDÁN. ŽILINA. Dvadsaťsedemročná Žilinčanka snívala o práci lekárky už na základnej škole. Keď sme sa spýtali prečo, len pokrčila plecami. „Veľa som čítala a vždy som chcela byť súdnym lekárom. O tom som bola presvedčená do 5. ročníka na vysokej škole. Počas stáže v poslednom ročníku ma oslovila paradoxne gynekológia, o ktorej som bola presvedčená, že ju nikdy nechcem robiť, ale páčilo sa mi, že spája logiku a chirurgické zručnosti,“ zachádza do minulosti mladá lekárka, ktorá už vyše roka pracuje na gynekologickom oddelení v nemocnici pri Karlových Varoch.
 

Pediatria v Južnom Sudáne.
 

O ceste do Afriky rozhodla intuícia

Počas školy nikdy reálne neuvažovala nad tým, že by išla uplatniť svoje lekárske znalosti do krajín tretieho sveta. Táto myšlienka ju prepadla len minulú zimu. Jednoducho chcela ísť do Afriky! „Zdôverila som sa kamarátovi a on mi povedal, že má dvoch známych, ktorí idú do Afriky cez Vysokú školu svätej Alžbety v Bratislave a že by sme mohli ísť s nimi. Mne sa však nedalo hneď odísť z práce. Tak som si to naplánovala na január až marec tohto roku, kedy je v Keni obdobie sucha. No a nakoniec som z nás štyroch išla len ja.“

Pred odchodom absolvovala povinný kurz, kde ju oboznámili s tropickými chorobami. „Dala som sa ešte zaočkovať proti žltej zimnici, pretože bez toho vás do krajiny nepustia. V horšom prípade môže toto očkovanie vyvinúť niečo ako slabú zimnicu a to sa mi presne stalo. Všetky nežiadúce účinky, ktoré uvádzali, som mala. Asi tri dni som ležala, nevládala som, všetko ma bolelo, ale potom to prešlo,“ spomína na komplikácie.

Po úvodných peripetiách išlo už všetko ako po masle. Siedmeho januára tohto roku odletela Peťa do hlavného mesta Kene, do Nairobi. Tu ju ubytovali v tzv. Slovak Nairobi House, kde čakala na ďalšie inštrukcie. Pôvodne mala vycestovať do Južného Sudánu. Po tom, ako tam v decembri vypukla vojna, ju z bezpečnostných dôvodov vyslali do Rongai, malej dedinky vzdialenej 400 kilometrov od Nairobi. „Dlhodobo tam pôsobí jedna lekárka z Oravy. Odchádzala ale na mesiac domov, tak som ju išla zastúpiť,“ vysvetľuje mladá žena.

V malom zdravotnom centre, ktoré viedli mníšky, sa starala prevažne o tehotné ženy. Okrem oddelenia pre rodičky tu mali aj lôžkovú časť, laboratórium a ambulanciu. „O všeobecných pacientov sa starali mníšky. Iba keď bolo niečo veľmi zlé, tak ma zavolali na konzultáciu. Inak som mala na starosti ženy, pôrody a očkovanie detí.“

Práve s rodiacimi ženami tu prežila najsilnejšie momenty. Niektoré pôrody boli náročné, niektoré oslavovali ako zázrak, iné prebehli hladko. „Jediné negatívum bolo, že tu nebola operačná sála a obrovské pozitívum, že sa človek naučil viesť pôrod prirodzene, bez toho, aby nadbytočne zasahoval. Dvakrát sa nám podarilo zachrániť dieťa a to len preto, že som predčasne nepustila plodovú vodu. Jedno malo 2-krát omotanú pupočnú šnúru okolo krku a keď praskla voda tesne pred pôrodom, ozvy plodu zrazu nebolo počuť. Aj keď sme museli dieťa po pôrode oživovať, dopadlo to dobre. Dieťa sa rýchlo chytilo. Najbližšia operačná sála bola ďaleko, mohlo zomrieť, keby som zasahovala,“ spomína Peťa.
 

Malária je ako chrípka

O chvíle voľna nemohla byť v Afrike ani reč. Pacienti prichádzali do zdravotného centra deň čo deň. Niektorí aj zo vzdialených dedín. Štátna nemocnica bola síce len trištvrte hodiny odtiaľ, ale podmienky v nej boli veľmi zlé. Preto radšej ľudia prichádzali za mníškami a „bielou lekárkou“. „Keďže to bolo pod vedením sestier, za vyšetrenie sa platilo úplné minimum. Napríklad za ultrazvuk si zaplatil pacient okolo 300 kenských šilinov, čo je na naše tri eurá, v štátnej nemocnici 1 500 šilingov, čo je 15 eur. Aj to však mali problém zaplatiť, pretože boli presvedčení, že keď sú to mníšky, dostávajú peniaze z Vatikánu. Tvrdili, že nemajú peniaze a potom ste ich videli, ako si kupujú pivo. Sestry tam pritom robili úplnú charitu. Peniaze pýtali, aby za ne mohli kúpiť napríklad sonografický gél a zaplatiť elektriku,“ hovorí Peťa.

Miestnych domorodcov najviac kvárili parazitárne ochorenia a malária. Dokonca aj mladá lekárka s ňou musela v závere svojho pobytu, už v Južnom Sudáne, bojovať. Upokojuje nás, že malária sa na čiernom kontinente berie ako naša chrípka. Čím skôr ju podchytíte, tým skôr sa z nej dostanete. „Keď poznáte svoje telo, tak viete, že niečo nie je v poriadku. Ja som to zistila tak, že som sa v noci trikrát zobudila, že je mi nejako ťažko od žalúdka. Začala som byť unavená, tak som sa dala otestovať. Keď prišiel výsledok, tak som už ležala v posteli a nevládala som ani vstať.“ Po niekoľkých dňoch odpočinku sa mladá lekárka zo závažnej infekčnej choroby vystrábila. Keďže ešte zďaleka nebolo nič vyhraté, lieky si musela zobrať so sebou aj domov. „Pri malárii sa môžu parazity schovať v pečeni ako taká latentná forma. Počas roka sa môže stať, že budem mať nevysvetliteľné horúčky, tak si len musím pamätať, že som mala maláriu a že to môže byt ono. Pre mňa ako doktora je to jednoduchšie, ale takí ľudia, ktorí napríklad prišli z dovolenky, mali maláriu a zabudnú na to, môžu aj zomrieť,“ prekvapuje.

Malária bola zákerná najmä v tom, že sa skrývala za rôzne symptómy. Ako skonštatovala Peťa, človek tam musel jednoducho rozmýšľať inak a nespoliehať sa len na odborné knižky. „Raz prišla za mnou tehotná žena, že sa v noci zobudila na to, ako jej búcha srdce a nemôže dýchať. U našich žien by to mohlo byť niečo ako prvý astmatický záchvat, keďže tehotenstvo je pre telo záťaž. Ale tu astma? To mi prišlo zvláštne, tak som jej dala otestovať maláriu a mala ju. Nasadili sme jej lieky a do večera dýchala pekne,“ opisuje jeden z mnohých prípadov, s ktorým sa počas pobytu v Afrike musela popasovať.
 

Ťažká malnutricia.

 

Radšej smrť ako cisársky rez

Napriek rozsiahlej chudobe a podvýžive sa v Keni aj v J. Sudáne rodili vcelku ukážkové deti. V priemere vážili okolo 3 200 až 3 600 gramov. „Bolo tu pekne vidieť, ako ovplyvňuje strava tehotenstvo, veľkosť dieťaťa a spolu s tým, že sa zbytočne predčasne nevyvolávajú pôrody, keď netreba, aj pôrodné cesty. Mne sa tam úplne nádherne rodilo. Nástrih som urobila len 4-krát za celé tri mesiace, čo som tam bola. Ženy sa vo vnútri vôbec netrhali, nemali takmer žiadne infekcie. Pravdepodobne preto, že nejedia žiadne sladkosti, cukria si len čaj alebo kávu. Dokonca aj prvorodička, ktorá porodila 3 800-gramové dieťa, rodila bez nastrihnutia, stačilo len dobre chrániť hrádzu,“ spomína.

Dokonca niektoré ženy prenášali aj mesiac a všetko bolo v najlepšom poriadku. „Ony by ani nesúhlasili s tým, aby sme vyvolali pôrod. Odišli by, ak by sme ich začali presviedčať. Jedna mi raz sama povedala, že ešte nie je jej čas, že počká, kým dieťa bude chcieť ísť samo von a my sme len kontrolovali, či je v poriadku.“

O cisárskych rezoch v Južnom Sudáne nechceli domorodkyne ani počuť. Ak totiž priviedli na svet dieťa takto, boli považované za menejcenné. Ak už nastali komplikácie, ktoré si vyžadovali operačný zásah, musela si rodička vypýtať povolenie od manžela. Ak bola slobodná, tak od brata, otca či strýka, alebo sa dokonca musela na tom zhodnúť celá rodina. „Ja som to teda nezažila, ale rozprávali mi, že sú aj prípady, kedy rodina povie, že nech teda radšej zomrie a vy nemôžete urobiť nič, lebo potom môžu zabiť aj vás. V Keni pristupovali k cisárskym pôrodom o čosi lepšie, ale v Južnom Sudáne slobodná voľba neexistuje. Tam za vás vždy rozhodne niekto iný. Parkrát sa mi stalo, že žena mala v tele už mŕtve dieťa a potrebovali sme jej vyvolať pôrod. Ona sa však aj tak išla poradiť s rodinou a niekedy sa už ani nevrátila,“ smutne konštatuje mladá lekárka.
 

Za kravy sa strieľali

Do Južného Sudánu, konkrétne do oblasti Marial Lou (označovanej ako koniec sveta) odišla Peťa po dvoch mesiacoch. Síce podmienky v nemocnici tu boli lepšie ako v Keni, mali dokonca aj vlastnú operačnú sálu, ale chudoba tu bola oveľa citeľnejšia. „V Južnom Sudáne žili pôvodné kmene, tzv. Dinkovia. Tí nemali nič. Len kravy, ktoré slúžili ako platidlo. Za kravy sa kupovali ženy, manželky. Čím viac kráv mal, tým viac manželiek si mohol kúpiť. I keď nemali čo jesť, kravu tu pre jedlo nezabili. Keby tam cudzinec zrazil alebo zabil kravu, tak by musel za ňu zaplatiť 900 dolárov. Dokonca sa tam za kravy aj strieľalo, mali sme veľa strelných poranení, ktoré súviseli práve s takýmito spormi,“ odkrýva temnú stránku Afriky.

Južný Sudán bol nemilosrdný i v tom, že krajina navôkol pôsobila skľučujúco. Bolo tu obrovské sucho, žiadna zeleň, len čierna zem a sem-tam nejaký strom. „Keď sa tu prechádzate, máte pocit, akoby ste boli stále na jednom mieste. Čo bolo na Južnom Sudáne nádherné, bola nočná obloha. Neboli tam žiadne mraky, osvetlenie, smog, nádherne bolo vidieť hviezdy a mesiac. Po večeroch som často sedávala vonku a len tak pozerala na oblohu. Na Keni zas bolo krásne úplne všetko. Je tam rovina, čistý buš a za chvíľku prejdete do oblasti, kde sú zmiešané lesy ako u nás, hory, jazerá… Každú chvíľu je krajina iná a očarujúca.“

Nádherná príroda rovníkovej Afriky kontrastovala s podmienkami, v akých tu miestne obyvateľstvo žilo. Ženy chodili skromne oblečené, zahalenú mali často len spodnú časť tela, muži si prehadzovali cez seba kus látky a deti chodili aj niekoľko rokov oblečené v tom istom. „Aj keď sú ľudia v Afrike chudobní, sú veľmi silní. Žena v pôrodných bolestiach išla aj dva dni, kým sa dostala do nemocnice. Napríklad k nám po dlhšej ceste prišla jedna žena po domácom pôrode, ktorá krvácala a hodnota jej hemoglobínu bola desať, pričom spodná hranica pre ženu je 120. V takomto stave by u nás nikto nestál na nohách a skôr už ani nežil a ona prišla po vlastných. Túto ich silu musí človek jednoducho obdivovať,“ vypichla Peťa.

Priateľstvá sa v oboch krajinách nadväzovali ťažko. Miestni si cudzích ľudí nepripustili k telu. Svoje city nedávali najavo a v rozhovoroch rozoberali len počasie alebo situáciu vo svete. Rodinné či súkromné záležitosti zostávali tabu.
 

Afrika je veľký zázrak

„Bola som prekvapená, že čím dlhšie som tu bola, tak chvíľok, kedy som túžila po domove, bolo čoraz menej. Posledné dva týždne sa to však už nedalo vydržať. Dostala som maláriu a ešte som mala aj infikovanú ranu na nohe. Vtedy som si povedala, že je čas už ísť domov a dať sa po zdravotnej stránke dokopy.“

Mladá lekárka priletela domov 31. marca. V Žiline ju netrpezlivo očakávala celá rodina a priatelia. Na Afriku bude vždy s láskou spomínať. „Afrika mi dala veľký dar. Robiť a skúšať to, v čo verím. Nájsť rýchlo odpoveď na otázku „čo urobíme?“, aj keď v tej chvíli vo vnútri kričím „ja neviem, ja som len malý neskúsený lekár“ a že to vychádzalo. Je veľký zázrak a dar pre mňa, že človek je tvor prispôsobivý a dokáže ísť ďaleko za to, čomu hovorí svoje hranice,“ zhrnula na záver nášho stretnutia.
 

Michala Stehlíková
Snímky archív Petronely Lúčanovej

|
<
September 2018
>
PON UTO STR ŠTV PIA SOB NED
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
1 2 3 4 5 6 7
Pondelok    24. September 2018
15.9. - 31.10.2018 | Život v húfoch a húfikoch
24.9.2018 10:00 | Klub s knihuľkou - zážitkové čítanie pre deti 1+
7.9. - 26.9.2018 | Trinásta komnata
Horúce kreslo
DNES ZAJTRA STREDA
7 °C
5 °C
9 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod