Výlet do minulosti
Ochotnícke divadlo v Strečne bolo založené v roku 1927, vlani si teda pripomenuli neuveriteľných 95 rokov. Meno režiséra prvej hry Ferda šéfom sa nezachovalo. Ochotníci hrávali v potravinovom družstve, v ľudovej škole a od roku 1958 v terajšom kultúrnom dome. Statky zmätky od J. G. Tajovského v réžii Jozefa Ilovského bola prvá hra, ktorou sa predstavili v novom kultúrnom stánku. Práve tento režisér sa zaslúžil o najväčší rozmach divadla. Režíroval až 43 hier. Istý čas vyrábal sám dokonca aj kulisy. Z požičaných peňazí vyzbieraných na tanier na jednej svadbe sa neskôr podarilo zaplatiť kulisy z divadelnej dielne v Martine a mnohé slúžia ochotníkom doteraz. Do hosťujúcich obcí si herci kulisy vozili na konskom povoze. Na 15 hrách sa režisérsky podpísal Václav Oravec. Na rozdiel od svojho predchodcu, ktorý uprednostňoval drámy, mal rád komédie. Pri réžii poslednej hry však náhle skonal. Cyril Oberta, ktorý dodnes herecky stvárňuje vodníka Jurka pri odomykaní Váhu a spúšťaní pltí na vodu, sa stal jeho nástupcom. Režíroval 4 divadelné hry. Revolúcia v roku 1989 činnosť divadla zastavila. Eufória z novej doby podobným aktivitám, žiaľ, nepriala.
Pauza na devätnásť rokov
„Bolo to tak. V mnohých oblastiach všetko naše pekné slovenské pomaly zanikalo. A týkalo sa to aj ochotníckych súborov, ten náš nebol jediný. Mali sme vybudované zázemie, kulisy, techniku. Priestory sa po revolúcii začali využívať na iné účely a divadlo dostalo 19-ročnú pauzu,“ hovorí Marta Pristachová, dnes vedúca súboru a režisérka v jednej osobe. Nehovorí to však so smútkom v hlase, pretože sedíme opäť v priestore divadelníkov, medzi kulisami a rekvizitami, takže tušíte spolu s nami, že osud divadla nabral dobrý smer. „Ja som zažila všetkých režisérov. Divadlo som hrávala už od 18 rokov, ešte ako študentka strednej školy. Zúčastňovali sme sa na prehliadkach, umiestňovali sa v súťažiach, hosťovali po okolitých obciach. Keď sme išli hrať, dostali sme dokonca ospravedlnenku do školy i do práce, reprezentovali sme predsa obec a účasť na kultúrnom živote sa vtedy cenila.“
Nový začiatok
Keď ostala Marta Pristachová na dôchodku, prišli za ňou z obecného úradu, či by sa nepodujala tradíciu chýrnych strečnianskych ochotníkov opäť obnoviť. „Pristala som a začala obchádzať všetkých, čo som s nimi hrávala. No, hoci išlo o ochotnícke divadlo, veľa ich už ochotných nebolo. Ľudia mali iné povinnosti, rodiny, iní choroby na krku. A keďže mám trošku uletenú a veselú rodinu, navliekla som do toho svojich príbuzných,“ smeje sa pani Marta. „Pochádzam z 10 detí a aj keď máme oslavy, pripravujeme si rôzne programy, zábavky. Pátrame, kto z našich predkov bol takto založený, pretože všetci k tomu inklinujeme. Potom sa k nám do súboru pridalo zopár mladých, a tak sme sa do toho v roku 2009 pustili a založili občianske združenie. Nebolo to jednoduché, z pôvodného vybavenia veľa neostalo, museli sme začínať takmer od začiatku. Po pauze sme ako prvý nacvičili Kamenný chodníček, ale ten sme hrali len raz, na Veľkú noc.“
Aj diváka si treba vychovať
„Potom sme na Vianoce, s takou ľahkou eufóriou nacvičili Ženský zákon. Prišli sme do Stráňav, kde v obrovskej sále sedelo len asi 90 chlapov. Teraz, keď sme tam hrali Mastný hrniec, prišlo takmer 300 ľudí a obecenstvo bolo úžasné, a čo nás veľmi teší, pribúdajú v hľadisku mladí ľudia, manželské páry, rodiny s deťmi. Máme divákov nielen z okolitých obcí, ale aj zo Žiliny, Martina, Púchova, Dubnice nad Váhom. Tiež sme raz hrali v Mojši, kde prišlo divadlo po 50 rokoch. Ľudia popíjali, telefonovali, trošku nás to omráčilo a dnes? Je to fantastické obecenstvo, dokonca starosta sľúbil, že prikúpi stoličky, lebo museli pridávať, to isté vo Varíne,“ teší sa z úspechov pani Marta. Azda na začiatku ani sama neverila, že budú všade po okolí vypredávať kultúrne sály. Ako priznáva, s obrovskou radosťou má aj veľké obavy, najmä kvôli pocitu zodpovednosti voči divákom. Ťažko by znášala, keby ich sklamali. Ale toho sa pri nasadení, ktoré všetci členovia súboru divadlu odovzdávajú, báť naozaj nemusí.
Divadlom žijú herci, ich rodiny aj obec
V divadle trávia ochotníci takmer celé Vianoce. Hrávajú 27., 29., 30. decembra, popri tom ešte musia stihnúť podávať punč v obci. To všetko má prednosť pred upratovaním a pečením. „Nie sme to len my, kto tvorí divadlo. Máme okolo seba obrovské množstvo ochotných ľudí aj obec nám veľmi vychádza v ústrety. Môžeme hrať v novej sále, opäť máme svoju miestnosť, máme kde skúšať, “ vyjadruje pani Marta poďakovanie všetkým, ktorí im nezištne pomáhajú. Dozvedeli sme sa, že je to predovšetkým jej rodina. Všetkých vraj do divadla navliekla. Synovia pomáhajú s réžiou a kulisami, nevesta pri organizovaní predstavení, manžel s cateringom a vozením. Dokonca na ten účel kúpil ojazdenú dodávku. Hrajú synovci, netere aj vnučka Adélka . V súčasnosti má súbor 25 hercov, Danko a Beatka ochotníčia nepretržite od roku 2009, technický personál a ďalších pomocníkov, bez ktorých by to všetko išlo ťažšie. Aj bez obetavého technika Ľubka či dokumentaristu Majka.
Trošku o pani Marte
Šéfka umeleckého súboru sa zdráha hovoriť o sebe, najradšej by básnila o každom inom členovi. Čosi sme sa ale predsa dozvedeli: „Divadlo je moja srdcovka. Už na základnej škole som rada recitovala. Poézia, to bolo moje. Chodila som po súťažiach a aj v robote som vždy vymýšľala programy a báseň nikdy nesmela chýbať, pri jubileách som zakaždým pridala niečo osobné. To išlo stále so mnou, doteraz si rada zarecitujem. Divadlo som začala hrať ešte na strednej škole ako 18-ročná a pokračovala som aj popri práci. Robila som laborantku v Mojšovej Lúčke v kafilérii. Vtedy sme to mali o niečo jednoduchšie, odrobili sme si 8 hodín a mali sme voľno. Aj po skúške sme si ešte išli partia posedieť do kempingu. Teraz je uponáhľaná doba, mnohí mladí herci prídu na skúšku rovno z práce, potom si len zakričia: napíšeme si do skupiny, kedy bude skúška a my s Jožkom Bičanom ostaneme poupratovať. Preto tých mladých aj obdivujem.“
Repertoár aktuálny aj dnes
Pani Marta miluje drámy. A hoci ju stále nahovárajú na komédiu, vraj starostí a trápenia majú ľudia dosť, presadila si Zlomenú pýchu Emila Göllnera, ktorú hrali spolu s folklórnym súborom Parta. To bolo pred pandémiou ich posledné predstavenie v Nededzi. Predstavenie bolo vypredané. Celé hľadisko, vďaka hereckým výkonom, plakalo. Akoby symbolicky, pretože na druhý deň sa na dlhé mesiace spoločenský život zastavil. Teraz hosťujú s Mastným hrncom Júliusa Barča Ivana. Rovnako symbolická a nadčasová hra. Omylom vymenovaný minister financií má v nej rozhovor s predsedom vlády a obecenstvo sa vraj pri ňom, na pozadí súčasnej politickej situácie, skvelo baví. „Snažím sa nájsť hru, čo by oslovila mňa, ale najmä divákov. Z divadelného ústavu nie je problém získať hru. Keď ju vyberiem, popremýšľam nad ňou a obsadím ju. Vybrať hru a obsadiť ju– to je to najzložitejšie. Koncom septembra sa potom stretneme, začneme čítačky a v novembri ideme na javisko. Samozrejme, všímame si aj profesionálne scény, pretože aj v divadle sa menia trendy. Napríklad voľakedy bývalo javisko zapratané kulisami, rekvizitami, ani nebolo kde riadne hrať. Syn ma už teraz haltuje, vyhádže mi to a ja musím uznať, že má pravdu. Javisko je vzdušnejšie, máme sa kde pohybovať.“
Za vulgarizmami sa do divadla nechodí
Je toľko krásnych divadelných hier s láskavým humorom či hlbším odkazom pre diváka, až je ťažko vyberať. Ochotníkov zo Strečna ale mrzí, že nie všetky trendy sú pozitívne a ten súčasný je plný perverzity a vulgarizmov, čo profesionáli odôvodňujú tým, že chcú pritiahnuť mladého diváka. „Na naše predstavenia chodí stále viac mladých - páry, rodiny s deťmi. Dokonca sme aj dostali cenu mladého diváka, čo si obzvlášť vážime. Nemyslím si, že je nevyhnutné to takto hrotiť. Kto chce počúvať vulgarizmy, nech ide do krčmy a nie do divadla,“ neskrýva svoje rozhorčenie Marta Pristachová. Keďže ich predstavenia sú vždy vypredané a ešte by sa vypredali ďalšie, chodia k nim na skusy aj z iných ochotníckych divadiel. Radi poradia, podelia sa so skúsenosťami. „Všetkým hovorím, v prvom rade musíte dostať text do nôh. Inak sa nepohnú. U nás má veru šepkár celkom veget,“ smeje sa šéfka strečnianskych ochotníkov.
Bravo, Mastný hrniec
Nedalo mi to a v nedeľu večer som sa vypravila do Varína na hru Mastný hrniec. Večernými ulicami bolo vidieť kráčať ľudí jedným smerom. Sála sa pomaly zapĺňala, bolo treba pridať zopár stoličiek. Režisérka Marta Prístachová zdvorilo privítala všetkých divákov a predstavenie mohlo začať. Hra je naozaj nadčasová a ľuďom nemohlo ujsť pripodobnenie k politickej situácii, ktorú dnes žijeme. Avšak vkusné, vtipné bez zbytočných vulgarizmov či urážok. Naozaj sme sa všetci bavili. Nič nás nerušilo na pódiu, ani v hereckom prejave, pred ktorým sa skláňame. O tom šepkárovi bez práce, mala pani Marta naozaj pravdu. Cez prestávku bolo v sále vidieť pobehovať deti i krivkať babky o paličkách. Na divadlo prišli skutočne celé rodiny. A tak to má byť. Milé, pozitívne zakončenie týždňa v skvelej spoločnosti strečnianskych ochotníkov. Za to všetko im patrí jedno veľké bravo.
Ochotnícke dosky
Snom Marty Pristachovej bolo prizvať na oslavu 85. výročia všetkých ochotníkov, ktorí hrali. Išla z domu do domu a narátala ich vari do 90. Keď ich zvolávala na to 90., veru si aj poplakala, pri mnohých menách už len značila krížiky. Aj preto vytvorili cenu Ochotnícke dosky. Keď môžu mať svoje dosky profesionáli, môžu ich mať aj ochotníci. Ocenili nimi všetkých, čo sa zaslúžili o ochotnícke divadlo v minulosti a aj tých, čo v tom pokračujú v súčasnosti.
MARTA PRISTACHOVÁ SPOZA OPONY
Rodina: manžel Pavol, syn Peter a Pavol, vnúčatá Adélka a Paľko.
Herecký vzor: Emília Vášáryová.
Najobľúbenejší žáner: dráma, ale aj dobrá komédia.
Najlepší relax: Milujem hory, prírodu a hubárčenie.
Najobľúbenejšie miesto na Slovensku: Orava, Zuberec. Tam sa s našou košatou rodinou stretávame. Spolu smútime aj sa radujeme, sme veľmi súdržní.
