Mnoho ľudí ju pozná po hlase zo žilinských rádií, niektorí ju dokonca poznajú aj z televíznych obrazoviek, no najznámejšia je asi vďaka moderovaniu rôznych verejných akcií v meste i mimo neho. Nie je to však všetko. Miška Pastorková pôsobí aj v improvizačno-divadelnom zoskupení Kapor na scéne a stretnúť ju môžete aj ako zdravotného klauna na rôznych oddeleniach vo viacerých nemocniciach.
HYPERAKTÍVNE DIEVČATKO?
Miška už ako malé dievča navštevovala všetky možné krúžky, ktoré boli po škole k dispozícii. „Chodila som na klavír, zborový spev, akrobatický rock´n´roll, do divadelného krúžku a mnoho ďalších,“ prezradila. „Mám šťastie, že mám výborných rodičov, ktorí ma vždy podporovali v tom, čo ma bavilo,“ doplnila. Na základnej škole bola súčasťou tímu, ktorý tvoril programy na besiedkach či večierkoch. „Tam som sa dostala po prvýkrát k moderovaniu.“ Keď navštevovala spevácky zbor Hrdlička v ZUŠ L. Árvaya pod vedením pána Kállaya, chodila na rôzne vystúpenia a akcie. „V tej dobe som sa stretla s Jarkou Hatiarovou, teraz Sýkorovou, s ktorou spolu fungujeme v Kaprovi na scéne. Vtedy sme sa ale ešte nekamarátili. Ona mala tzv. „slušácke“ obdobie, ja som zase bola skôr rebel. Až v poslednom ročníku na strednej sme začali chodiť do dramatického krúžku pod vedením Jožka Abafiho, hrávali sme na Improligách a odvtedy sa z nás stali kamarátky aj kolegyne.“
KAPOR NA SCÉNE
V roku 2009 sa Miška Pastorková, Jarka Sýkorová a Lukáš Tandara osamostatnili. Vytvorili improvizačné zoskupenie Kapor na scéne. „Sadli sme si herecky aj improvizačne, tak sme spolu začali hrávať.“ Neskôr sa k nim pridal aj Mirek Sýkora. „Všetci štyria sme zároveň aj profesionálni zdravotní klauni OZ Červený Nos Clowndoctors, pričom Mirek a Jarka fungujú aj v Česku,“ povedala. V súčasnosti je ich repertoár bohatý. „Hráme rozprávky, z ktorých časť je improvizačná, časť autorská. Tiež hráme celovečerné predstavenia pre dospelých.“ Z najznámejších to sú Jánošík, Robin Hood, Hamlet či Rómeo a Júlia. Všetko s poriadnou dávkou humoru. „Máme divákov, ktorí videli našu hru Rómeo a Júlia aj desaťkrát a povedali, že by si ju kedykoľvek pozreli znovu. Tým, že pri hraní veľa improvizujeme, vznikajú nečakané situácie. Táto forma hrania je pre nás zaujímavá, zažívame adrenalín. Je to niečo, na čo sa tešíme a aj keď hráme predstavenie aj dvadsiatykrát, vždy je v niečom nové.“ Stále rozmýšľate, kde ste počuli ten názov Kapor na scéne? Možno ste ich stretli na Strečnianskom hrade, pretože práve tam veľa účinkujú. „Predstavenia na hrade Strečno robíme na mieru. Nedávno sme napríklad hrali o Žofii Bosniakovej. Pravdaže, naše predstavenia sa snažíme naplniť humorom,“ vyslovila. Najbližšie si ich môžete pozrieť na Impro-kapro už 12. októbra o 19. h v sále žilinského konzervatória. Miška Pastorková nám tiež prezradila, že všetci štyria si rozumejú nielen po pracovnej stránke, ale i v súkromí. „Naše rodiny sú prepletené. Trávime spolu veľa času,“ priznala.
HLAS Z ÉTERU
Ešte počas štúdia na gymnáziu sa Miška Pastorková prihlásila na súťaž v moderovaní Sárova Bystrica. „Vyhrala som celoslovenské kolo. V porote regionálneho kola vtedy sedel Martin Barčík, ktorý v tej dobe pracoval v žilinskom Rádiu Fajn. Oslovil ma, či by som k nim nešla robiť.“ S rádiom mala už aké-také skúsenosti, pretože pracovala v prvom žilinskom rádiu Frontinus. Okrem toho ste ju mohli počúvať aj na Rádiu Zet či Sever. „Keď som študovala v Trnave na Fakulte masmediálnej komunikácie, spolupracovala som s Rádiom Okey.“
VYVOLÁVA ÚSMEV NA TVÁRI
A ako sa z Mišky Pastorkovej stala „sestrička Krvinka Obehová“ – sestrička s červeným nosom? „Dozvedela som sa, že robia konkurz na nových klaunov, ktorí majú pôsobiť v Žiline. Chcela som sa prihlásiť, ale nespĺňala som jednu podmienku. Tou bol vek. Mala som 20 a podmienka bola mať 21 rokov.“ Úloha zdravotného klauna si na ňu ale počkala a v decembri to bude presne desať rokov, odkedy sa pravidelne spolu s kolegom prezlečie do klaunovského kostýmu a baví deti v nemocnici či „skôr narodených“ v domovoch seniorov. „Chodíme na detské oddelenia. Nie je to nič, čo by sme robili na vlastnú päsť. S nemocnicami máme zmluvy, kde sú zásady a pravidlá, ktoré dodržiavame. My vieme, čo máme rešpektovať a personál vie, že sme profesionálne školení. V našej práci je dôležitý individuálny prístup. Preto navštevujeme každú izbu a každého pacienta, pokiaľ nie je infekčný. Každý pacient má inú diagnózu a často sú pri deťoch aj ich rodičia. Aj tí prežívajú stres a potrebujú dôvod na úsmev a smiech.“ Snažia sa o to, aby pacienti aspoň na chvíľu zabudli, že sú v nemocnici. „Snažíme sa o to, aby sa uvoľnili a odreagovali. Chceme, aby si z nemocnice odniesli aj nejaký pozitívny zážitok. Sme tu na to, aby sme lámali ľady a menili atmosféru. My sme taký zábavný personál, ktorý využíva netradičné „vyšetrovacie“ a liečebné metódy spôsobujúce uvoľnenie a smiech.“
DVORNÁ MODERÁTORKA
Okrem všetkého spomínaného, čo Miška robí, sa i naďalej venuje moderovaniu. „Snažím sa byť moderátorom, ktorý je príjemným sprievodcom, „pojítkom“, aby sa ľudia cítili dobre – aj tí na pódiu, aj tí v hľadisku.“ Hoci má veľké skúsenosti s improvizáciou, pri moderovaní nepodceňuje prípravu. Napriek tomu sú momenty, ktoré Mišku dokážu prekvapiť. „Veľká moderátorská škola je pre mňa spolupráca s Ivanom „Kelly“ Köhlerom. Vždy ma vie prekvapiť. Koľkokrát si myslím, že to mám pod kontrolou, ale pri ňom zistím, že musím byť v strehu,“ zasmiala sa. „Prekvapivé bolo aj naše zoznámenie. Pred jedenástimi rokmi som moderovala majstrovstvá sveta v disco tancoch (Disco World 2007) v športovej hale. Po galavečere prišiel za mnou čudný pán v klobúku, dal mi do ruky svoju vizitku a povedal: Budeš moderovať Jazzové dni.“ Ostatné dva roky moderuje Miška vernisáže v miniGallery SOHO1. Je ich dvornou moderátorkou, takže ak by ste ju chceli „zažiť“ v akcii, príďte sa pozrieť na niektorú z najbližších vernisáží.
RADŠEJ POČÚVA
Všetko, čo Miška robí, súvisí s rozprávaním. Ako nám však povedala, oveľa radšej počúva. „Nie je náhoda, že máme dve uši a jedny ústa. Je smutné, keď nepočúvame nielen ľudí okolo seba, ale často ani seba samých. A telo nám to naznačuje. Mali by sme sa viac počúvať. Ja sa o to snažím nielen v práci, ale aj doma. A učím to aj svoje dve deti. Aby nám bolo na svete dobre a aby sme mali každý deň dôvod na úsmev. Pretože úsmev je najkrajšia krivka na ľudskom tele, ktorá ani vekom nestráca na atraktivite.“
