Žilinský Večerník

Považská galéria umenia v Žiline sa špecializuje na súčasné a aktuálne umenie. Ako jediná už od polovice 90. rokov zbiera diela, ktoré sú objektmi, inštaláciami, videoinštaláciami, jednoducho formami, ktoré nie sú tradičnými médiami. Na zákla-de toho vznikol nápad vytvoriť projekt Prvé múzeum intermédií, ktorého ambíciou bolo ukázať, že takéto diela sú už trvalou sú­časťou novšej histórie slovenské­ho umenia a je záujem o to, aby sa i také dielo stalo zbierkovým predmetom, obzvlášť v galérii, ktorá má dlhodobú históriu zís­kavania týchto diel do zbierky. „Chceli sme, aby návštevníci ve­deli, čo je objekt, čo je inštalácia, čo je video, čo videoinštalácia, jednoducho formy, ktoré sa ozna­čujú ako intermediálne umenie alebo nové médiá,“ vysvetlila Mira Sikorová-Putišová, kurátor­ka a autorka koncepcie.

PMI II

Prvý diel projektu Prvého mú­zea intermédií teda predstavoval rôzne objekty, inštalácie i video. Mnohí z nás majú isto ešte dote­raz v pamäti napríklad rohaté va­jíčka – inštaláciu z piatich objek­tov Laca Terena. Expozíciu otvorili v roku 2012. V tomto roku na ňu nadviazal projekt Prvé múzeum intermédií II s podtitulom Me­dzi informáciou a pamäťou, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Autorka kon­cepcie do nej sústredila šesť auto­rov s dielami, ktoré sa zaoberajú fenoménom alebo problematikou pamäti a informácie v rôznych au­torských prístupoch.

PAMÄŤ – FREKVENTOVANÁ TÉMA

„Pamäť je stále frekventovaná téma v umení,“ prezradila. „Umel­ci sú senzitívni na rôzne spolo­čenské zmeny, sú barometrom situácie, ktorá je okolo nás, vní­majú ju v širších i historických súvislostiach. Diela v expozícii sprostredkúvajú pohľad na fe­nomén pamäti ako problematiky prítomnej v slovenskom ume­ní po roku 1989,“ priblížila nám kurátorka.
Prezentujú ju diela s leitmotí­vom reflexie skúseností z minu­losti – ako foriem osobnej pamäti či, naopak, podávanej cez optiku kolektívneho videnia. Ako nám tiež prezradila, diela tematizujú i prítomnosť tzv. historickej pa­mäti, no i riziko jej zlyhávania, ako v realizáciách Juraja Bartuzsa a Antona Čierneho, ktoré sú od­kazmi na 2. svetovú vojnu. Alebo o nej komunikujú cez úzko vy­medzený individuálny (telesný) rámec, čo možno vidieť v objekte Ilony Németh, v ktorom sa nachá­dzajú nakumulované vlasy, čiže je akýmsi „pamäťovým archívom“ odkazujúcim na identity nezná­mych ľudí.

INFORMÁCIA – PAMÄŤOVÁ STOPA

Informácia, ktorá inak tvorí aj bázu pre vytváranie pamäťových stôp, čím je s pamäťou úzko spä­tá, zastrešuje skupinu ďalších realizácií vytvárajúcich tema­tický pendant k predošlým die­lam. Charakterizujú ich procesy metaforického i reálneho ucho­vávania informácie. Predstavuje ich inštalácia Romana Ondáka, jedného z najznámejších slo­venských umelcov v zahraničí. „Volá sa Zázračné dieťa a pozo­stáva z troch častí – stôl, stolič­ka, stolčeky a na nich sú uložené akváriá, v ktorých sú vo formal­dehyde naložené knihy. Autor ňou evokuje nielen určité za­stavenie sa v čase, ale i moment večného udržania i „uchovania“ informácií.
„Vo viacerých dielach je obsa­hom informácie i vizuálne ume­nie samotné, čím sa stáva pod­netom pre úvahy o prevádzke umenia, jeho podstate a jeho pre­nikaní do každodennosti. Vidíme to v dielach Stana Masára, ktorý výrazne zjednodušenou formou prepísal viacero ikonických diel slovenského umenia 20. storočia, no pritom zachoval podstatu – esenciu ich vizuálnej informácie, a Petra Rónaia, ktorého inštalácia je jednak určitým autorským ar­chívom, no zároveň informáciou o tom, že autor poníma umenie, svoju umeleckú prax a bežnú re­alitu ako neoddeliteľné a prekrý­vajúce sa oblasti,“ povedala Mira Sikorová-Putišová.
Diela – akvizície prezentované v aktuálnej expozícii Prvého mú­zea intermédií II získala galéria postupne v rozmedzí rokov 1993 – 2015, najmä formou nákupov, no i darov od autorov.

SATELIT

Súčasťou expozície je projekt Prvé múzeum intermédií II – Sa­telit. Ide o rozšírenú prezentáciu autorov z expozície Prvé múze­um intermédií II, ktorá bude ob­mieňaná v pravidelných cykloch. „Jeho cieľom je ešte viac roztvo­riť pohľad na tvorbu jednotlivých výtvarníkov prezentovaných prá­cou v aktuálnej expozícii.“
Aktuálny príspevok Stana Ma­sára Portréty inštitúcií (séria ART PLAN), 2017 je sériou malieb ako alúzií/pripodobení navigačných ta­buliek z prestížnych múzeí umenia v Európe. „Vychádza z línie jeho programu, v ktorej sa zamýšľa nad mechanizmami prezentácie vizu­álneho umenia, kde svet, obrazne povedané, „za“ umením, ktoré mô­žeme bežne vidieť vo výstavných miestnostiach, nie je druhotný. Naopak, je dôležitou súčasťou toh­to komplexu, avšak neviditeľnou a zdanlivo nepodstatnou,“ vysvet­lila nám kurátorka. Umelec vybra­né tabuľky (napríklad Fortsetzung der Ausstellung – Exhibition Con­tinues z Hamburger Bahnhoff/ Staatlichen Museen v Berlíne) so zachovaním príslušného typu pís­ma a grafiky prepisuje do malieb väčších formátov, čím ich situuje do pozície autonómnych umelec­kých diel.